blog

Hudobnosťou k zlepšeniu literatúry?

štvrtok 8. októbra 2009 00:01
Št 8.10. 2009 00:01

Haruki MurakamiTakmer do tridsiatky neveril, že by  z neho mohol byť spisovateľ. Dnes je najslávnejším a aj najobľúbenejším japonským autorom. Aj napriek tomu, že sa jeho diela stali bestsellermi, nie sú gýčové ani brakové.  Meno tohto prozaika sa dokonca často skloňuje s udeľovaním Nobelovej ceny. Haruki Murakami.

Jeho diela sú iné. Majú rytmus. Nesú v sebe tajomno, ale aj samotu a beznádej. Jeho hrdinovia hľadajú lásku, život, pochopenie, seba… Tak ako mnohí jeho čitatelia. Asi preto sa stal najznámejším autorom, ktorý pochádza z Japonska. V jeho knihách totiž necítiť len závan jeho pôvodu. Prejavuje sa v nich aj veľký vplyv západnej literatúry, ktorú dlho a rád nielen čítal, ale aj prekladal. Preto sú jeho knihy pochopiteľné, blízke a exotické zároveň.

Haruki Murakami sa dlho venoval hudbe. Aj napriek svojej láske k literatúre sa nikdy necítil na to, aby sa do nej vpísal, a nie ešte preslávil. Vzormi mu boli totiž európski velikáni –  Dostojevskij, Kafka, či Balzac. V dvadsaťdeviatke však spoznal, že literatúra je miesto, kde sa cíti doma. Pri jeho prvých krokoch a stretnutiach s knihami stála jeho mama, ktorá vyučovala literatúra. Vášeň, ktorú v ňom prebudila ho drží dodnes.

Zvláštnosť jeho diel je spôsobená najmä láskou k hudbe. Už v mladosti sa zaľúbil do džezu a táto náklonnosť mu ostala celý život. Pár rokov dokonca vlastnil jazzový klub. „Cez deň sme podávali kávu a večer drinky. Podávali sme aj zopár jednoduchých jedál. Mali sme platne, ktoré sme stále púšťali, a po víkendoch nám hrávali živý džez mladí hudobníci. Takto som žil sedem rokov. Prečo? Z jedného Haruki Murakamijednoduchého dôvodu: Umožnilo mi to počúvať džez od rána do noci,“ napísal o sebe autor v jednom článku pre The New York Times. Rytmus však z hudby preniesol do reči postáv aj rozprávačov svojich diel, preto je prítomná aj v jeho dnešnej práci.

Jeho knihy sa vyznačujú aj mnohými odkazmi na obľúbených hudobníkov. Dielom Nórske drevo sa napríklad tiahne skladba od The Beatles. Romány však prepojil aj s obľúbenými  spisovateľmi. Svojim čitateľom tak nenútené podsúva odporúčania na kvalitnú literatúru. Využíva metafory Kafkových diel, Robinsona Crusoa od Daniela Defoa a mnohých ďalších. Čitateľ tak môže mať pocit buď potreby prečítania spomínaných kníh, alebo sa pousmeje, lebo vie, že má s autorom podobný vkus. Stáva sa mu tak bližší.

Murakami je dnešným čitateľom blízky aj prostredníctvom svojich hrdinov. Z ich životov, zmýšľania a činov cítiť samotu. Osamelosť, ktorú nie vždy vítajú a nie vždy chcú ukončiť. Tento japonský autor hľadá cez svojich hrdinov lásku. Často už raz nájdenú a stratenú. Je zvláštne ako sa do pocitov osamelosti dokáže vžiť, keďže on sám je ženatý. Zdá sa, že šťastne. 🙂

Murakami aj napriek svojej masovej obľúbenosti nepíše jednoducho. Jeho štýl je prehľadný a veľmi čitateľný, ale témy a motívy často spájajú realitu s fikciou, sny s bdením… Človek číta stranu za stranou a niekedy nevie v akej sfére sa nachádza. Vie, že sa opisovaná skutočnosť nemohla stať a zároveň sa mu zdá nesmierne realistická. Pri človeku v baraňom rúchu z diel Hon na ovcu alebo Tancuj, tancuj, tancuj cíti, že aj on mal vždy pri sebe podobného Barana. Aj pri mystických častiach jeho textov sa v nich vždy nachádza niečo, čo aj najrealistickejšiemu čitateľovi príde blízke, vlastné, vnímateľné, skutočné. Neexistuje u neho jasná hranica.

PS: Recenziu najnovšieho českého prekladu jeho románu Sputnik, má láska, z “pera” Daniela Heviera nájdete priamo tu.

Foto: hoponbaby.com / reuters.com