O ľuďoch, ktorí vedia milovať

Písanie patrí medzi tie nádherné ľudské činnosti, v ktorých sa človek vekom spravidla zlepšuje. A nie inak je tomu aj v prípade známeho slovenského textára, dramaturga, scenáristu, moderátora a cestovateľa Borisa Filana. Ten vo svojej čerstvej šesťdesiatke vydal román, ktorý by na zaškatuľkovanie potreboval novú kategóriu. Kategóriu, ktorá by zahŕňala romány snúbiace výnimočný pozorovací talent, množstvo životných skúseností, veľa spomienok a ojedinelú schopnosť zamýšľať sa nad niečím tak banálnym, ale zároveň krásnym, ako je láska.

O najnovšom románe Borisa Filana, Klimtov bozk, stačí povedať, že rozpráva príbeh lásky dvoch mladých ľudí, odohrávajúci sa v Československu tesne pred augustom 1968 a každému je hneď jasné, o čo tu asi pôjde. Veď rok 1968 bolo presne tým prelomovým obdobím v histórii slovenského (a českého) národa, ktoré v priebehu pár mesiacov navždy zmenilo zmýšľanie celej jednej generácie. Bolo to obdobie opatrného spoznávania západnej kultúry, nádeje a splnených prianí, ktoré bolo náhle a násilne prerušené príchodom okupačných vojsk.

Príbeh by sa preto mohol zdať tak priehľadným, že až hraničí s klišé. Adam je už od základnej školy zaľúbený do Silvie, ktorá ho odmieta a odmieta, až ho zrazu odmietať prestane. A keď sa ešte dozvieme, že jej otec je emigrant, ktorý sa snaží dostať do

Nemecka Silviinu matku aj ju samotnú a Adamov otec je pre zmenu „eštebák“, tak už máme klišé kompletné a v každom inom prípade by sme len krútili očami, ako môže niekto 20 rokov po Nežnej revolúcii napísať niečo podobné.

To by ho však musel napísať niekto iný, a nie Boris Filan. Ten zobral tento jednoduchý príbeh s predvídateľným koncom, z ktorého by mohla byť celkom dobrá, priemerná poviedka, a zaobalil ho „filanovskou“ cukrovou vatou úvah, prirovnaní, spomienok a nostalgie, vďaka ktorej si uvedomíme, že v tomto románe príbeh nie je dôležitý. Ten je vlastne len špajľou, na ktorej je namotané to podstatné.  Oveľa dôležitejšie sú samotné autobiografické spomienky autora, ktoré nám predstavujú Bratislavu šesťdesiatych rokov tak, ako si ju pamätá.

Boris Filan nám podáva obraz Bratislavy ako príjemného mestečka, v ktorom je „to desať minút do prírody ktorýmkoľvek smerom“, ale čo je dôležitejšie „desať minút z prírody do najbližšej kaviarne“. Opisuje nám bežný život mladých, ktorí spoznávali rockovú hudbu, vďaka známym v Tuzexe sa občas dostali k džínsam, niekedy sa im pošťastilo dostať sa do Rakúska, a ktorí sa sami museli vyrovnať s tým, ako im rozhodnutia ich rodičov ovplyvňovali a ničili ich vlastné životy.

Filan však rozhodne netrpí prehnanou nostalgiou, ktorá by mu bránila spomenúť si aj na to zlé, čo sa v tej dobe dialo. A že toho bolo neúrekom. Bez prikrášľovania rozpráva o zložitých medziľudských vzťahoch. O tajných v družstve basketbalového dorastu. O Silviinej mame, ktorá spolu so Silviou žila dlhé roky v byte plnom nevybalených škatúľ potom, čo im štyrikrát na poslednú chvíľu odobrali vycestovacie doložky. O Adamovom otcovi, ktorý dobrovoľne nastúpil do ŠTB, lebo bol presvedčený, že by tam mali ísť mladí a zodpovední ľudia len preto, aby nakoniec zistil, že to celé funguje úplne inak. O spolužiakoch, ktorí sa nikdy nepýtali, prečo sa Silvia opäť zjavila v triede, aj keď sa s ňou už štyrikrát lúčili.

A napriek tomu, napriek všetkému zlu, ktoré opisuje, a ktoré sa reálne dialo, pôsobí celý román ako láskavé pohladenie. Pôsobí ako spomienka niekoho, kto si síce spomína na zlo, ale čas mu už obrúsil pálčivé a zraňujúce hrany a to, čo ostalo, sa stalo životnou skúsenosťou, aká navždy mení ľudí. A presne v tom spočíva aj sila tohto románu. Nie je to obyčajný príbeh o zamilovanej dvojici, ktorá to nemala ľahké. Ak hľadáte jednoduchý milostný príbeh, tak toto nie je kniha pre vás. Toto je skôr obraz doby tak, ako si na ňu spomína Boris Filan, so všetkými jej kladmi, aj zápormi. Staršie generácie sa len pousmejú, keď zistia, že pojmy ako „bony“, alebo „modrá knižka“ si už vyslúžili vysvetľovaciu poznámku pod čiarou. Tie mladšie budú možno občas nechápavo krútiť hlavou, ako ich rodičia mohli takto žiť.

Verdikt: Ak sa vám páčila Filanova doterajšia tvorba, ak máte radi jeho cestopisy, v ktorých nejde ani tak o to, aké krajiny precestoval, ako skôr o jeho drobné postrehy o ľuďoch, ktorých tam stretol, alebo ak sa vám páčili jeho fejtóny v Pálenici, tak toto je kniha, ktorú by ste nemali minúť. Veď ako povedal samotný autor: “Do tej knižky som napísal všetko, čo o láske viem a miestami aj viac.” A presne o to tu ide – toto je román o láske ako takej a nie o príbehu lásky dvoch ľudí. Ak ste na to pripravení, tak vám nič nebráni vychutnať si jednu z najlepších kníh, aké Boris Filan napísal. (jedna hviezdička dole za neoriginálny príbeh :-)). ****/*****

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. hogofogo 30. 10. 2009 21:43

    Jedna hviezdička dole za neoriginálny príbeh? Ale veď autor si ju viac než zaslúžil za odvážnu kritiku bývalého režimu.

Sociálne siete
Milovníci fotografie pozor! Už zajtra privítame v našom BA kníhkupectve Jana Saudka, to si jednoducho nechcete nech… https://t.co/XdhNXe9Mh8
15. 11. 2017
@kubadlo Tsa! Že aký bug si objavil. Naše IT oddelenie ďakuje a ide to fixnúť. Vraj máš u nich pivo, ale to oni vra… https://t.co/bYWLDvtUJJ
15. 11. 2017
Nakúpte knižky pod stromček teraz a my vám pribalíme nálepky na darčeky, aj 5€ poukážku k nákupu nad 39€!… https://t.co/mCLxPVozTg
6. 11. 2017
V našich @instagram stories môžete vyhrať obraz Knižnej šifry na plátne a s podpisom autora! Ale pozor, len dnes!… https://t.co/jJMzKwoR0F
3. 11. 2017
RT @navolnenoze: 8.11. spolupořádáme s @michalpoppe @martinus_sk a coworkem Banka Žilina 1. velkou slovenskou debatu pro freelancery! https…
2. 11. 2017
Muž, ktorý hľadal svoj tieň
David Lagercrantz