Osobné drámy dramatikov: Anton Pavlovič Čechov – Repetent

Trápi vás, že váš potomok v škole práve nevyniká a jeho známky vás privádzajú do zúfalstva? Ak sa desíte toho, že vaše dieťa vďaka akademickým nezdarom skončí ako neúspešný človek, nemusíte sa až tak strachovať. Ako žiarivý príklad akademických problémov, ale úspešného života, môže poslúžiť slávny ruský dramatik Anton Pavlovič Čechov.

Anton Pavlovič sa narodil do početnej rodiny obchodníka s potravinami. Okrem matky a otca tvorili rodinu ešte štyria bratia a sestra. Uživiť takúto rodinku nebolo práve najjednoduchšie a platiť deťom štúdia, stálo rodičov dosť úsilia. A mladého Antona stálo štúdium tiež dosť úsilia, najmä to gymnaziálne. Tretí ročník gymnázia si zopakoval ešte raz vďaka aritmetike a zemepisu, ktorému príliš nefandil. Ak sa rodičia nádejali, že po tomto opakovaní už syn zdarne doštuduje bez problémov, tak sa mýlili. Čechov prepadol ešte raz a to v piatom ročníku školy. Tentoraz bola na príčine gréčtina. Po tomto druhom študijnom neúspechu už školu dokončil bez prestávok a opakovaní. Čo bolo, dá sa povedať, zázrakom. Finančná situácia rodiny sa natoľko skomplikovala, že otec musel utiecť pred dlhmi a hroziacim väzením do Moskvy. Matka sa k manželovi pripojila. Anton zostal s mladším bratom v rodnom Tangarogu sám. Počas posledného ročníka štúdia živil seba, brata a čo sa dalo, posielal rodičom do Moskvy, ktorí žili v žalostných podmienkach. Nájom platil doučovaním syna majiteľa bytu a na zvyšné výdavky si tiež zarábal lekciami. Z repetenta sa tak stal učiteľ.

Po maturite odchádza Anton Pavlovič tiež do Moskvy – študovať medicínu. Popri škole začína písať prvé poviedky a anekdoty. Prispieva do viacerých humoristických časopisov. Z peňazí, ktoré dostáva za uverejnené poviedky,  pomáha aj naďalej živiť rodinu. Po absolvovaní lekárskej fakulty sa venuje medicíne. Písanie berie ako koníček popri práci. Aj keď sa stáva už slávnym spisovateľom, naďalej zostáva v prvom rade lekárom. Nezabudol na dobu, keď mala jeho rodina finančné ťažkosti, a tak na svojom statku ošetruje sedliakov bezplatne. Od jedného zo svojich pacientov sa nakazí tuberkulózou, s ktorou sa potom trápi až do konca života. Nuž, riziko povolania. Napriek tomu aj naďalej Čechov – lekár – pomáha nemajetným pacientom. Nielen ako lekár, ale pokiaľ je to nutné a môže, vypomáha aj po materiálnej stránke. A čo Čechov – spisovateľ?

Slávu si spočiatku získal najmä svojimi poviedkami, ktoré prekypujú humorom. Vo chvíli keď sa začal venovať aj dramatickej tvorbe, sa etabloval pomerne rýchlo aj ako obľúbený dramatik. Úspech zožali najmä jeho humorné  jednoaktovky. Medzi najpopulárnejšie patrili  Medveď,  Pytačky a Jubileum.  Prvým výrazným nezdarom bola hra Čajka. No teda, najprv nezdarom, potom obrovským úspechom. Ako to? Nuž jednoducho. Potvrdila sa stará známa pravda: „Keď dva robia to isté, nikdy to nie je to isté“. Prvé uvedenie hry v Petrohrade bolo debaklom. Diváci aj kritika inscenáciu, a tak isto aj hru, doslova rozniesli na kopytách. Preto, keď Stanislavskij – režisérska hviezda MCHATu , požiadal o povolenie uviesť hru, nenašiel u Čechova nadšenú odozvu. Čechov po petrohradskej hanbe len s nevôľou povolil uvedenie. A dobre urobil. Po premiére Čajky v MCHATe sa názor divákov aj kritiky otočil o 180 stupňov. Premiéra zožala obrovský úspech. A týmto sa zrodil pevný zväzok medzi Čechovom a Moskovským umeleckým divadlom. Odvtedy mala každá jeho hra svetovú premiéru práve v tomto divadle. Vlastne ten zväzok medzi Čechovom a divadlom bol ešte o niečo pevnejší. Jeho manželkou bola Oľga Knipperová, herečka, ktorá stvárnila hlavné postavy v hrách:  Čajka, Ujo Váňa a Tri sestry.

Zbytoční ľudia, to je hlavná téma Čechovových hier. Ivanov? Tridsiatnik v podstate v  depresii, ktorý sa len bezmocne plantá životom a ničí okolo seba všetkých, ktorým na ňom čo len trochu záleží. Človek absolútne neschopný sa pribrať k akejkoľvek činnosti, poprípade ju úspešne dokončiť. Nefungujúce manželstvo vymieňa za milenku, kým manželka umiera na tuberkulózu utrápená svojim neschopným mužom.  Po čase ho začne nudiť a unavovať aj milenka. Vyhorený muž, neschopný ani len vášne. Dokonalý príklad „zbytočného človeka“. Smiech pomedzi pár sĺz súcitu (tie ale nie sú povinné).

A azda najznámejšia hra – Tri sestry. Túžba po zmene, vidina lepšej budúcnosti. A čo preto? Sedenie za stolom a nič. Stále len to usedené ničnerobenie a nariekanie nad osudom a slávna to veta: „Nikdy sa nedostaneme do Moskvy“. Ženy smiešne plačú nad svojím osudom, utápajú sa v banalitách a muži smutno – smiešne „tokajú“. K činu sa však nepriberá nik.

Šľachta, mešťania len tak sa plantajúci životom, bez snahy niečo naozaj aj poriadne urobiť a vymaniť sa z večného utápania sa v nude. Hoci Čechov svoje veľké hry písal ako komédie, inscenovali sa zásadne ako drámy plné melanchólie. Diváci odchádzali z divadla uplakaní a súcitiaci. Márne Čechov opakoval: „Pozrite sa ako nudne a zle žijete! Nad čím tu plakať?“, nepomáhalo. A tak bol síce úspešný, slávny dramatik ale predsa len nepochopený. Možno ho pri čítaní pochopíte práve vy. Skúsite?!

Foto: amsaw.org / Martinus.sk