Boro Tomis: Súčasným knihám chýba humor, “sranda” a aspoň troška citov a romantiky…

Meno Boro Tomis nie je slovenským čitateľom príliš známe. A niet divu. Veď tento večný milovník a obdivovateľ slovenskej prírody má za sebou len jednu zbierku poviedok z prostredia, ktoré sa stalo jeho životnou láskou. Z každej stránky knižočky Kapor fatranský a iné príbehy dýcha humor, dobrosrdečnosť a láska k životu so všetkým, čo k nemu patrí. Presne ako z jej autora.

O knihe a spisovateľskej kariére…

Ako vznikala kniha Kapor Fatranský a iné príbehy?

Kniha je vlastne súbor príbehov uverejnených na turistickom portáli Hiking.sk, ku ktorým je pridaných niekoľko ďalších príbehov. Príbehy boli napísané v priebehu asi dvoch rokov a väčšina z nich bola najskôr publikovaná na Hiking.sk.

Kedy si pocítil nutkanie preniesť svoje zážitky z hôr na “papier”?

Žiadne nutkanie som naozaj nemal. Len som chcel prispieť k lepšej vianočnej nálade, a keď som napísal prvý príbeh „Kapor vianočný“ a ten sa páčil, tak som postupne pridával ďalšie a už to bolo.

Prečo si si zvolil práve cestu publikovania svojich poviedok na Hiking.sk?

Na Hiking.sk som prispieval od samotného začiatku existencie, a tak mi prišlo prirodzené že som prvý príbeh ponúkol im a ešte českému Svetoutdooru.cz. Obaja príbeh uverejnili.

Dovtedy si nemal žiadne spisovateľské skúsenosti? Ako si sa s tým vysporiadal?

Nič zvláštne som nerobil. Ako mi slová padali, tak som ich písal. Potom som si to asi 3-4 razy prečítal, poopravoval a bolo to. Žiadne skúsenosti som predtým nemal a ani som nepredpokladal, že budem v tejto činnosti pokračovať.

Ako si nakoniec dospel až k vlastnej knižke? Rátal si s takou možnosťou už keď si začal písať?

Ako som už povedal, keďže sa čitateľom Hikingu príbehy páčili a dožadovali sa knižného vydania, oslovil ma majiteľ serveru s tým, že by vydal poviedky knižne. Tak som mu poslal ešte tri či štyri, ktoré neboli do tej doby uverejnené a on to vydal vo vlastnej réžii .

Kapor Fatranský má výrazný úspech najmä medzi turistami rovnako ako Tvoje príbehy na Hiking.sk. Ako to celé vnímaš?

Nuž príbehy boli aj písané pre turistickú verejnosť a tak ak sú ohlasy pozitívne, tak ma to len môže tešiť. Ak zaujali, či skôr pobavili aj inú vrstvu čitateľov, tak ma to teší dvojnásobne. Ale s tým úspechom by som to nepreháňal.

Osobne poznám množstvo ľudí, ktorých priviedli do prírody napríklad Foglarove príbehy ako Chlapci od Bobrej rieky, alebo Chata v Jazernej kotline a podobne. Nemal si podobnú ambíciu?

Samozrejme, že podobná literatúra vtedy medzi nami kolovala a bola aj impulzom pre založenie trampskej osady. Ak si dobre spomínam, boli to ale hlavne knihy od Jacka Londona, ktoré nás vtedy dosť vtiahli do seba. Takže sme boli takí romantici strieknutí divokým západom.

Otázka na telo. Sú všetky Tvoje príbehy založené len a len na spomienkach, alebo si občas využil právo „autorského kreatívneho prístupu k realite“? J

No samozrejme, že je tam aj kus mojej fantázie, nadsádzky a humoru pre osvieženie príbehov. Niekde som pospájal viac príbehov do jedného, niekde som si trochu navymýšľal, ale všetko to má len jeden cieľ- pobaviť čitateľov.

Ako Tvoj úspech vnímajú Tvoji priatelia, ktorí sa v príbehoch pravidelne objavujú? 🙂

Majú z toho srandu. A ešte mi hovoria: napíš aj o tomto alebo o niečom ďalšom.  Skrátka, často mi pripomenú príbehy a zážitky na ktoré som ja už zabudol.

A čo obyvatelia Tvojho rodného mestečka Skalica? Vnímajú Ťa ako miestnu celebritu? 🙂

Väčšina Skaličanov ani nevie, že som niečo napísal.  Ja nie som a ani nikdy nebudem žiadna „celebrita“.

Pripravuješ pokračovanie Kapra fatranského? Materiálu by bolo určite dosť…

Ako isto vieš, na Hikingu stále vychádzajú moje ďalšie príbehy. Ale či sa im dostane knižného spracovania, to veru neviem.  Okruh čitateľov mojich príbehov je dosť úzky a náklady na vydanie sú pomerne vysoké.

Neláka Ťa aj nejaký iný žáner? Myslím, že taký román z prostredia slovenských hôr a chát, by si určite našiel veľa čitateľov…

Mám v hlave jednu myšlienku na menší román z prostredia hôr. Nebolo by to zo Slovenska, ale z inej krajiny. Lenže som lenivý sa do toho pustiť. Možno v zime, keď bude viac času.

Ako by si charakterizoval sám seba? Cítiš sa byť viac spisovateľom, alebo turistom?

Je to tak, ako som písal v úvode k mojej knižke. V žiadnom prípade nie som spisovateľ. Len som napísal pár príbehov a poviedok, no a keďže sa to páčilo, vydal to Hiking s mojim súhlasom. Ja by som sa k tomu asi nikdy neodhodlal.

Takže ani Tvoj debut Ťa nenalákal na dráhu spisovateľa „na plný úväzok“?

Ale kdeže. Ja som v podstate dosť lenivý a píšem len keď mi už v hlave dostatočne uzreje myšlienka na nejaký príbeh, a keď ma to „chytí“. S tým by som sa veru neuživil a našťastie, ani na to nie som odkázaný. Písanie je pre mňa naozaj iba forma určitého relaxu.

O živote, horách a turistike…

Z Tvojich príbehov cítiť obrovskú lásku k slovenským horám. Kto Ťa naučil tejto láske a úcte?

Teraz to bude znieť veľmi, veľmi gýčovo, ale bol to sám život. Zážitky s trampských vandrov v mladosti budovali ten vzťah a rokmi to neslablo, ale skôr silnelo.  Rád som v prírode, rád spím pod širákom, rád sedím u ohňa a rád sa túlam. A rád mám okolo seba svojich priateľov, kamarátov z mladosti a rád si zahrám a zaspievam s gitarou spolu s nimi.

Štyri roky svojho života si strávil na chatách Malej Fatry. Množstvo Tvojich poviedok sa viaže práve k tomuto obdobiu, ktoré bolo pre Teba očividne veľmi bohatým na zážitky. Prečo si nakoniec opustil tento horský život a vrátil sa k polygrafii?

Štyri roky stačili na to, aby som poznal prostredie a život na horských chatách. Lenže potom sa narodila dcéra a my sme nemohli s maličkou zostať na v zime neprístupnej chate. A boli tam aj iné tlaky, ktoré nás vyháňali z chaty. Ale na to už som takmer zabudol.

Napriek tomu si na horských chatách častým hosťom, vnímaš nejakú zmenu atmosféry oproti časom, kedy si na nich sám slúžil?

To často záleží aj od chaty. Napríklad Borišovka je niečo ako chatový skanzen. A to vrátane návštevníkov. Iné je to na Malej Fatre, kde sa dá pomerne ľahko dostať na chaty a zloženie návštevníkov je pestré. Ale väčšinou je na horských chatách dobrá atmosféra a tým pádom aj dobrá nálada.

Staršia generácie často prehlasuje, že tí dnešní mladí, si už nevážia nič a nikoho. Cítiš to rovnako, alebo je to aspoň medzi turistami iné? Cítia mladí ľudia rovnakú úctu k prírode, alebo sa tento cit postupne vytráca?

Vzťah, najmä mladých ľudí, k prírode sa zmenil.  Povedal by som, že často vládnu prudké emócie. Na jednej strane sú napr. mladí ochranári, ktorí by najradšej zakázali akýkoľvek prístup do hôr, a na druhej strane sú to tiež mladí motorkári, ktorí by neváhali jazdiť aj tatranskou magistrálou pre svoju zábavu. Ale stále sa tu nájde dosť a dosť citlivých ľudí, ktorí milujú hory a nepotrebujú sa s tým ukazovať na verejnosti.

Aké sú Tvoje názory na nové trendy v turistike? Využívaš novinky a nové vymoženosti, ktoré nám ponúkajú outdoorové obchody, alebo máš radšej poriadne kanady a flanelovú košeľu?

Kanady už dávno nemám a flanelku mám len na chatu. Samozrejme používam novinky v outdoorovom oblečení, ale napr. membránové oblečenie som odložil po prvej letnej a zimnej túre.  A hlavne nerád chodím krikľavo oblečený. Ja som z tej generácie, ktorá sa učila splývať s prírodou, byť neviditeľná a nepočuteľná. Tak, aby sme videli a počuli aj zver a vtákov.

A čo lykožrút? Nie je to tak dávno, čo sme boli svedkami “boja” o Tichú dolinu. Áno, všetci vieme, že v živote nie je žiadna pravda čierno-biela, ale predsa – ku ktorej strane si mal v tomto spore bližšie? K ochranárom alebo lesníkom?

Ja som ten typ, ktorý keď ho bolí zub, tak ide k zubárovi, a keď sa mu pokazí auto, tak ide do servisu. Lesníci na Slovensku si už poradili s mnohými kalamitami a nikto nemôže len tak zhrnúť do jamy ich znalosti a skúsenosti. Je však pravda, že niekedy ich „hospodárenie“ v lese vyzerá skôr ako vandaliznus. Lenže teraz Tatry zápasia takmer svoj posledný boj o prežitie lesov a pomýlené teórie „rádoby odborníkov“ o tom, že lykožrút nehrozí sa ukázali scestné a nebezpečné. A to je práve to, o čom som hovoril pred chvíľou. Prudké emócie bez akéhokoľvek pokusu o spoločné riešenie sú zničujúce a trpí tým hlavne príroda.

Aký je Tvoj vzťah k moderným technológiám? Publikovať si začal na webe, emaily medzi nami len tak svištia 🙂 , často Ťa vídať aj na fórach pre turistov – internet očividne využívaš na plno. Ale čo iné technológie? Ako vnímaš napríklad GPS? Ako pomoc turistom, alebo ako prekliatie, ktoré ničí atmosféru turistiky, ku ktorej tá trocha blúdenia tak nejak patrí.

Nemám GPS-ku a asi ju ani nebudem mať. Ale nevadí mi a vôbec ju neodsudzujem. Určite je to pomoc turistom, ktorá dokonca môže zachrániť, rovnako ako mobilné telefóny, životy mnohých ľudí. Je však sranda vidieť turistov s GPS-kou v ruke a bez absolútnej schopnosti čítať v mape a bez znalosti krajiny. To sa človek naozaj zasmeje.

A keď už sme pri tých moderných technológiách – vo svete sa začína predávať čoraz viac kníh v elektronickej podobe. Ako vnímaš tento trend? Pozitívne, alebo patríš skôr k ľudom, ktorí si dokážu vychutnať dobrú knihu len keď je na papieri?

Asi by som nedokázal sedieť u počítača a čítať knihu. Na to potrebujem svoje pohodlie a kľud.

Brávaš si knihy aj na svoje potulky po Slovensku, alebo na hory proste patrí gitara?

Nebrávam si ani knihu a už ani gitaru. Keď sme na potulkách, tak večer patrí ohňu a gitaru brávam len ak ideme k táboráku či do chaty.

Čítaš veľa, alebo uprednostníš radšej nejaký pekný výlet?

Čítam naozaj veľa.  Nemám  žiadny vyhranený záujem a čítam takmer všetko. Ale musí to byť dobre a svižne napísané a nesmie to byť babský slaďák . A na odloženie knihy mi stačí jedna hlúposť a nelogičnosť v texte. No a pekná túra je mi vždy vítaná a vtedy rád odložím knihu na večer.

————————-—————————–——————————–———————————————————————

Boro Tomis sa narodil v roku 1947 v Skalici. Tu aj prežil väčšinu svojho života. V blízkych Bielych Karpatoch sa začal rozvíjať jeho vzťah k horám. Štyri roky strávil na chatách Malej Fatry, kde pracoval ako kuchár a neskôr ako chatár. Zvyšok života pracoval v polygrafickom priemysle. V roku 2008 debutoval zbierkou 24 poviedok z prostredia slovenských hôr pod názvom Kapor fatranský a iné príbehy, ktorá sa stretla s pozitívnymi ohlasmi nielen medzi čitateľmi: “Knižka obsahuje 24 príbehov zo života z prostredia hôr a horských chát, kde autor pôsobil. Názvy ako “Kapor fatranský” či “Drsniak Pišta a kobylka Mica” môžu znieť až infantilne, ale aj samotné príbehy mužov a žien také zábavné a neuveriteľné naozaj sú. Príbehy sa síce odohrávajú v inej dobe (koniec sedemdesiatych rokov) a doba dnešná je iná a uponáhľanejšia. Ale možno práve preto sa číta táto knižka príbehov veľmi ľahko a umožňuje pospomínať si na vlastné zážitky z prvých výletov do hôr a škôl v prírode z detstva či na rozprávania starých rodičov.“ (www.martinus.sk), ale aj medzi odborníkmi: „Z knihy Kapor fatranský a iné príbehy priam srší radosť zo života, láska k prírode, pohoda, ale i humor a láskavosť autora. (In: Kopčová, J.: O priateľstve prírody a človeka. Knižná revue, 2009, XIX. ročník, č.11, str.5.)“

PS: V prípade, že ste zatúžili vychutnť si atmosféru slovenských hôr poadnú s humorom a láskou, tak Borovu knižočku si môžete zakúpiť aj u nás, v Martinuse.