Románopisci a romány, ktoré vyvolali rozruch: Zločinec Dostojevskij
Idiot? Pokiaľ ide o inteligenčný stupeň Dostojevského, tak rozhodne nie. Ak však ide o autorstvo, treba povedať áno. A k tomu aj dodať: okrem iného. Ďalší z radov slávnych ruských spisovateľov, ktorý nešetril papierom a zapísal sa tak do dejín svetovej literatúry ako významný predstaviteľ psychologického realizmu.
Fjodor Michajlovič citlivé dieťa vyrastajúce vo veľmi svojských pomeroch. Otec bývalý armádny chirurg na dôchodku a pijan s násilníckymi sklonmi, ktorý pracoval v nemocnici pre chudobných. Matka chorá na tuberkolózu. A v deviatich rokoch sa u malého Fjodora prejavila epilepsia. Nemocnica, v ktorej otec pôsobil, sa nachádzala v najhoršej časti Moskvy. V jej okolí sa nachádzal miestny blázinec, cintorín pre kriminálne živly a sirotinec. A obľúbené kratochvíle lekárovho syna? Prechádzky po nemocničnej záhrade a rozhovory s pacientmi. Napriek rodičovskému zákazu malý Dostojevskij najradšej počúval príbehy Moskovskej spodiny zotavujúcej sa v Marianskej nemocnici. A zrejme práve tu sa zrodilo silné sociálne cítenie Fjodora Michajloviča.
Predtým, než sa z neho stal spisovateľ sa po vzore otca spolu so starším bratom pridal k armáde. Štúdium na vysokej vojenskej technickej škole a následná práca na ministerstve obrany ho však nenapĺňali a tak začal písať. Za svoj život nazbieral dostatočné množstvo podnetov pre literárnu tvorbu. Či už spomínané rozhovory s pacientmi, alebo vlastné zdravotné problémy. Totiž práve epilepsia, ktorou trpel sa objavila v románe Idiot. Na opisovaný záchvat padúcnice, ktorá postihne 
knieža Myškina mu ako predobraz poslúžili práve vlastné početné skúsenosti. Keď realizmus, tak realisticky. A keď psychologický, tak predovšetkým Zločin a trest.
Dielo označované za vrchol sociálno – psychologického realizmu. Raskoľnikov, chudobný študent s vlastnou filozofiou sa rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Obyčajným ľuďom je súdené podriadiť sa a neobyčajným vládnuť. V absolútnom presvedčení o správnosti svojej teórie zavraždí starú úžerníčku a jej sestru. A tu prichádza tá známe veta: „Nezabil som človeka, ale princíp“. No s duševnými mukami mu ani opakovanie svojej teórie, ani presvedčenie už neskôr nepomáha. A tak študent – filozof končí samoudaním a následným odsúdením k núteným prácam. A práve morálna dilema, pred ktorou sa Raskoľnikov ocitol vyvolala senzáciu a následnú horlivú debatu. „Naozaj je dnešná mládež taká zúfalá?“ Mnohí kritici sa stavali na stranu mládeže: „Stalo sa už, žeby nejaký študent vraždil z podobných dôvodov?“ Našťastie sa okrem odporcov našli aj takí ,ktorí sa zamysleli nad Raskoľnikovom ako produktom prostredia, v ktorom vyrástol. A uvedomili si vplyv prostredia na konanie človeka.
Sociálne cítenie sa však Dostojevskému stalo takmer osudným. Bol členom petrašovského krúžku, kde sa schádzala ruská inteligencia v snahe vyriešiť otázku nevoľníctva a zmeniť systém samoderžavia. Radikálnejšie krídlo krúžku malo v úmysle zvrhnúť cára. A takéto aktivity sa cárovi samozrejme nepozdávali. Všetkých členov tohto spolku dal zatknúť a odsúdil na smrť. Dostojevskij mal ale to šťastie, že priamo na popravisku sa Mikulášovi I. mladého spisovateľa uľútostilo. A tak popravu vystriedali nútené práce na Sibíri. Nakoniec ho síce nezložilo väzenie, ani nútené práce, oboje však k problému prispeli. Dlhoročné zdravotné komplikácie spôsobili opotrebovanie pľúc, a tak Dostojevskij vo veku 60 rokov zomiera na krvácanie do pľúc.
Pokiaľ vás odrádza hrúbka kníh, skúste sa premôcť. 590 strán Idiota rozhodne stojí za tu námahu. Viem, o čom hovorím, sama som pod vplyvom študentských povinností s nedôverou siahala po tej hrubočiznej knihe. A na moje prekvapenie som to zvládla, zistiac, že Dostojevskij bol neobyčajne vtipný človek. Ak sa vám zdá byť 600 strán priveľa, vydeľte ich dvoma a vezmite do rúk Zločin a trest. Po prečítaní ho môžete posunúť svojmu študujúcemu dieťaťu. Okrem rozšírenia svojich literárnych obzorov si možno vyslúžite aj pochvalu: „Mami, oci, ďakujem za financovanie môjho vzdelania“ a umývanie riadu vašim potomkom už ako galeje nepríde. Ďalší dôkaz, aká mocná môže byť literatúra. Stačí ju len správne použiť.
Foto: nictaylor.com / Martinus.sk
