Marci V.K. : Mám už napísanú knižku

Ako ste sa dostali k písaniu? Publikovali ste už niekde?

Písať som začala pred 18-timi rokmi, v čase, keď som mala jedenásť . Krátila som si tak dlhé chvíle v nemocnici, kde som strávila podstatnú časť svojho života. Vo ôsmom ročníku som sa prvýkrát zúčastnila literárnej súťaže na tému: „Ako si predstavujem Európu v budúcom tisícročí“. Už sa mi ani nechce veriť, ako to bolo dávno. Od vtedy som snáď, už prešla  akým-takým vývojom. Od pätnástich som pracovala v regionálnej televízií, v sedemnástich mi vyšla moja prvotina – zbierka básní s názvom „Ja a láska“. Rok na to som už pracovala v regionálnom týždenníku, neskôr som pracovala i v iných médiách s celoslovenskou pôsobnosťou, kde som pôsobila do roku 2004. Odvtedy už len prispievam do rôznych médií a príležitostne sa zúčastňujem literárnych súťaží. V okrese, kde žijem, som viedla i krúžok písania, a tak som k písaniu mala vlastne vždy blízko.

Čo vás motivovalo k zapojeniu sa do projektu Slovensko píše román? Ako sa ste sa o ňom dozvedeli?

O projekte Slovensko píše román som sa dozvedela z televíznych novín v deň spustenia samotného projektu. Veľmi som sa potešila a brala som to ako príležitosť opäť niečo napísať a zistiť, či na to mám. Myslím skôr po obsahovej stránke, než po gramatickej. V nej mám medzery, ktoré si uvedomujem a snažím sa ich odstrániť.

Aký pocit ste mali, keď sa práve váš príspevok objavil na stránke? Vie o tom vaše okolie?

Úprimne poviem, že som sa potešila. A to o to viac, že som svoje návrhy posielala do každého kola od samého začiatku, a moja kapitola sa na stránkach zobrazila až ako pätnásta. Ako plynul čas, uvedomovala som si, že pokračovať v kapitolách je oveľa náročnejšie, ako v samotnom začiatku. O tom, že píšem, vedel spočiatku len môj manžel, ktorý ma plne podporoval možno práve preto, že po celú dobu trvania tohto projektu som bola hospitalizovaná v nemocnici a on vedel, že pri písaní zmením myšlienky a vymením ich za pozitívne.

Inšpirovali ste sa pri písaní kapitol vlastným životom?

Áno, počas písania som sa niekoľkokrát inšpirovala vlastným životom. Dokonca i v tých kapitolách, ktoré sa ocitli v križovatke.

Ktorá postava je vám najbližšia? Prečo?

Asi Eva. Ale aj to len preto, že je rozprávačkou príbehu . So žiadnou inou osobou som sa tak nestotožnila ako s ňou. Celkovo príbeh, ktorý „sme splodili“ sa vyvinul do roviny, ktorá mi vôbec nie je blízka – obchodovanie s bielym mäsom, mafia, Rusko… Nie je to môj štýl. O to viac ma potešilo, že som uspela aj v žánri, ktorý by som si sama od seba nevybrala.

Je niečo (situácia) /niekto (postava), ktorá vám v románe chýba?

V istom slova zmysle mi chýba bližšia charakteristika jednotlivých postáv, ich prepojenosť, emócie. Na druhej strane si plne uvedomujem, že za tak krátky čas nie je možné „splodiť“ román, ktorý bude spĺňať všetky jeho atribúty. Beriem to však ako výzvu do ďalšieho ročníka.

Ako vnímate doteraz vybraté príspevky spolutvorcov románu?

Priaznivo. Vždy som s nadšením očakávala, koho kapitolu si prečítam. Veľakrát som si uvedomila, prečo tá moja neuspela. Sú však autori, ktorí sú mi štýlom písania bližší a aj takí, ktorí nie. Myslím však, že je to prirodzené a platí to aj v iných záležitostiach (situáciách), než pri písaní.

Ako vnímate výber kapitoly prostredníctvom tzv. „križovatky“, keď mali možnosť rozhodovať čitatelia?

Sama som sa  v križovatke ocitla 2x. Bolo to príjemné a vzrušujúce zároveň. Bavilo ma sledovať reakcie čitateľov i to, ktorým smerom sa román uberá. Tak ako už bolo povedané, bola by som však radšej za anonymné križovatky. Ako sa ukázalo i v tomto projekte, u ľudí sú ešte stále príliš silné predsudky. V tomto prípade, predsudky voči istým autorom.

Ako vnímate diskusie a nálady čitateľov?

Čo sa týka mojej uverejnenej 15-tej kapitoly, nevšimla som si, že by boli negatívne. Isté nezrovnalosti som si však všimla, keď som sa ocitla v križovatke. Budem sa asi opakovať, ale určite platí to, že som za konštruktívnu kritiku, pretože z nej sa človek dokáže poučiť a chyby odstrániť. Teda, ak mu ide o dobro veci.

A čo negatívne reakcie, ovplyvňujú vás? Dokáže vás znechutiť, alebo naopak motivuje k ďalšiemu písaniu?

Aj keď sa možno na chvíľu sama v sebe burcujem a zlostím, v konečnom dôsledku a vždy, ma motivujú. Kritika, i tá negatívna, ma naozaj posúva dopredu. Vďaka nej som mala možnosť i počas tohto projektu zistiť, že nie všetko, čo sa mi javí jasne a zrozumiteľne, aj jasné a zrozumiteľné je. Človek vďaka kritike získa akýsi nadhľad a zrazu vidí veci z iného uhľa pohľadu. A to je dôležité.

Aké sú vaše literárne ciele do budúcnosti?

Písať, písať a písať. Alebo tvoriť, tvoriť a tvoriť. Mám už napísanú knižku, ktorá sa viac menej viaže i k môjmu zdravotnému problému a myslím, že by mohla pomôcť viacerým čitateľom či ich rodinných príslušníkom. Taktiež mám rozpísanú beletristickú publikáciu, ale viac o nej, pre túto chvíľu, prezrádzať nebudem. Otázne však je, či na to skutočne mám a či sa nájde niekto, kto by ma dokázal podporiť. Už dávno však viem, že nič nie je možné. Tak čas ukáže . Veď nádej zomiera posledná. V neposlednom rade je teraz mojim snom zotaviť sa a pozbierať silu na to, aby som sa mohla zúčastniť krstu tejto spoločne vytvorenej knižky a mala možnosť spoznať i ostatných autorov.