blog

Dvojživotopis Satana a Boha

streda 28. októbra 2009 00:01
St 28.10. 2009 00:01

Pavel Vilikovský je vážny spisovateľ. Jeden z tých, ktorým na jeho práci ešte záleží. Aj keby to, čo robí, robil iba pre samu prácu, a nie napríklad pre čitateľa. Jeho prácou je písanie príbehov. Písanie je usporadúvanie slov do viet a vyšších celkov. Ale usporadúvanie slov znamená aj usporadúvanie sveta. Svet sa nám vyjavuje v troch časoch – budúci svet prichádza v tušení, minulý svet v spomienkach. A prienikom je prítomný čas reality – to je to, čo sa práve deje. Prítomnosť odkrajuje z budúcnosti, aby vzápätí do nej zahryzla minulosť. Prienik nespomínam náhodne: táto kniha je prienikom dvoch kníh, aby z nej vznikla tretia.

Prvá kniha sa volá Krátka extrémna osamelosť Jozefa K, druhá má názov Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Jozef a Mária sú emblematická dvojica – rodičia Ježiša Krista. Jozef a Mária bývali najčastejšími rodnými menami v slovenských matrikách. V týchto prípadoch je však s týmito menami problém. Jozef K. je falošné, ak chcete, krycie, alebo povedané menej vznešene – fízlovské meno, ktoré dali budúcemu konfidentovi eštebáci. A meno Márie M. bolo síce reálne, zato jeho nositeľka sa znereálnila, keďže v tomto príbehu zdefraudovala najprv značnú sumu poctivej socialistickej meny a neskôr zdefraudovala aj svoju fyzickú existenciu. Vyparila sa (podobne ako Fialka z nášho predchádzajúceho zápisu v blogu). Oba príbehy sú také banálne, ako len môžu byť osudy ľudí z bývalého režimu.

Jozef K. (to K. znamená Karsten) je donútený spolupracovať s ŠTB, navštevovať svojich kamarátov, ľudí zo zoznamu a donášať na nich tajnej polícii. Aby to nebolo také jednoduché, jeho chlebodarcovia mu zadržiavajú ženu a synov. A aby to nebolo ešte viac jednoduché, niektorí z navštevovaných už s políciou spolupracujú. Dokonalá pasca. Ale Karsten prijíma túto situáciu ako vzrušujúcu hru, povedzme šach, a usiluje sa ťahať vlastnými figúrkami. Odhodlá sa dokonca k zúfalému činu: unesie dcéru svojho navádzacieho dôstojníka. V tejto hre však nemôže vyhrať, a preto… Cvak. Prestrih na druhú prózu.

Jeden zo synov predchádzajúceho anti(hrdinu) pátra po účtovníčke, ktorá v štátnej finančnej ustanovizni kradla roky peniaze a keď jej hrozilo, že ju odhalia kvôli pár-halierovej inventúre, utečie. Ale tak dokonale, že ju nenájdu živú ani mŕtvu. Hrdina (a aj rozprávač tohto príbehu) sa z akýchsi iracionálnych dôvodov rozhodne, že ju, neznámu a cudziu, musí po rokoch premlčania, nájsť alebo aspoň zistiť, čo sa s ňou stalo. Odhalenie je, samozrejme, sklamaním (aj pre čitateľa), pretože na týchto zápletkách je najvzrušujúcejšie pátrania po nezvestnom než samotné odhalenie tajomstva, inak banálneho. Ale u Vilikovského takéto vyprázdnenie nehrozí. Pretože jeho príbeh je väčšmi epikou jazyka a štylistiky, on hovorí o „gramatike zážitku“. Poohýbanú niť pátrania po účtovníčke narušujú úryvky z denníkov Jozefa Goebbelsa, prestrihy do stroskotávajúceho manželského vzťahu, úvahy o našich dejinách, reflexie o našej povahe.

Jednoducho: vznikol veľký spoločenský román reflektujúci veľký kus našej histórie. Nie je to rýchle čítanie, čitateľ si musí zvyknúť na trochu zadŕhavý rytmus autora, ale o to silnejší je konečný zážitok. Zážitok z dokonale vykrúžených viet, presne odpozorovaných detailov: „Pršalo – len tak tenučko, ako keď si niekto sám pre seba pohvizduje.“ K najcennejším devízam tejto knihy patria britké úsudky o nás samých, o tom, kto a čo sú Slováci: „Nám budete márne vykladať o občianskych slobodách. Poznáme slovo „občan“, tak nás oslovovali policajti pri kontrole: legitimujte sa, občan. A poznáme aj neslušné slovo „sloboda“, ten povraz, o ktorom sa v dome obesenca nepatrilo hovoriť.“ Alebo povestná Vilikovského (seba)irónia a humor: „Diskutovať s režimom nemalo zmysel, dalo sa mu len povedať: Seriem na teba!“

Sú autori, ktorí sú rešpektovaní kritikou, no menej čítaní. Sú producenti rýchlych príbehov, ktorí pri akčnosti svojich kníh nemajú čas venovať sa takej maličkosti, akou je jazyk, štýl, kompozícia, štruktúra diela. Pavlovi Vilikovskému sa darí skĺbiť oba tieto protipóly. A jeho najnovšia – a najvážnejšia kniha – je dôkazom, že jeho majstrovstvo od knihy ku knihy rastie.

Inšpirolinky:

http://sk.wikipedia.org/wiki/Pavel_Vilikovsk%C3%BD

http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=687

http://www.litcentrum.sk/39864

http://www.iliteratura.cz/clanek.asp?polozkaID=17179

http://www.lca.sk/blox/cms/autori/vilikovsky

http://sk.wikipedia.org/wiki/Joseph_Goebbels

Čitáty:

„Svet je bezmyšlienkovité Božie odpľutie.“

„Ach, Judáško, Judáško!“

„Aj v Gine Lollobrigide vidím iba súbor koliesok a hadičiek, ktoré udržiavajú fasádu pohromade.“

„Sex je pokračovanie rozhovoru inými prostriedkami.“

„Moje orgány jeden po druhom opúšťajú potápajúcu sa loď. Som v cintorínskom veku.“

„Keď nemôžem nechať lajdáka prepadnúť, lebo jeho otec obstará pre školu lacnejšie plynové kotly, na taký vzdelávací systém som už pristarý.“

„Keď sa nájdem, dám ti vedieť, neboj sa. Nebudeš musieť po mňa ísť do strát a nálezov.“

„Ak majú dvaja ľudia spolu vydržať, a dlhé roky, nemali by podľa mňa jeden o druhom toho vedieť veľa. Nemusia si navzájom ukazovať hemoroidy.“

„Rozumel som mu, Bohu – ani ja som nikdy nezatúžil svet vylepšovať, videl sa mi dosť zábavný taký, aký bol.“

„Naučiť niekoho myslieť môžeš na hocijakom materiáli,. trebárs aj na príručkách marxizmu – leninizmu.“

„Taký postoj asi môže mať motýľ k svojej húsenicovej minulosti.“

„Václav Mrázek vypovedal, že keď dlhší čas nezabil, bolela ho hlava – vraždil teda, dá sa povedať, zo zdravotných dôvodov.“

„Vražda je návyková.“

„Decká si vo svojej nevinnosti myslia, že majú právo na všetko.“

„Ak mám dnes zabiť čo len dobiedzajúceho komára, váham, vegetariánom som sa však zato nestal.“

„Jediná trvanlivá forma lásky je zvyk.“

„Tak ako sex alebo pravidelnú stolicu, ani lásku nepovažujem za svoju zásluhu, osobný výkon. Iba sa mi prihodila.“

„Ženy sa aj do neba chcú dostať preto, lebo si myslia, že by sa tam do nich mohol zamilovať Boh.“

„Zvláštne, ako ženy priťahuje každý, čo aj len dopoly vztýčený penis moci.“

„Často ma ohromí pohľad na ľudí na chodníku. Každý jeden, každá jedna! Všetko samé originály!“

„V každom, človeku sa skrýva ešte jeden oveľa väčší: jeho vedomie.“

„Všetky telá sa napokon končia tvárou.“

„Kto verí v Satana, musí veriť aj v Boha.“

„To je najťažšie: zmieriť sa s údelom obyčajného človeka, keď sme sami sebe takí výnimoční.“

„Matky si myslia, že majú na svoje deti copyright.“

„Problém s dnešnými mladými je v tom, že sa domáhajú ľudských práv ešte skôr, ako sa naučia byť ľuďmi.“

„Keby sme boli všetci zaujímaví, hneď by bol zaujímavejší aj svet.“

„Svet by bol zaujímavejší, keby sme sa jeden o druhého viac zaujímali.“

„Ak nepoznáme Pravdu, nemôžeme ani spoľahlivo vedieť, čo je Lož.“

„Kým viem, že som mŕtvy, nie som mŕtvy smrteľne.“

Rozmýšľal som o všetkom možno, ale nikdy som neuvažoval o sebe.“

„Zvaliť zodpovednosť na druhého, najlepšie na niekoho, kto sa nemôže brániť. Na Boha.“

„Citové vetry.“

„Žil som dovtedy bez príbehu, mal som iba zážitky.“

„Moja spontánnosť je práv e v tom, že nikdy nie som spontánny. A moja autentickosť v tom, že nikdy nie som autentický.“

„Zostarli sme, ona i ja, ibaže na druhom to človek lepšie zbadá.“

„Tým, že rozprávame niečí príbeh, získavame nad ním moc.“

„Cecky mala také, že ich mohla pred sebou posielať ako vizitku.“

„Nahému človeku stojacemu na stoličke nebýva veľmi do reči.“

„Keď sa vedľa neho dvíhalo a klesalo ňadro, myslel najmä na to, ako sa bude vynímať v jeho básni.“

„Tak ako my ostatní, pokúšal sa za svoju mincu kúpiť čo najviac a čo najvýhodnejšie.“

„Pochybnosti považoval za rozviazanú šnúrku na topánke: zbytočne zdržiavali v chôdzi.“

„Práve som si dobre pohovoril s Bohom. vravel presne to, čo som chcel počuť.“

„Každá propaganda, ktorá má výsledky, je dobrá.“

„Česi nemajú nijaký budovateľský organizačný talent.“

„Boh je dobré slovo, keď ho už ľudia na ten účel vymysleli.“

„Boh nás rozpráva, všetkých. Nepoznáme ten príbeh.“

„Pokiaľ ide o slobodu, v toho boha my neveríme,  lebo sme ho nikdy nevideli.“

„Kým jablko trvá, minulosť nemá šancu.“

„Fotografia aj pri tých najveselších, najradostnejších výjavoch vypovedá o smrteľnosti.“

„Jediné, čo je na fotografiách večné, je tá pominuteľnosť.“

„Žena, ktorá nech príde kamkoľvek, všade sa bude materinsky šíriť do okolia.“

„Podvodníci musia vzbudzovať dôveru, ináč to môžu zabaliť.“

„Zlodej je zlodej, na kradnutí nie je nič romantické.“

„Ženy sa vešajú zriedka.“

„Skladať udalosti do príbehu, to je policajný postup.“

„Električka je dynamo, ktoré vnáša do mesta napätie, vyšší kmitočet, zatiaľ čo autobus je len ďalšie, trochu väčšie auto.“

„Než sa poberieš spať, máš po sebe upratať hračky.“

„Ľudia potrebujú Boha, aj keby hneď neexistoval. Bez farárov sa možno zaobídu, ale bez Boha nie.“

„Zúfalstvo treba kuť, kým je horúce.“

„Nič večne ženské nejestvuje, celá večná ženskosť je len odveká mužská slepota.“

„Čínske vázy nemenia svoj vycibrený tvar a strážia si aj správny odstup, z ktorého ich najlepšie možno obdivovať.“

„Snom človek nerozkáže.“

„Akoby intuícia nebola len nemou posunkovou rečou podvedomia!“

„Víťazi sa sľubmi neobťažujú:“

„V takom svete sa ocitol,. vo svete, kde sa aj deti stávajú ostrou muníciou.“

Copyright © Pavel Vilikovský