Románopisci a romány, ktoré vyvolali rozruch: Remarque, ten s troma menami
Erich Maria Remarque, Erich Paul Remark alebo Paul Kramer? Všetky tieto tri mená patria jednému jedinému spisovateľovi – autorovi Na západe nič nové. Azda najznámejšie a aj najspornejšie meno povinného čítanie. Prečo najspornejšie? Nuž, nik sa poriadne nemôže dohodnúť, aké bolo občianske meno spisovateľa, ktorý sa pod svoje diela podpisoval ako Erich Maria Remarque. Jedni tvrdia tak, druhí onak. Ale čo tam po občianskom mene, keď to umelecké je známe a hlavne, keď miesto občianskym mohol Remarque mávať svojimi knihami.
Ku knihám mal Erich odmalička blízko. Narodil sa do rodiny kníhviazača a aj neskôr sa jeho život spájal s literatúrou, prv ako začal sám písať. Po skončení prvej svetovej vojne, kedy bol medzi povolancami na fronte, zúročil svoje vzdelávanie v katolíckom učiteľskom seminári a pracoval istú dobu ako pomocný učiteľ. Kým sa preslávil svojím prvým vojnovým románom, musel sa Remarque pretĺkať všelijako. Od účtovníka, obchodného úradníka, učiteľa klavíra cez predavača náhrobných kameňov až po reportéra športových novín. Pestré, však?! Také časté striedanie zamestnaní a istá nestálosť Remarqueovej povahe v istom zmysle vyhovovala. Ale predsa len stabilita, je stabilita. A tú si vydaním „Na západe nič nové“ zabezpečil.
31. januára 1929 sa z neznámeho „pisálka“ športových novín stal svetový spisovateľ. Prvý rok od vydania románu sa predalo 925 000 výtlačkov. O dva roky neskôr záujem neustával, 
naopak –rástol a predalo sa 3,5 milióna kusov. Niekoľko tlačiarní bolo prvé mesiace po vyjdení románu nútených zaviesť mimoriadnu pracovnú zmenu, aby boli požiadavky trhu, v tomto prípade vášnivých čitateľov, nasýtené. Už len z vyššie uvedených čísel je jasné, že kniha vyvolala skutočne rozruch. A nemalý!
Príbeh mladého vojaka Paulo Bäumera, bojujúceho na francúzskom západnom fronte zaujal množstvo čitateľov. Kniha plná realistických a častokrát drastických opisov však vzbudila vlnu záujmu aj v politických kruhoch. Prvá svetová vojna bola ešte vždy veľmi citlivou témou. Nemecko si prehru nerado priznávalo a nacisti mali pocit, že román je proti vlastenecký. A tak nacionalistická tlač v Nemecku robila všetko možné, aby autora zdiskreditovala. Rozmazávali v novinách životný štýl autora, dokonca sabotovali premiéru filmu nakrúteného podľa knihy. Berlínska premiéra filmu sa nezaobišla bez ataku SA, kedy do sály vpustili húf myší a zapálili páchnuce bomby. Film sa nakoniec ocitol na zozname zakázaných a to z dôvodu „ohrozenia rešpektu Nemecka vo svete“. A v momente, kedy sa v Nemecku zmocnili nacisti moci definitívne, sa náklad Remarqovho diela ocitol na hranici v plameňoch spolu s ostanými nežiaducimi knihami. Márne Remarque vysvetľoval, že román je absolútne apolitický, že pohnútky nie sú ani militaristické, ani pacifistické, ale čisto ľudské. Nepočúvali. Situácia sa s rastúcou mocou NSDAP v Nemecku vyhrotili natoľko, že mu bolo odobraté štátne občianstvo Nemecka a Remarque bol nútený v záujme vlastného bezpečia emigrovať. Čím ďalej, tým lepšie. A tak zakotvil v USA. V roku 1947 tu prijal aj štátne občianstvo.
Napriek problémom, ktoré si spôsobil vydaním svojho prvého románu, písal ďalej. A vojnovej tematike sa nevyhýbal. Motív neschopnosti zaradiť sa do spoločnosti po hrôzach prežitých vo vojne v jeho dielach stále prevládal. Či už sú to Traja kamaráti, Víťazný oblúk alebo Noc v Lisabone. Politike sa vyhýbal, jedinou jeho snahou bolo: „vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom“ . A svedectvo podal nepochybne úspešne, aj keď opomenieme čísla predaja a vezmeme do úvahy len časy strávené na hodine literatúry. Pri kontrole čitateľského denníka sa zistilo, že veru táto položka povinného čítania je absolvovaná zdarne takmer u všetkých. Môže sa spisovateľovi dostať väčšieho ohodnotenia?!
Foto: Literaturkritik.de / Martinus.sk
