blog

Žije v Breze, píše o smrekoch

piatok 12. marca 2010 00:01
Pi 12.03. 2010 00:01

a volá sa Rudolf Jurolek. Toto meno má svoj cveng v slovenskej poézii, hoci nehviezdi v básnických hitparádach. Rudolf Jurolek je totiž tak trochu dobrovoľný outsider – však sa aj jeho jedna zbierka volá Dobrovoľná samota. Vie, že sa nepotrebuje prestŕčať a pretláčať, ukazovať a upozorňovať na seba. Jeho hlasom je tichom a jeho postojom je diskrétne posunkovanie, nie hlasitá gestikulácia a oháňanie sa rukami.

Autor je ročník 1956, a patrí k tým tvorcom, ktorí rokmi vyzrievajú ako dobré víno. Kým prvá jeho kniha Posunok (1987) ešte len hľadala svoju prstovú abecedu v repertoári posunkov, spomínaná druhá, Dobrovoľná samota (1994) už získavala istú pôdu pod nohami. Básnická skladba Putovanie Jakuba z Rána (1996) bola už sebavedomým básnickým činom, ktorý sa zaradil medzi najsilnejšie „eposy“ slovenskej poézie. Mnohovrstevnatá výpoveď dosvedčila, že jej autor dokáže v poézii vytvárať viac, než len žánrové lyrické obrázky. Tieto vážne ambície Juroleka potvrdili aj nasledujúce básnické knižky Hierografia (1999) a Život je možný (2007). No a teraz prichádza so svojím novým básnickým opusom, ktorý je nazvaný Smrekový les (Modrý Peter 2009).

Názvy básnických zbierok sú ošemetné. Niekedy sa za extravagantným a nabubrelým titulom skrýva prázdno konvencie. A niekedy – ako v tomto prípade – zdanlivo neškodný, nevynaliezavý nadpis vyžaruje silu vnútra. Jurolekov „básnický les“ je rozčesnutý na dve časti. Prvú predstavuje cyklus Zosnovanie neba a druhá je nadpísaná výrokom Byť je ľudské. Oba cykly zahŕňajú po dvanásť básní, takže týchto 24 básní je ako 24 hodín jedného ľudského dňa. Samotným básňam už autor nadpisy nedáva, a čitateľovi sa to ani nežiada.

Jednotlivé básne prechádzajú jedna do druhej, pripomínajúc tak pokojné dýchanie pokojného človeka, ktorý stojí nad krajinou a pozerá sa pod seba. Alebo do seba. Naozaj: každý prírodný detail, ktorý lyrický hrdina týchto básní uvidí, či je to vločka, kvapka, list, halúzka, v ňom vyvoláva asociácie na svoje postavenie v existencii. V sebe má nepokoj a deficity, okolo nachádza symetriu, harmóniu, usporiadanosť.

Jeho rytmus je plynulý, bez ruptúr, ale zároveň nepretržitý. Premeny sa dejú neokázalo, bez revolučných excesov, ale nezastaviteľne. Aj keď je to často iba premena jedného skupenstva na druhé, jedného ročného obdobia na ďalšie. Čas je pulzujúca konštanta Jurolekových básní. Autor vie, že to, čo vidí, nie je všetko, čo existuje, ale hovorí si: „stačilo by to.“ Ale tam, kde nedovidí fyzickým zrakom, vidí tušením, tým periskopom básnikov a vizionárov.

A nad všetkým chvením a neistotou je neochvejné presvedčenie: „poézia jestvuje.“ Poézia je pre Juroleka vnútorná kvalita, je to napríklad otázka, na ktorú sa nečaká odpoveď: „Tak z tohto sa spriada nebo? / Z tej najskromnejšej látky sveta?“

Tichosť a tíšinnosť týchto básní nie sú vyjadrením zahriaknutia alebo falošnej pokory, ktorá nám tak liezla na nervy napríklad u Rúfusa. Je to sebavedomý postoj človeka, ktorému nič nechýba. „Toto je vrchol života,“ cituje istú Sophiu, ale je to aj jeho vyjadrením. Ani týmto básňam nič nechýba: ani vonkajškovo, formálne, ani vnútorne. Hoci sú skôr minimalistické ako bohato rozkošatené, hoci pracujú s obmedzeným okruhom motívov a tém, nie je to diétna poézia, ktorá upozorňuje na svoje deficity a medzery.

Jurolekova obraznosť je bohatá, pretože sa dobrovoľne koncentruje na podstatné veci: „Vyčistiť sa, sústrediť, vojsť do svojich buniek.“ Táto lyrika sa stáva súčasťou životných postojov, vytvára obradoslovie všednej skutočnosti, ale ambície sú veľké: „Mnohého sa musím vzdať, veľa toho musím nemať, / aby som pochopil strom, vnikol do modroty modrej.“

Čo je tá „modrota modrej“? Nie je to ani ornament, ani logo vonkajšej formy, je to podstata existencie. Jurolek nie je filozofizujúci básnik západoeurópskeho typu, skôr kresťanský zenista, ktorý pomenúva skutočnosť ako básnik: vie, že „nepresné“ a približné básnické obrazy sú často na dosah pomenovania jadra.

„Existencia je dokonale zaokrúhlená,“ tvrdí autor, ale tento gnómický výrok by nás nemal pomýliť: Jurolekova poézia nie je nijaký prežitý klasicizmus, zabrusovanie hrán a strihanie živého trávnika reality podľa mustier a šablón. Je v nej aj nepokoj, aj disharmónia, aj bolesť, aj vrúcnosť, všetko však v tlmených odtieňoch a stíšených zvukoch. Koliesko volume je na prehrávači Jurolekovej poézie nastavané na najtichšej polohe. A čitateľ predsa nemá pocit, že by nebolo počuť. Naopak, ostrejšie a plnohodnotnejšie vníma aj tie najjemnejšie odtienky a záchvevy, ktoré pri hlasitých decibeloch zanikajú.

Rudolf Jurolek teda učí slovenského čitateľa poézie znova tónom, od ktorých si možno odvykol. Kraskovské naladenie je už asi minulosťou, ale „nox et solitudo“, ktoré je blízke aj nášmu autorovi, sa opäť vracia do hry a do dobovej atmosféry.

„Ešte stále som schopný vidieť krásu,“ dosvedčuje bez pýchy a naparovania sa básnik Rudolf Jurolek. A čitateľ jeho útlej knižky mu to rád potvrdí.

„vždy len tá istá červená bobuľka:
to je všetko.“

„Nič veľké, nič osudné,
len stopa svetla:“

„Keby nebo nebolo nič iné,
len to, čo vidím,
stačilo by to.“

„Raj niekedy míňame len o chĺpok reality…“

„Koľko snov vyjde navnivoč
len preto, že realita sveta sa s nimi nezhoduje.“

„Existencia je dokonale zaokrúhlená.“

„…minulosť, stále schopnú
prítomnosti.“

„Niečo musí ísť do zeme.“

„Nebyť – aké by to bolo božské!“

„Bolesť nikdy nie je ďaleko,
vždy je v jadre.“

„Podstatné je znova zažiť leto…“

„Musím ísť:
aj dnes niečo nájdem.“

Inšpirolinky:

http://www.arspoetica.sk/2008/?jurolek

http://www.tvoravia.sk/clanok/sk/Oravsky-basnik-Rudolf-Jurolek

http://www.pobocza.pl/pob19/cz/rj_cz.html

http://www.hc.sk/src/hudobny_zivot_clanok.php?hz_clid=274&hzid=138&menutyp=archiv

http://www.slovakradio.sk/inetportal/devin/index.php?mainpage=showSprava&id=39582&lang=1

Foto: litcentrum.sk / artforum.sk