Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé (+súťaž)

Sú knihy, ktoré dokážu vzbudiť množstvo pozornosti už dlho pred ich vydaním. Či už prísľubom niečoho, čo tu ešte nebolo, inovácie, nových informácií, kontroverznosťou témy, alebo jednoducho pútavosťou. Prvý román mladého slovenského autora Jozefa Kariku - V tieni mafie spĺňa všetky tieto kritériá. Niet preto divu, že okamžite po vydaní sa stal bestsellerom, ktorý svojou predajnosťou atakoval aj chronicky známeho Dana Browna. Bola by preto škoda nevyužiť možnosť vyspovedať tohto nádejného autora. S Jozefom Karikom sme sa rozprávali o jeho (nielen) literárnych začiatkoch a úspechoch, kontroverzných názoroch, mágii, ale aj o jeho názore na spoločenskú situáciu na Slovensku. A ak vás jeho najnovší román zaujal, určite sa zapojte do našej súťaže o jeden z troch výtlačkov podpísaných samotným autorom. Súťažnú otázku nájdete na konci rozhovoru.

Kde ste sa narodili a strávili detstvo? Nakoľko Vás toto prostredie formovalo a ovplyvnilo?

Narodil som sa v Ružomberku. Kolorit môjho detstva som sa snažil naznačiť v knihe V tieni mafie. Napríklad zážitky s niektorými členkami komunistického pedagogického zboru v základnej škole v Rybárpoli, ktoré opisujem, sú celkom reálne – vrátane hádzania ťažkého dreveného kružidla po žiakoch, dusenia špongiou, natrhávania uší a podobne. Takéto veci boli bežné, aj keď sa to dnes zdá neuveriteľné. Netvrdím, že sa to dialo všade a že neexistovali aj dobré komunistické učiteľky. V každom prípade mi však za aspoň knižné „vrátenie úderu“ v Ružomberku zagratulovali desiatky ľudí, ktorí si takouto výchovou na spomínanej škole prešli. Pre nás to, podobne ako mnohé ďalšie príbehy z knihy, bola holá realita.

V románe V tieni mafie naznačujete, že práve prístup niektorých komunistických učiteliek sa podieľal na vzniku generácie mafiánov. Naozaj si to myslíte? Zdá sa mi to strašne zjednodušujúce, čo som napísal aj v recenzii na knihu.

Určite by som to nezovšeobecňoval, také jednoduché to naozaj nie je, tých faktorov sú možno desiatky. V individuálnych prípadoch však jedným z katalyzátorov rôznych osobných deformácií mohlo byť aj „pedagogické“ pôsobenie, aké popisujem v knihe. Napríklad v našej triede sme boli s rôznymi formami násilia zo strany učiteliek konfrontovaní takmer denne po dobu troch rokov. Nechcem nariekať, boli to nuly, ale neverím, že nás to všetkých nejakým spôsobom nepoznačilo. Niektorým sa to dostalo pod kožu, ostatní predčasne zatvrdli a zdrsneli. Dnes by taká učiteľka asi  rýchlo skončila s rozbitou hlavou od samotných žiakov, žalobou a obvinením z trestného činu. Osobne dnešným žiakom a študentom tlieskam, že si nedajú skákať po hlavách, prehliadli hru na pseudo-autority a rešpektujú iba učiteľov, ktorí si rešpekt naozaj zaslúžia. Vtedy bola situácia iná, nevedeli sme sa brániť. Myslím, že to svojim spôsobom odrážalo aj neskorší bezradný postoj spoločnosti k násiliu v deväťdesiatych rokoch.

Čo tým myslíte?

Slušní ľudia nevedeli, čo majú v konfrontácií s neslušnosťou, mocou, agresivitou a aroganciou robiť. Táto bezradnosť pretrváva do súčasnosti. Jej pekným symbolom bola nedávna televízna diskusia Hríba s Ficom, alebo posledná kampaň pred prezidentskými voľbami. Postavou Michala Harvana v románe V tieni mafie kladiem otázku s otvoreným koncom, či za určitých okolností nie sú aj slušní ľudia doslova povinní siahnuť k násiliu a zastaviť zlo jeho vlastnými metódami. Nechcem prvoplánové, naučené, idealistické odpovede o tom, aké je to nemorálne, pýtam sa vážne. Keď sa pozriete naokolo, nemáte niekedy pocit, že nemilosrdná fyzická likvidácia ľudí rozkrádajúcich miliardy zo spoločného majetku by bola jediným efektívnym riešením? Čo iné chcete robiť v spoločnosti, kde je súdnictvo i polícia v takmer absolútnom područí týchto ľudí? Čo iné chcete robiť v našej spoločnosti? Dokedy je človek povinný riadiť sa zákonmi štátu, ak tento štát ovládajú demokraticky zvolení mafiáni, ktorí sa na tlačovkách celkom otvorene navzájom obviňujú z najťažších zločinov?

Treba si tiež uvedomiť, o akých sumách verejných zdrojov sa tu bavíme. Samosprávy sa môžu snažiť, zavádzať rôzne protikorupčné opatrenia, transparentné obstarávania a podobne, no ani v ideálnom stave vďaka tomu neušetria za desať rokov toľko, koľko zlodeji v najvyšších politických kruhoch ukradnú v rámci jedinej kauzy.

To, čo naznačujete, je veľmi kontroverzné.

Len sa pýtam, kedy sa občianska poslušnosť voči zákonom mení na napomáhanie zlu? Kde končí občianska poslušnosť a začína morálne zlyhanie? Dnes napríklad ťažko dokážeme pochopiť, prečo Nemci nezvrhli Hitlera. Z veľkej miery preto, že rešpektovali zákony. Väčšina rozhodnutí Tretej ríše bola dokonale legálna. Aj to naznačuje, že za určitých okolností sa od človeka očakáva prekročenie zákonov. Robia to nielen hrdinovia v literatúre a filmoch, ale robili to aj ľudia, ktorých dnes oslavujeme ako mravné vzory – tí, čo sa vzopreli legalite komunizmu, nacizmu, fašizmu, tí všetci závažne porušovali vtedajšie zákony. Napríklad Clausa von Stauffenberg a všetkých spiklencov zapletených do pokusu o atentát na Adolfa Hitlera v roku 1944 dnes obdivujeme ako hrdinov, protiklady mlčiacej masy. Pritom sa vlastne pokúsili spáchať vraždu legálne menovaného kancelára, podporovaného spočiatku celkom demokratickým hlasovaním. Uvedomujem si, že je to veľmi tenký ľad, pretože je otázne, kam sa potom taká spoločnosť dostane. Napriek tomu v románe V tieni mafie takúto otázku kladiem. Nedávam na ňu žiadnu jednoznačnú odpoveď, lebo ju sám nepoznám. Každý si ju musí nájsť sám za seba.

Myslíte si teda, že ľudia sú natoľko uvedomelí a vyspelí, že by mali sami posudzovať, čo je správne a čo nie? Žiaci sami dobre vedia, ktorý učiteľ je hlúpy, a ktorý len prísny pre ich vlastné dobro. Občania tohto štátu sami dobre vedia, ktorý politik si zaslúži ich priazeň, a ktorý ich len okráda. Takže vlastne vziať zodpovednosť do vlastných rúk? Neviedlo by to len k ešte väčšej arogancii moci? Alebo jednoducho občianska neposlušnosť a la Gándhí?

Ako som povedal – jednoznačnú odpoveď nepoznám ani ja. Nechcem sa hrať na najmúdrejšieho, ani ľudí nabádať k poľovačke na politikov. Čo iné však bolo napríklad Slovenské národné povstanie alebo revolúcia v roku 1989, než masové odmietnutie zákonov i autority štátu a zobratie vecí do vlastných rúk? Istý som si len tou vecou, že bezpochyby existuje hranica, kedy sa občianska poslušnosť mení na morálne zlyhanie a nepriamu kolaboráciu so zlom.  Na Slovensku situácia ešte asi nedospela do tohto štádia, avšak pri súčasnej miere štátnej korupcie k tomu podľa mňa nemá ďaleko.

Vráťme sa k počiatkom vášho písania. Po strednej škole ste sa rozhodli študovať históriu a filozofiu. Čo vás viedlo práve k týmto oborom?

Zdalo sa mi vtedy veľmi originálne a štýlové ísť študovať históriu a filozofiu z textilnej priemyslovky.

Na vysokej škole to už bolo lepšie? Alebo aj tu negatívne zážitky Michala Havrana len odzrkadľujú tie Vaše? Mám teraz na mysli samozrejme hlavne epizódu s profesorom Hurtekom, z ktorej silne cítiť osobnú skúsenosť.

Epizóda s profesorom Hurtekom je beletrizovanou formou môjho osobného sklamania z človeka, ktorého som obdivoval, neraz aj bránil a nakoniec od neho dostal ranu pod pás, kvôli ktorej som takmer musel odísť zo školy. Dlho som zvažoval, či v tomto prípade nejde z mojej strany len o nerozdýchaný pocit ublíženia, prípadne akúsi osobnú pomstu. Naozaj som si to vnútorne urovnával, pretože kompenzovať si medziľudské ublíženia v beletrii mi príde slabošské. Možno ide len o moju racionalizáciu, no dospel som k záveru, že tento človek predstavuje určitý archetyp a jeho popis nie je rýdzo osobnou záležitosťou. Celá naša spoločnosť je ešte stále prelezená takýmto typom ľudí. Ľudí, ktorí kolaborovali s bývalým režimom, boli priamo agentami ŠtB, a teraz kážu o morálke, dušujú sa, že oni predsa nikdy nikomu neublížili, prípadne sú natoľko bezcharakterní, že ešte aj verejne exhibujú svojim náboženským zápalom.

Ako ste sa vlastne dostali k písaniu? Kam siahajú vaše literárne počiatky a čo vás k písaniu doviedlo?

K písaniu ma, prirodzene, doviedli traumy adolescentného veku. Mojim prvým, a na dlhú dobu aj posledným, literárnym počinom bola v druhom ročníku strednej školy poviedka s vyložene netradičnou témou – neopätovanou láskou. Vyvolala neočakávaný ohlas – niektorým sa zdala natoľko sugestívna, že ju dešifrovali ako demonštratívne volanie o pomoc pred samovraždou a vysvetľovali mi veci ako: „Nezabíjaj sa, život je pekný,“ a podobne. Považoval som to za literárny úspech – ľudia sa na mojom výtvore nesmiali, ale zľakli sa. To bol sľubný úvod.

Od „magickej“ literatúry k fantastickej

Medzi českými a slovenskými čitateľmi ste sa stali známym hlavne vďaka Vašim knihám o mágii. To je pomerne netradičná, ale určite zaujímavá tematika, aj keď bežný človek by predpokladal, že filozofia je úplným opakom mágie. Alebo sa mýlim?

Áno, väčšinou ide o úplný opak – už v samotnej štruktúre, uchopovaní pojmov, cieľoch a podobne. Niektoré postmoderné myšlienkové koncepcie zaoberajúce sa mágiou, napríklad dielo Petera Carrolla alebo Ramseyho Dukesa, však majú pomerne solídny filozofický základ. Zaujímavá je v tomto smere aj koncepcia Carlosa Castanedu.

Takže mágia vás zaujala až natoľko, že ste o nej napísali knihu. Vašou prvotinu bola kniha Slovanská magie, ktorá vyšla v českom nakladateľstve Vodnář. Prečo práve v Čechách? Slováci sa o slovanskú mytológiu nezaujímajú?

Mnohí slovenskí autori publikujú v Čechách. Bez ohľadu na to, akému žánru alebo typu literatúry sa venujú. Taktiež v mojom prípade nešlo ani tak o obsah napísaného, ako skôr o stav knižného trhu a vydavateľských možností na Slovensku v porovnaní s Čechami. Avšak to bolo v roku 2003. Odvtedy sa u nás situácia v tomto smere zlepšila.

V akom smere to zlepšenie vnímate? Ľudia viac čítajú alebo sú len nakladateľstvá ochotnejšie vydať knihy slovenských autorov?

Nakladateľstvá sú ochotnejšie, vydania kvalitnejšie a ľudia teda slovenských autorov viac čítajú. Aspoň ja mám taký dojem.

Čo vlastne človeku prináša štúdium mágie v 21. storočí? Nie je to v dnešnej modernej dobe už len prežitok a pretrvávajúca nostalgia za niečím, čo už pominulo?

Určite áno. Mňa však zo sociologického i religionistického hľadiska zaujímalo, ako je možné, že taký prežitok dokáže stále fascinovať milióny ľudí. Pozrime sa len na fenomén Harryho Pottera, sériu Twilight a podobne, fascináciu stomiliónov ľudí, či už mladých alebo starších, témami iracionálna a okultna. Je to neprehliadnuteľný sociologický fenomén. Pozrime sa na výbuchy iracionality v spoločnosti, ktorá sa na povrchu tvári ako racionálna. Pohľad do histórie nám ukazuje, že najmä pri zmenách režimov a v časoch ekonomických kríz takéto výbuchy nastávali – či už v duchovnej, umeleckej alebo v politickej sfére. Najmä to posledné prepojenie – iracionálno a politika – je vždy aktuálne a treba mu venovať pozornosť. V opačnom prípade hrozí, že si zopakujeme 30-te roky dvadsiateho storočia. Aj vtedy si ľudia mysleli, že ich spoločnosť je rozumná, založená na silných pilieroch morálky, spravodlivosti a garancii istôt, že existujú hranice, cez ktoré sa jednoducho nedá prekročiť. Lenže, ako ukázali ďalšie roky – Auschwitz, Nanking, komplex Gulag a desaťtisíce ďalších príkladov, žiadne také hranice neexistujú. Veriť v ne je nebezpečná naivita.

Čím to je, že človeka tak láka iracionálne? Sme podľa Vás jednoducho iracionálne bytosti, ktoré to majú v sebe, alebo je potrebný vonkajší podnet v podobe extrémneho zážitku – či už revolúcia alebo kríza?

Presne tým, najmä v kontexte výbuchov iracionality v 20. storočí, sa zaoberá moja kniha Brány meonu. Ani v nej som sa nedopátral nejakej absolútne konečnej odpovede. Nebolo to ani účelom, je to kniha o iracionalite písaná iracionálne. Každopádne však existujú faktory – napríklad zvláštne situácie alebo ľudia – ktoré dokážu vyvolať a rozšíriť nepredstaviteľné vlny iracionality, či akejsi „cudzosti“, „neľudskosti“. Akoby dokázali presúvať celú spoločnosť, niekedy desiatky, či stovky miliónov ľudí, do inej mapy reality. Tam im dáva dokonalý zmysel niečo, čo nám pripadá absolútne nezmyselné a naopak. Aj preto sa hovorí, že napríklad Tretia ríša bola v „absolútnom inde“. To, čo reprezentoval povedzme Himmler, nemalo veľa spoločného s realitou, či dokonca racionalitou, v ktorej sa pohyboval napríkad Churchill. Aj keby sa stretli v jednej miestnosti a hovorili spolu, každý by sa pohyboval v absolútne inom – nesúmerateľnom kontexte. Každý z nich by mal vlastnú racionalitu, ktorá by však tomu druhému pripadala absolútne iracionálna. Mimochodom, keď Michal Harvan v románe  V tieni mafie po svojom osobnom presune do „absolútneho inde“ niekomu povie, že s ním „nie je reč“, znamená to, že dotyčný na jeho mape reality stratil opodstatnenie, čo znamená, že o chvíľu už nebude existovať vôbec.

Zdá sa mi to, alebo je „magická“ literatúra populárnejšia skôr na Západe? Pýtam sa hlavne preto, lebo väčšina Vašich kníh vyšla v Čechách, jedna dokonca v USA, nevraviac o množstve esejí, ktoré boli publikované v antológiách v Británii a Amerike.

Pokiaľ myslíte nejaké magické, new age alebo ezoterické príručky, tak to nedokážem posúdiť. Nikdy som sa o podobnú literatúru nezaujímal. Na podobné veci neverím a k ich šíreniu mám skôr negatívny postoj. To som už vyjadril v množstve rozhovorov pre rôzne periodiká za posledných sedem rokov, v tomto rozhovore to robím posledný raz. Pokiaľ by to niekoho podrobnejšie zaujímalo, nech siahne po mojich knihách Mágia peňazíKurz praktickej mágie pre začiatočníkov. Avšak dopredu upozorňujem, že nejde, navzdory sľubným názvom, o žiadne príručky na čarovanie.

Moje knihy Zóny tieňaBrány meonu zas považujem za experimentálnu literatúru, ktorá sa pomerne ťažko definuje. Je v tom filozofia, estetika, transgresia… Napríklad na Bránach meonu som pracoval viac než päť rokov, som na ne obzvlášť hrdý – náročnosť tvorby tejto knihy by som prirovnal asi tak k desiatim románom.

Fajn, tak čo je vlastne cieľom tých kníh? Bežný človek si pod mágiou predstaví práve určité čarovanie alebo aspoň niečo nadprirodzené, mimo zmyslové. Vy sa týmto termínom vyhýbate, ezoterika je pre Vás priam nadávkou :-), tak prečo MÁGIA peňazí, prečo Kurz praktickej MÁGIE pre začiatočníkov?

Mágia pre mňa znamená transgresiu, prekračovanie a pohľad „za“. V mojom ponímaní je to skôr špecifická forma umenia, či nazerania na svet, nič okultné, dokonca ani nie nutne spirituálne. Uznávam, že takéto moje odlišné, dosť špecifické chápanie tohto slova môže vyvolávať nedorozumenia. Aj preto sa tomuto označovaniu už niekoľko rokov vyhýbam a prípadných záujemcov odkazujem priamo na knihy, nie na všeobecné interpretácie alebo zopár riadkové definície. Keď ste na uvedení knihy V tieni mafie počúvali hudbu Oskara Rózsu, Ericha „Boboša“ Procházku a ich kapely, bolo v tom čosi magické. V tomto duchu som s „magickým“ pracoval aj vo svojich textoch, na základe toho si so spomínanými hudobníkmi už pár rokov rozumieme. Hovorím, je to skôr otázka vyciťovania, než rozumových definícií. Na margo racionálnosti našej spoločnosti, o ktorej sme sa bavili pred chvíľou, by som však aj v tejto súvislosti ešte rád podotkol, že na Slovensku sa približne 75 percent populácie hlási k vierovyznaniu, v rámci ktorého sa doslovne, nielen symbolicky, verí v zlých duchov, démonov, anjelov, chodenie po vode, oživovanie mŕtvych, v človeka ako stredobod celého vesmíru, v stvoriteľa univerza, ktorého zaujíma, či masturbujete a v mnoho ďalších vecí, ktoré majú s racionalitou len málo spoločného. Tým netvrdím, že je na tom niečo zlé, ani sa z tejto, či akejkoľvek inej viery nevysmievam. Avšak vyplýva z toho, že naša spoločnosť je z drvivej väčšiny buď celkom pokrytecká alebo celkom iracionálna. Bez ohľadu na to, ako sa na povrchu tvári.

Ako sa vlastne prepracuje slovenský autor k vydaniu knihy esejí britsko-americkým vydavateľstvom, ako sa to podarilo Vám v prípade zbierky Liber 767 vel Boeingus?

 

Súhrou niekoľkoročnej práce, dobrých známych, čo pomôžu s prekladmi, fajn ľudí za oceánom a veľkej dávky šťastia.

Ach, to naozaj stačí tak „málo“? Myslím, že ste práve „potešili“ množstvo začínajúcich autorov. :-)

 

Rado sa stalo. Ešte som zabudol, že treba aj nejaké peniaze na štart, najmä na prvé preklady, ktoré by mali byť podľa možností profesionálne.

Popri literatúre o mágii ste začali písať aj poviedky, ktorými ste sa stali populárnym medzi prívržencami fantasy literatúry. Čo vám dáva písanie týchto poviedok? Je to zábava,  snaha skúsiť niečo iné alebo ste jednoducho veľkým fanúšikom fantasy literatúry?

Nadšenie z tradičnej fantasy ma definitívne prešlo asi pred desiatimi rokmi. Prirodzene, keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov objavili prvé preklady Pratchetta, alebo sa dal zrazu normálne kúpiť Tolkien, mnohých nás to očarilo. Dnes u mňa prežíva len sporadický záujem a občasný návrat k overeným sériám z tohto žánru – Holdstockovmu Lesu mytág, Nekroskopovi Briana Lumleyho, sériám Dragonlance, Forgotten Realms, Zemeploche, Sapkowskému, či tunajším autorom ako Jaroslav Polák alebo Juraj Červenák. Čo sa týka mojich poviedok, sú hororové, s fantasy žánrom ako takým nemajú veľa spoločného.

Mimochodom, kto sú Vaši obľúbení autori?

V oblasti beletrie je to napríklad Bret Easton Ellis, Palahniuk, Selby, Burroughs… Vlastne asi v každom žánri mám dvoch – troch obľúbených, menovanie by trvalo dlho. Zo slovenských mám rád napríklad Pišťanka, Dána, Jaroša, ale aj starších – Švantnera, Mňačka, no najmä Mináča. V jeho prípade predovšetkým prvé dva romány trilógie Generácia, pôsobia na mňa doslova fascinujúco. Jeho neskoršie texty sú už úplne preniknuté komunistickou ideológiou, čo, myslím, takmer celkom zničilo autenticitu i úroveň ich literárnej výpovede.

Temný tieň mafie

Veselo si vydávate knihy o mágii, vyhrávate ceny v prestížnej súťaži fantastickej literatúry a zrazu, ako blesk z jasného neba, vydáte knihu o mafii. Čo tak zrazu a prečo práve mafia? Od vyštudovaného historika, ktorý má na konte reportáž o škandalóznej pamätnej tabuli, by sme čakali skôr román z obdobia Slovenského štátu ako knihu, ktorá sa podrobne zaoberá mafiánskymi praktikami v dnešnej dobe.

Nerád robím veci, ktoré sa od mňa očakávajú. Najmä v oblasti tvorby. Preferujem diskontinuálne skoky. Michel Foucault hovorí, že je nudné byť stále tým istým niekým. Peter Carroll k tomu dodáva, že najväčšiu radosť v živote prináša nebyť sám sebou. Teda akcie a chvíle, kedy robíme niečo mimo plánu, aký nám predurčujú, vnucujú okolnosti – naša výchova, minulosť, vzdelanie, očakávania okolia atď. Tento princíp sa snažím aplikovať. Môže to mať samozrejme aj temnejšie stránky. Nebezpečia toho, keď sa takáto hra s vlastnou identitou vymkne spod kontroly, opisujem práve v románe V tieni mafie.

Mimochodom, ako to vlastne bolo s tou tabuľou?
V muzeálnom archíve som v Tatranských Slovákoch objavil oslavné ódy Msgr. ThDr. Jána Ferenčíka, ružomberského farára v čase prvej Slovenskej republiky, na Adolfa Hitlera. Pravidelne sa zúčastňoval na oslavách jeho narodenín, ktoré v Ružomberku organizovali miestni ľudáci v spolupráci s Deutsche Partai, SS a Deutsche Jugend. Tam nešetril výrokmi typu: „Svoju úctu prejaviť v mene HSĽS vodcovi Adolfovi Hitlerovi mal som príležitosť už vlani a predlanským. Už vtedy urobil som to zo srdca. Naša úcta sa nezmenšila, ba vzrástla k veľkému Vodcovi, pretože on sám od tých čias obrovským spôsobom vyrástol a sa zväčšil. (…) Do uskutočňovania jeho túžieb zapriahli by sme všetko. Všetku svoju lásku k vodcovi Adolfovi Hitlerovi vyjadrujeme starodávnym bojovným heslom nemeckým – Adolf Hitler – Sieg Heil! “ (Tatranský Slovák 1941, č. 11). Alebo: „My, Slováci, neoslavujeme Führera bez dôvodov. My ho oslavujeme ako učiteľa sveta. (…) Svet sa od Führera mnohému naučil. (…) Tento zdravý princíp prevzali sme i my.“ (Tatranský Slovák, apríl 1943). Pritom tu zjavne nešlo len o verbálnu podporu. Ferenčík bol okrem angažovania sa v Hlinkovej garde až do konca vojny poslancom Slovenského snemu, ktorý schvaľoval protižidovské nariadenia a zákony. Len z Ružomberka bolo na ich základe deportovaných asi osemsto Židov. Prežila ich len hŕstka.

Pamätná tabuľa tohto človeka visela od roku 2004 na budove ružomberského mestského úradu. To sa priam ponúkalo na reportáž. Nakoniec som ju urobil.  Vyhral som za ňu Cenu Literárneho fondu za publicistiku, prvé miesto za publicistiku a Cenu diváka v celoslovenskej súťaži lokálnych televízii Workshop 2008 a prvé miesto za publicistiku na medzinárodnej filmovej prehliadke KAFKA 2008. Krásne a osožné, naozaj. K tomuto tromfu sily publicistiky na Slovensku snáď netreba ani dodávať, že tabuľa na mestskom úrade stále visí. Okrem prestarnutého Zväzu protifašistických bojovníkov totiž neprišla ani jedna sťažnosť alebo žiadosť, aby tam nevisela. V podstate to nikomu nevadí. Za to rukou mi prišlo potriasť aspoň sto ľudí. Samozrejme, len vo chvíľach, keď sme boli sami. Veď čo keby náhodou niekto videl, že im vadí pamätná tabuľa fašistického kolaboranta a horlivého obdivovateľa Adolfa Hitlera na mestskom úrade? Aj tento zážitok som spracoval v mojej najnovšej knihe, spolu s názorom, čo si o tom myslím.  (Reportáž si môžete pozrieť TU.)

Myslíte si, že na súčasný stav a úroveň spoločnosti na Slovensku má vplyv aj naša história? Mám teraz na mysli hlavne neochotu a nezáujem riešiť traumy minulosti, nulová snaha vysporiadať sa s udalosťami a osobnosťami prvého Slovenského štátu, normalizácie, ale aj potrestať bývalých agentov ŠTB, a tak ďalej?

Určite áno. Jedine sa zamýšľam nad tým, či je naša nelichotivá prítomnosť výsledkom našej nelichotivej minulosti, alebo je naša nelichotivá minulosť i súčasnosť priamym dôsledkom našej nelichotivej národnej povahy? Inak povedané, či sme ako Slováci len obeťami nepriaznivých okolností a keď tieto okolnosti pominú, tak povedzme o sto rokov budeme žiť v slušnej, normálnej spoločnosti a mať sa dobre; alebo, či si to sami pokazíme a do morálneho i hospodárskeho marazmu zakaždým stiahneme celkom sami, bez ohľadu na akékoľvek okolnosti. Osobne sa prikláňam k názoru, že ako národ nie sme o nič horší, než ktokoľvek iný. Neuznávam ani národný masochizmus, keď sami seba v porovnaní s inými zhadzujeme. A čo ma vytáča už úplne je, keď niekto ujde do zahraničia a potom odtiaľ vypisuje, aké je na Slovensku všetko strašné, zlé, úbohé atď. Veď čo taký človek čaká? Kto to tu má zmeniť k lepšiemu, keď nemalá časť mladých zdrhne na Západ robiť radšej podradné roboty, než sa popasovať s tunajšou situáciou a napomôcť k zlepšeniu? Samozrejme, tým, čo tu zostanú a bojujú, musí byť jasné, že oni sami sa už lepšej spoločnosti nedožijú. Ak tu niekto zostane a vydáva zo seba čo sa len dá, aby bolo Slovensko lepšou krajinou, mal by to robiť ako formu akejsi „obete“ pre ďalšie pokolenia, možno pre svojich vnukov. To je obeť, akú Slovensko od našej generácie vyžaduje, ak má byť niekedy slušnou a naozaj civilizovanou krajinou na úrovni. Nič viac, nič menej.

V knihe sú pomerne podrobne rozobrané rôzne metódy mafie, organizácia jej práce, obchod s bielym mäsom, pornografia, machinácie s nehnuteľnosťami, ale aj výpalníctvo a nájomné vraždy. Odkiaľ ste čerpali informácie o týchto praktikách? Sú to bežne dostupné informácie, vlastná fantázia, alebo máte tajného informátora v mafii a na polícii? :-)

Najväčšiu časť týchto informácií som čerpal najpriamejšou cestou – zo života na Slovensku za posledných dvadsať rokov. Keď som si knihu spätne prečítal, zostal som prekvapený, ako je možné, že toho o mafii viem toľko. Nikdy som sa o túto sféru nejako špeciálne nezaujímal, ani ju neštudoval. Videl som klasiky ako Krstný otec, Zjazvená tvár, Mafiáni, Sopranovci a podobne, prečítal zopár mafiánskych románov, ale to je všetko. Nestretávam sa so žiadnymi kriminálnikmi, mafiánmi, nemám informátorov na polícii. O to horšie to asi je. Všetky veci, ktoré ste vymenovali, si niekto z môjho bližšieho alebo vzdialeného okolia prežil na vlastnej koži. Pritom záujem o knihu odhaľuje, že určite nie som v tomto smere jediný. Veď ako by inak tisícky čitateľov presne vedeli, o čom to je?

Napriek tomu, že román sa odohráva všade možne, jeho jadrom sa nakoniec predsa len stane Vaše rodné mesto – Ružomberok. Je mi jasné, že výhoda prostredia, ktoré dôverne poznáte, je neoceniteľná, ale predsa – ako sa postavili bežní Ružomberčania k faktu, že ich mesto vykresľujete ako totálne ovládané mafiou, ktorá prenikla až do najvyšších sfér regionálnej politiky?

V Ružomberku má kniha obrovský úspech. Podľa mojich informácií sa jej tu predalo asi najviac kusov hneď po Bratislave. (smiech) Podľa doterajších reakcií usudzujem, že väčšina ružomberských čitateľov veľmi správne pochopila, že je to v prvom rade fiktívny príbeh. Naše mesto tu slúži v podstate ako beletristická kulisa. Naozaj nám tu každý týždeň nevybuchujú autá, nepáchajú sa atentáty na predstaviteľov samosprávy, na mestskom úrade sa nestrieľa zo škorpiónov, ani si tu nevŕtame vŕtačkami do kolien. Aspoň zatiaľ. Pokiaľ by chcel niekto tieto momenty z knihy vzťahovať na realitu, vypovedalo by to o úplnej strate súdnosti.

Prečo ste teda použili práve Ružomberok?

Čo sa týka použitia Ružomberka, kľudne tam mohlo byť akékoľvek iné slovenské mesto alebo vymyslený názov. Avšak som presvedčený, že práve takéto skrývanie by čitateľov utvrdzovalo v dojme, že ide o opis ružomberskej reality. Prečo iné by som to potreboval maskovať?

Okrem toho si nemyslím, že je tam mesto vykresľované až tak negatívne. Pravdou je, že v deji sa vyskytne určitá mocenská štruktúra, existujúca vo vnútri samosprávy. Prichádza mi množstvo reakcií od čitateľov z celého Slovenska, ktorí píšu, že som opísal presne takú situáciu, aká vládla, či vládne v ich meste. Niektorí sa dokonca pýtajú, či som bol u nich na exkurzii alebo študijnom pobyte. A presne o to mi išlo – o zachytenie koloritu. Pri všetkej „úcte“ k skorumpovaným funkcionárom – konkrétne kauzy akejkoľvek samosprávy, či už našej alebo inej, mi boli pri písaní ukradnuté. Išlo mi o zachytenie všeobecného archetypu – situácie, ktorú na Slovensku poznajú takmer vo všetkých mestách.

Pikantným je aj fakt, že vy sám momentálne pracujete pre mestský úrad Ružomberku. Šéfovia sú v pohode? Čo pán primátor, nehnevá sa?

Prečo by sa mal? Jedinou postavou, s ktorou by ho niekto s nadmernou dávkou fantázie a kreativity mohol azda spájať, je primátor Maracký. Ten je vykreslený ako čestný a neskorumpovaný chlap, ktorého sa Michal Harvan práve z tohto dôvodu rozhodne odstrániť. Reálnym jadrom tejto state pre mňa bola skutočnosť, že čestní politici, myslím tú hŕstku statočných, čo tu ešte zostala, to majú v našej skorumpovanej spoločnosti častokrát oveľa ťažšie, než bezcharakterné hovädá bez chrbtovej kosti. Môžem to sledovať pomerne zblízka. Pokiaľ by to niekoho zaujímalo – nášho primátora považujem za príslušníka tej hŕstky. A to sa naozaj nesnažím kdesi strkať, ani pracovať na predvolebnej kampani.

Osoby v románe sú síce fiktívne, ale aj sicílske mestečko Corleone si užilo svoj diel mafiánskej popularity medzi turistami len vďaka tomu, že odtiaľ pochádzala vymyslená postava dona Corleoneho. Nebojíte sa, že podobný osud postihne aj Ružomberok?

Jednou z úloh mojej pracovnej náplne je rozvoj cestovného ruchu v meste. Pokiaľ sem budú ako do Corleone prichádzať davy turistov a kupovať si prívesky s podobou Michala Harvana, tričká s výrokmi Petra Štarcha alebo pohľadnice s Vokošovým podpisom, budem spokojný.

A čo policajti? Nedostávate zrazu akosi priveľa pokút? Predsa len – vo Vašom románe to vyzerá, akoby polícia ani neexistovala. Nie sú tak trochu urazení?

Dostávam. Čudoval som sa, prečo tak odrazu…

Niektoré scény v románe sú možno popísané až prehnane drsne. Bolo to potrebné?

 

Áno, súhlasím. Sám si kladiem otázku, či to naozaj muselo byť až také naturalistické – najmä pri scénach s pornografiou a nemocničným umieraním. Avšak tieto dva motívy pre mňa boli extrémne osobné, musel som ich takto opísať, inak by mi to prišlo neúprimné. Voči ľuďom, ktorých sa týkali, aj voči samotnej realite. Lebo takto to v jadre bolo, prečo by som mal okresávať, zmäkčovať skutočnosť? Len preto, aby sa to čitateľom ľahšie a menej bolestne čítalo pri nedeľnom čaji? Aby som nebodaj niekoho neznechutil? Na to kašlem. Niektoré scény sú možno popísané až excesívne naturalisticky, no ja mám vďaka tomu pocit autorskej i osobnej poctivosti a zachovania autenticity. Kniha je taká, aká musela byť.

Čím si myslíte, že to je? Celá táto situácia na Slovensku? Bežní ľudia dôverne poznajú mafiánske praktiky, u politikov sa s korupciou a tunelovaním prakticky ráta, polícia má povesť vyberačov pokút, kde zároveň začína aj končí ich užitočnosť, o povesti „kukláčov“ ani nevraviac.

Asi je to logické vyústenie situácie, do akej sa dostane štát, ktorý si sám zlikviduje väčšinu svojej vzdelanostnej vrstvy (myslím deportácie našich Židov v prvej Slovenskej republike), potom žije štyridsať rokov v amorálnom, skorumpovanom režime založenom na pasívnej i aktívnej podpore od takmer celého národa a po revolúcii je dvadsať rokov v najdôležitejších politických a hospodárskych otázkach ovládaný partiou bývalých vekslákov, komunistických funkcionárov a agentov ŠtB. Ako inak by to mohlo dopadnúť? Otázkou je len to, či povedzme o päťdesiat rokov, keď táto generácia definitívne vymrie, bude lepšie, alebo sa ten rozvrat a amorálnosť bude prenášať na ďalšie generácie, ako povedzme na Sicílii, či v Rusku. Lebo vôbec nie je isté, či čas v tomto ohľade niečo znamená. V knihe V tieni mafie sa tým zaoberám a moja odpoveď nie je veľmi optimistická. Možno je tunajší stav konštantný, je akýmsi „dedičstvom zeme“ – tak sa volala aj moja finálová poviedka z Ceny Fantázie 2008, v ktorej som sa tento obraz snažil zachytiť symbolickou a hororovou formou.

Vaša kniha sa okamžite po vydaní stala bestsellerom, ktorý sa u nás umiestnil na druhom mieste a predajnosťou atakoval aj legendárneho Dana Browna. Čím si tento úspech vysvetľujete? Vycibreným literárnym štýlom, pútavým príbehom alebo aktuálnosťou témy? Alebo niečím úplne iným?

O svojej literárnej genialite sa pred zrkadlom uisťujem len keď som sám a nikto sa nepozerá. Vymenujem teda sekundárne dôvody tohto úspechu. Za prvé – aktuálnosť a iracionálna príťažlivosť témy. Mám pocit, že slovíčko „mafia“ je marketingovo podobne uhrančivé ako slovo „sex“.  Za druhé – dobrá marketingová kampaň vydavateľstva. Za tretie – celkom obstojný príbeh a najmä stotožnenie sa čitateľov s tým, čo kniha popisuje. Lebo za posledných dvadsať rokov na Slovensku všetci žijeme v tieni mafie – či sa nám to páči alebo nie; či si to uvedomujeme alebo nie… Každého sa to nejakým spôsobom dotýka. Peter Štarch – postava z románu a mentor hlavného hrdinu, by bezpochyby povedal, že na Slovensku je v mafii každý, kto platí dane – pomáha ju tým totiž financovať.

Úspech a vysoké čísla predajnosti sú pre každého autora tou najväčšou pochvalou a zároveň motiváciou. Motivuje Vás to napísať pokračovanie? Predsa len – kniha V tieni mafie končí tak, že obligátne „…to be continued…“ sa núka priam nasilu.

Keďže ste mi v predchádzajúcej otázke pekne polichotili, ako prvému Vám prezradím, že pokračovanie je napísané. Mal som ho napísané ešte pred vydaním V tieni mafie, lebo Štarch by povedal: „Nikdy nedajte prvú ranu, ak v zálohe nemáte aspoň ďalšie dve.“

Pokračovanie sa zameriava na ďalšie osudy Michala Harvana a je to poriadny mlynček na mäso. Mám hrubý rukopis, či ho však pretavím do knižnej podoby, si musím dobre rozmyslieť, pretože tentoraz pôjde naozaj do tuhého. Poznáte to – ak po vydaní knihy prežijem ďalšie tri mesiace…

 

Budúcnosť rozhodne nie je tienistá

V priebehu pár rokov ste dosiahli výrazné úspechy v žánri literatúry o mágii, dostali ste sa do povedomia fanúšikov sci-fi, fantasy a hororovej literatúry a stačil vám jediný mafiánsky román, aby ste sa dostali medzi najúspešnejších slovenských autorov. Môžeme od vás opäť očakávať presun k inému žánru alebo ste nateraz so svojou pozíciou spokojný?

Keď som dopísal V tieni mafie, povedal som si: „Už žiadna mafia!“ Ale samého ma zhrýzalo, ako to s Harvanom pokračovalo, aké ďalšie černoty napáchal a koho všetkého dal dole, lebo s ním „nebola reč“. Takže som sa k téme aj k postavám vrátil. A myslím, že to stálo za to. Predbežne prezradím, že Harvan narazí na rovnocenného protivníka a zapletie sa so žralokmi z najvyšších politických kruhov. Bude zaujímavé sledovať, kto si na kom vyláme zuby. V  príbehu sa v niekoľkých retrospektívnych scénach objaví Peter Štarch, dôjde aj na Harvanov sociopatický vzťah k ženám, prirodzene, celkom bizarným spôsobom. Sú tam aj ďalšie nové a nečakané prvky, inak by ma to nebavilo písať. Zatiaľ však nechcem prezrádzať viac, naozaj ešte nie je isté, či rukopis pôjde do tlače. Ak sa rozhodnem pokračovať, budem o tom čitateľov informovať na svojom blogu www.karika.sk . Na tomto blogu zrejme v dohľadnej dobe začnem uverejňovať aj nepublikované časti románu V tieni mafie. Je to približne osemdesiat strán textu, ktoré lepšie vysvetľujú niektoré veci, no do knihy som sa ich rozhodol nezaradiť, aby neutrpela dynamika príbehu.

Každopádne sa chcem teraz nejaký čas venovať svojej práci, dáme a horám (nie nutne v tomto poradí). Úspech je nebezpečná vec, človek pri ňom rýchlo stráca triezvosť, kontakt s realitou i sebakontrolu. Keď sa mi občas pošťastí nejaký dosiahnuť, dávam od vecí ruky preč a sústredím sa na niečo iné.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor, Váš čas a tešíme sa na ďalšie literárne počiny z Vášho pera. :-)

 

PhDr. Jozef Karika vyštudoval históriu a filozofiu; na širšiu scénu vstúpil v roku 2001 ako kmeňový autor internetových stránok G. O. M.. Je autorom siedmich kníh, ktoré vyšli v slovenčine, češtine a angličtine. Svojimi textami prispel do viac než desiatich knižných antológií a publikácií.  Vo vydavateľstve Ikar mu vyšiel román V tieni mafie (2010), ktorý sa okamžite po vydaní zaradil medzi najpredávanejšie slovenské.  Britsko-americké vydavateľstvo Immanion Press mu vydalo knihu esejí Liber 767 vel Boeingus (2009), určenú pre americký a anglický trh. V českom vydavateľstve Vodnář publikoval knihy Slovanská magie (2003), Zóny stínu (2005), Magie peněz (2008) a Brány meonu (2009).  V slovenskom vydavateľstve Ikar mu vyšla kniha Mágia peňazí (2007).  V rovnakom vydavateľstve publikoval aj knihu K.P.M.P.Z. (2007). Venuje sa aj krátkej próze – poviedky mu vyšli v literárnom magazíne RAK a časopise Fantázia. Trvalo spolupracuje alebo spolupracoval s významnými osobnosťami českej i slovenskej umeleckej a spisovateľskej scény ako Oskar Rózsa, Erich “Boboš” Procházka, Pavel Surma, Marie Jirásková, Peter Macsovszky, Denisa Fulmeková, Josef Veselý, San, filmárska skupina Metafora Films, ale aj britský hudobník Ian Read, alebo americkí autori D. J. Lawrence, Taylor Ellwood a David Cherubim.  Pracoval ako kurátor-historik a televízny redaktor. V súčasnosti pracuje ako manažér v miestnej samospráve Ružomberka.

A na záver sľúbená súťaž o tri výtlačky románu V tieni mafie podpísané samotným autorom. Stačí, ak nám do budúceho piatku (t.j. 16.4.2010) napíšete správnu odpoveď na otázku: Aký je názov finálovej poviedky Jozefa Kariku z Ceny Fantázie 2008? Správnu odpoveď spomenul Jozef Karika aj v tomto rozhovore a vy nám ju pošlite na emailovú adresu blog(zavináč)martinus.sk Mená troch šťastných výhercov zverejníme do 21.4.2010 na stránkach blogu. Veľa šťastia!

PS: Všetkým účastníkom súťaže – odpoveď pošlite na uvedenú emailovú adresu a nie do komentárov. Ďakujeme vám! :-)

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. Roman Popik 9. 4. 2010 11:06

    ups, som sa pomylil zmazte to :P

    1. Juraj Šlesar 9. 4. 2010 11:10

      Stalo sa. Poprosíme na mail. Ďakujeme. :-)

  2. Riddick 9. 4. 2010 14:57

    výborný rozhovor a už sa teším na pokračovanie knihy. Jozefov "teaser" je extrémne lákavý :-)

  3. peter daniel 9. 4. 2010 21:25

    Jozef, si veľmi múdry muž. Máš moje sympatie,- už preto, že sme na veľmi (myšlienkovo) podobnej vlne. Sám sa tiež púšťam do písania,- uvidím čo z toho bude. Možno sa raz stretneme ako kolegovci. Maj sa,- držím palce.

  4. greench 11. 4. 2010 21:58

    strašne by som rád vediet okkial berieš motivaciu, v mutnych vodách som ta nestretol a prežil som tu už hocikoho a nie som chranený svedik :-) z Cuby alebo z Velkého Mederu ?

  5. sion8 13. 4. 2010 11:05

    hm... superna slovna zasoba s perfektnymi vyjadrovacimi schopnostami .... drzim palce v dalsej tvorbe.... iba poznamocka... nie vsetci co su v zahranici zo Slovenska utiekli... takze by to asi chcelo iny vyraz... ale inak.... prajem krasny den ... ;D

  6. JAna 23. 4. 2010 15:00

    prosím, kde najdem výhercov?

    1. Juraj Šlesar 24. 4. 2010 16:06

      Dobrý deň, mená výhercov nájdete TU.

    2. Juraj Šlesar 23. 4. 2010 21:39

      Dobrý deň, ospravedlňujeme sa, že ešte nie sú výherci zverejnení - mali sme mierne technické problémy. Napravím to ešte dnes, najneskôr zajtra.

Zapletení
Zygmunt Miłoszewski