J.D.Salinger po sebe zanechal 15 doteraz nepublikovaných románov
Od smrti J.D. Salingera ubehlo už desať dní, ale záujem o jeho diela, ktorý opätovne povzbudilo jeho úmrtie, neklesá. O to viac, že až teraz vychádza najavo, že Salinger síce prestal publikovať v roku 1965, ale inak to bol spisovateľ telom i dušou a na písanie nikdy nezanevrel. Akurát svoje hotové diela nevydával, ale ukladal do trezoru. Jeho dedičstvo zrazu získalo na zaujímavosti.
Zdá sa, že hrubé steny oceľového trezoru, skrytého v domčeku hlboko v horách, môžu ukrývať jedno z najväčších literárnych bohatstiev modernej doby. Veď Salingerovi fanúšikovia z celého sveta túžia po nových dielach svojho obľúbeného spisovateľa už 45 rokov. A teraz to vyzerá, že ich najtajnejšie priania sa možno vyplnia. Alebo ostanú navždy nevyplnené. Všetko záleží len od poslednej vôle jedného z najtajomnejších spisovateľov histórie.
Jerome David Salinger si strážil svoje súkromie odjakživa. Či bol len začínajúcim spisovateľom, ktorému noviny uverejňovali poviedky, alebo celosvetovo uznávaným autorom diela Kto chytá v žite, jeho prístup bol h
stále rovnaký – úzkostlivo strážené súkromie, minimum rozhovorov a nakoniec dobrovoľná a úplná izolácia od médií a od väčšiny ľudí vlastne tiež. V roku 1953 sa uchýlil do maličkej dedinky Cornish v New Hampshire, ani tu však ľudský kontakt rozhodne nevyhľadával. Obyvatelia dedinky si pamätajú, ako Salinger vždy prešiel na druhú stranu ulice, keď sa k nemu niekto blížil. V prípade, že jedol v reštaurácii, uprednostnil súkromie kuchyne pred samotnou reštauráciou.
Striktná izolácia však Salingerovi nijak nebránila v tvorbe. Veď ako sám prehlásil v poslednom rozhovore, ktorý poskytol: „Milujem písanie a ubezpečujem Vás, že píšem pravidelne. Ale píšem pre seba, pre svoje vlastné potešenie. A chcem byť pritom sám.“ Ako povedal, tak učinil a po tomto rozhovore sa už v médiách nikdy neprezentoval. Na verejnosti vystúpil len keď odmietal neustávajúce žiadosti o práva na filmové alebo iné spracovanie jeho diel, prípadne keď podával žaloby za ich porušenie. Inak len sedel vo svojom domčeku, písal stále nové diela a po ich dopísaní ich odkladal do trezoru, aby si ich nikto okrem neho nemohol prečítať.
Jeden z jeho susedov, Jerry Burt, opísal v rozhovore z roku 1999 obrovský trezor, v ktorom sú knihy údajne uložené: „Bol som v miestnosti, keď bol (trezor) otvorený. Tam skladuje svoje rukopisy. Povedal mi, že tam má 15 alebo 16 dokončených kníh, ale že nevie, či budú niekedy vydané.“
A práve to teraz trápi celý literárny svet. Aká bola posledná vôľa tohto svojrázneho spisovateľa? Naozaj v nej povolil publikovanie svojich diel za posledných 40 rokov, alebo majú byť zničené bez toho, aby si našli svojich čitateľov? A budú vôbec jeho potomkovia rešpektovať Salingerovu poslednú voľu? Veď napríklad takému Nabokovi sa to nepodarilo.
Salinger po sebe zanechal dve deti – dcéru Margaret a syna Matthewa. A práve dcéra Margaret bola zdrojom pikantných informácii zo spisovateľovho súkromného života napriek jeho úpornej snahe si toto súkromie chrániť. Tá vydala knihu spomienok Kto chytá v sne, v ktorej opísala Salingera ako nepríjemného samotára, ktorý pije svoj vlastný moč a neustále si niečo mrmle popod nos. Jeho syn Matthew však túto knihu odmietol so slovami: „Bol to starostlivý, zábavný a výborný otec a zároveň úžasný dedo pre moje deti.“
Nech už to bolo akokoľvek, jedno je isté – Jerome David Salinger sa z pamäti milovníkov kvalitnej literatúry už nikdy nevytratí a prísť o jeho ďalšie diela by bola večná škoda.
Zaujímavé linky:
Pokračovanie románu Kto chytá v žite sa Salingerovi nepáči, no a?
Foto: timdorsey.com / Martinus.sk
