blog

Eoin Colfer: Najlepšou terapiou je stránka, kde na vás nadávajú

utorok 25. mája 2010 00:03
Ut 25.05. 2010 00:03

Eoin Colfer sa po celom svete preslávil najmä svojou sériou kníh o Artemisovi Fowlovi. V poslednom čase však spôsobil rozruch hlavne tým, že “mal tú drzosť” a dopísal nedokončený šiesty diel štvordielnej trilógie Douglasa Adamsa Stopárov sprievodca galaxiou. Prečítajte si rozhovor s týmto vtipným a nadmieru šarmantným írskym spisovateľom.

Dobrý deň, dovoľte mi, aby som Vás tu všetkých privítala. Dnes tu máme autora, ktorého rozhodne netreba predstavovať. Veď Eoin Colfer je známy po celom svete už od roku 2001 a to vďaka svojej sérii kníh o Artemisovi Fowlovi. A musím Vám povedať, že ja som už síce stará, cynická žurnalistka, ale tieto príbehy ma skutočne dostali a nebola som sama. Veď Eoin Colfer už predal na celom svete viac ako dvadsať miliónov kusov svojich kníh, ktoré boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov. Toto je jeden veľký, medzinárodný autor! A začnem samozrejme Artemisom Fowlom. Takže kde sa nabral?

Ahojte, všetci. Aha, tam vidím ďalšieho Íra v dave! Vďaka bohu za trajekty, však? (všetci vieme, na čo narážal, však? 😉 pozn. -js-) Artemis Fowl začal vznikať už kedysi dávno. Mám malého bračeka, ktorý sa volá Donald, No teraz už má štyridsať, takže nie je až tak malý, ale doteraz si pamätám, že keď mal dvanásť, tak išiel na prvé sväté prijímanie. To je v Írsku obrovská udalosť, všetci sú slávnostne oblečení a po prijímaní sa všetky deti zhromaždia na spoločné fotenie, ktoré je veľmi dôležité, lebo fotka je ďalší týždeň uverejnená v miestnych novinách. Preto sa všetky deti musia správať a hlavne tváriť maximálne spôsobne a slušne. Výsledkom tohto konkrétneho fotenia bola fotka, na ktorej bolo 189 detí, ktoré sa tvárili takto (Eoin nahodil zbožný výraz s očami zabodnutými do neba) a 190.-ty bol Donald, ktorý sa tváril takto (Eoin nahodil výraz ako Shrek). A v tej chvíli ma prvýkrát napadlo, že Donald by sa skvele hodil do postavy zloducha ala James Bond, ktorý by mal dvanásť. To by bolo perfektné! Dvanásťročný zloduch, ktorý má maniere ako James Bond, je oblečený v obleku s kravatou a rozmýšľa rovnako ako on. A bratovi sa to páči. Vždy, keď ide do baru tak ohuruje dievčatá a pýta sa ich: “A viete, ktorá postava je inšpirovaná mnou? No áno, je to Artemis Fowl…” Podľa môjho staršieho brata som zase napísal postavu menom Mulch Diggums. Ale keďžeje to postava prdiaceho trpaslíka, takže sa tým príliš často nechváli…

A čo ty sám? O Eoinovi je všeobecne známe, že predtým bol učiteľom, že sa narodil a stále žije vo Wexforde (Írsko) a hlavne, že má päť bratov. Ja osobne mám troch synov, takže si to viem trošičku predstaviť, ale päť súrodencov, z toho už naozaj padá sánka. Takže kam spadáš ty z pohľadu Artemisa Fowla?

Hmmm, ja sa asi vidím v postave menom Foaly.. Všetci, čo poznajú moje knihy vedia, že to je chlapík, ktorý neustále sedí za počítačom a svoje okolie častuje múdrymi rečami. A to som presne ja, tiež len sedím za počítačom a rozprávam sa sám so sebou. Ono, keď viete, o čo sa jedná, tak nie je problém. Ale keď nie, tak len vidíte chlapíka v stredných rokoch, ktorý pozerá do notebooku a vydáva smiešne zvuky. Raz sa mi to stalo aj vo Francúzsku. Bolo pekné počasie a my vo Wexforde slnko prakticky nevidíme, takže vždy, keď náhodou vyjde, tak cítime priam povinnosť ísť si ho užiť. Takže som zobral notebook na terasu reštaurácie a chcel tam písať. Len kvôli slnku som nič nevidel, takže s genialitou sebe vlastnou som strčil notebook do škatule na nákupy a písal tak. Keď ma videla moja žena, tak to bolo v pohode, lebo už vedela, o čo sa jedná, ale jej známi videli len to, že sedím za stolom a rozprávam sa so škatuľou. Až na základe ich udivených pohľadov som si uvedomil, ako retardovane vyzerám. A moja žena tomu vôbec nepomohla, keď prišla, potľapkala ma po pleci a prehlásila: “Neboj sa, ja tu budem pre teba vždy.”

Rozumiem. 🙂 Ty si však známy aj tým, že vo svojich knihách využívaš množstvo mýtov a mytológie ako takej. Odkiaľ to máš? Pochádza to všetko z Írska?

Absolútne! Írsko je špecifické tým, že rozprávane mýtov a povestí tvorí veľkú časť nášho formálneho vzdelania. Vlastne až keď som začal cestovať po svete, až potom som si uvedomil, že to tak nie je všade. V Írsku som to bral za normálne a bola to moja najobľúbenejšia časť vyučovania, keď som mal dvanásť. Tie momenty, keď učiteľ vytiahol obrovskú knihu mýtov a čítal nám z nej. A keď som sa aj ja stal učiteľom, tak som zostavil vlastnú knihu írskych mýtov a legiend. A čo si budeme vravieť, veď aj prvé Artemisovo dobrodružstvo je len prerozprávaním starej írskej legendy o chlapcovi, ktorý ukradol zlato Leprechauntom.

S mnohými dodatkami…

Presne tak. 🙂

Tvoje knihy sú charakteristické aj tým, že sú “zelené”. Prakticky v každej sa nájde aspoň nejaký odkaz na určitý environmentálny problém.  Si natoľko uvedomelý, je to úmysel alebo ako to celé začalo?

Jasné! Ja som ten najväčší ekológ v Írsku! (Smiech.) Ale teraz vážne. Myslím, že ľudia sa o tieto veci zaujímajú a ak aj nezaujímajú, tak čím skôr začnú, tým lepšie. V prvých knihách sa tieto veci objavili vlastne len náhodou, ale stala sa z toho príjemná tradícia, takže teraz sa už snažím dostať niečo do každej knihy. Veď sa stačí len pozrieť okolo seba. Napríklad ja som nedokázal uveriť vlastným očiam, keď som videl, ako staré ruské jadrové ponorky len tak ležia vo fjordoch v severnom Rusku a nikto sa o ne nestará. Problém je, že keď som to dal do knihy, tak si ľudia začali myslieť, že som si to celé vymyslel. Ale taká je realita. Alebo postavy víl – myslím, že tie by sa dali trochu prirovnať k severoamerickým Indiánom. Svojím úzkym vzťahom k prírode a hrôzou z toho, ako sa k prírode správajú ľudia.

Momentálne už je napísaných šesť kníh s Artemisom Fowlom. Plánoval si to tak od začiatku, alebo sa to tak len vyvinulo?

Ešte pred vydaním prvej knihy som si vravel, že to bude trilógia, pričom som presne vedel, o čom budú ďalšie dve knihy. Ale svet, ktorý sa mi akousi náhodou podarilo vytvoriť, je tak úžasný, a tak dobre sa s ním pracuje, že knihy akosi prichádzajú samé. Už ich je šesť a na siedmej práve pracujem.

Tak to využijeme situáciu a poprosíme Ťa o krátky náhľad do pripravovaného siedmeho dielu, ktorý má vyjsť v júli (v angličtine pozn. -js-). O čo v ňom pôjde?

Problém s Artemisom je ten, že on by mal byť kriminálny supermozog. A vlastne ním aj je. Ale na druhú stranu je potrebné, aby sa jeho charakter ďalej vyvíjal. Aby som deti neučil, že zločin sa vypláca. A tak sa Artemis postupne stáva stále milším a lepším, a potom som nútený robiť mu hrozné veci, aby som ospravedlnil jeho zlé chovanie. Preto sa v jednom diele vrátil do minulosti a v ďalšom stratil pamäť. No a teraz si chudáčisko “uhnal” schizofréniu a jeho osobnosť sa rozštiepila, pričom Artemis ostal absolútne dobručký. Úplná romantická duša, ktorá sa vyžíva v poézii, ľúbostných príbehoch a je na všetkých tak milý, až je kompletne nepoužiteľný. Problém je, že v tomto stave nedokáže zastaviť inváziu nepriateľských robotov, a tak sa jeho okolie musí rozhodnúť, či ho dajú na liečbu elektrošokmi, ktoré z neho spravia jeho predchádzajúce otrasné ja alebo si radšej nechajú tohto nového Artemisa. Je to veľmi seriózny kus literatúry…

O tom by sme nikdy nepochybovali! A bude potom ešte nejaký ďalší príbeh Artemisa Fowla?

Som si takmer úplne istý, že potom bude ešte jeden. Ten už bude síce asi posledný, lebo by som chcel skúsiť robiť aj ďalšie veci, ale ešte jedného Artemisa by som chcel v priebehu roka až dvoch napísať.

A keď už spomínaš iné knihy. U nás, v Guardiane sa stretlo s veľmi pozitívnym ohlasom aj tvoj dobrodružný román Airman, ale myslím, že celosvetovo to nezožal až taký úspech ako Artemis. Alebo sa mýlim?

Jasné, že sa nemýliš. Výhodou Artemisa Fowla je, že mi dal možnosť a voľnosť, vďaka ktorej sa môžem venovať aj knihám, o ktorých je dopredu jasné, že veľký úspech mať nebudú. A to je presne prípad Airmana. Ja tu knihu úplne zbožňujem, veľmi som ju chcel napísať, ale dobre som vedel, že sa nebude predávať tak ako Artemis. Ja mám takých projektov viacero. Napríklad teraz spolupracujem na muzikáli! Je to swingový muzikál, takže ak budete niekto budúci týždeň vo Wexforde, tak učite príďte.

Keď vravíš, že pracuješ na muzikáli, znamená to, že si to napísal celé?

Nie, nie. Ja som napísal texty piesní. A už teraz vieme, že to bude obrovská finančná strata. No obrovská… Predsa len to bude vo Wexforde, takže to odhadujem tak na 50 pencí. Ale aj tak, robím na muzikáli, viem, že to nebude práve kasový trhák, ale veľmi ma to baví.

A čo film? O filme počúvame už dlhé roky, ale zatiaľ sa akosi nedarí aj ho vidieť…

No čo sa týka filmu… Fúúúú, ako vieš Íri nedokážu poriadne vysloviť slovo “film”, stále tam pcháme dve slabiky, takže ja budem odteraz používať slovo “movie”. (to sa fakt nedá preložiť 🙂 pozn. -js-) Takže o filme sa už rozpráva minimálne desať rokov, ale minulý týždeň bol konečne, konečne dokončený scenár. A všetkým sa nám veľmi páči, je úplne super, takže dúfam, že tento rok sa to už pohne dopredu. Ale nechcem predbiehať. Prvé tri roky som sa kvôli tomu stresoval, ale teraz už len pozorujem ako sa to hýbe respektíve nehýbe ďalej.

Takže scenár si nepísal ty?

Nie, nie. Scenár napísala dcéra Jima Sheridana (írsky režisér pozn. -js-)– Naomi a je absolútne skvelý! Má skvelý talent na vystihnutie írskych dialógov, takže dokonalá voľba…

Postupne sa dostávame k ďalším Tvojím projektom. Ako si sa, prosím Ťa, dostal k dopísaniu posledného dielu legendárneho Stopárovho sprievodcu galaxiou?

V skutočnosti to bolo veľmi jednoduché. Douglasov agent Ed raz išiel na večeru s mojou agentkou Sophie a prezradil jej, že sa bude konať obrovský Hitchcon pri príležitosti 30.-teho výročia vydania Stopárovho sprievodcu galaxiou a že by veľmi chcel, aby niekto dopísal ten posledný diel. Sophie navrhla mňa a Ed z nejakého nepochopiteľného dôvodu súhlasil. Okamžite mi zavolali a ja som začal hneď fňukať: “Óóó, to je tak hrozný nápad. Tak šialene zlý nápad. Hm, ale mám myšlienku ako by to mohlo pokračovať…” Čo však samozrejme nič neznamenalo. Ani na okamih som nepochyboval, že Douglasova žena nikdy v živote nebude súhlasiť, aby knihu jej manžela dopísal írsky autor detskej literatúry. Veď to je absolútny protipól, ďalej sa už vlastne ani nedá dostať. Vieš, ja meriam ledva päť a pol stopy a Douglas Adams mal minimálne šesť stôp štyri palce, takže bolo hneď jasné, že toto nemôže fungovať!

No myslím, že si jediný, kto posudzuje kvalitu človeka podľa výšky…

No to určite! Mala by si vidieť moje deti. (Smiech.) Tie si už teraz myslia, že som ich na genetickom poli pekne podviedol. Vieš ako vždy zazerajú, keď k nám príde niekto vysoký? Očividne sa boja, že budú rovnako nízki ako ja, a tak sa u nás nikto vysoký dlho nezdrží… No nakoniec som teda súhlasil, že by som sa na to dal a začala vo mne rásť nervozita. A keď sa o tom dozvedeli ľudia na internete, tak to bolo ešte horšie. Všetci sa zhodli na tom, že to je zlý nápad! Tak som prestal chodiť na internet. Ale samozrejme, moji milí bratia na seba prebrali túto zodpovednosť a poctivo ma informovali, čo kto vraví: “Hehéééj, tento chlapík píše, že si kretén! Ja to netvrdím, to on! Hahahaha!” A tak som sa prestal baviť so svojou rodinou a odišiel som do svojej horskej chatky, kde som bol odrezaný od civilizácie. Tam som sa pokúsil vrátiť späť v čase a znovu okolo seba vytvoriť atmosféru osemdesiatych rokov.

Problém bol, že ako som knihu dokončieval, tak som sa opäť začínal dostávať na internet. A vieš, na Facebooku môžeš vytvárať rôzne skupiny, kam sa potom pridávajú ľudia. Tak som po pár mesiacoch prišiel na Facebook a tam mi hneď ponúklo, aby som sa pripojil ku skupine “Zabráňme írskemu spisovateľovi Eoinovi Colferovi dopísať pokračovanie Stopárovho sprievodcu galaxiou.” Neodolal som a hneď som sa k tej skupine pridal! A zo začiatku som sa tam aj snažil obranovať a neustále som prehlasoval, že ja som vlastne super chlapík. Ale to mi prišlo nakoniec hrozne patetické, tak som to skúsil naopak a všade som písal: “Viete čo? Ten chlap je fakt kretén! Mne to môžete veriť, ja ho poznám skutočne dobre!” A to bolo tak dobré! Tak oslobodzujúce! To je tak výborná terapia! Vrele odporúčam. Ak sa budete niekedy cítiť hrozne, tak choďte na stránku, na ktorej vás všetci nenávidia. Nebojte sa, pre každého sa na internete jedna nájde. Minimálne jedna. A tam napíšte všetko to, v čom o sebe pochybujete. A uvidíte, na konci dňa sa budete cítiť absolútne fantasticky!

Tak ale, keď si už tak na seba nadával, tak sa ľudia ponáhľali na Tvoju obranu, nie?

NIE!!! Absolútne! Ja som si aj myslel, že sa niekto nájde, ale nikto nič! “No, mamička, aspoň ty! Veď viem, že si na tejto stránke! ” Ale nie, nikto, ani ona… (Smiech.)

A čo bratia? Veď ty máš toľko bratov!

Vidno, že ich nepoznáš. Aby sme si objasnili, ako to chodí v írskej rodine. Že sa jej členovia majú radi spoznáš podľa toho, že sa častujú sporadickými Nelsonovými hmatmi a nenúteným násilím. Nenútené násilie je, keď sa už ani nepozeráš, len proste udrieš, keď ideš okolo.  (Smiech.) A v Írsku môžeš už ležať na smrteľnej posteli, vedľa postele stojí manželka, ktorá s tebou prežila 60 rokov a ty len pozrieš, povieš: “Tvoj účes je dnes celkom v pohode.” a to je asi tak všetko. Viac nikto neočakáva. Doteraz si spomínam, že keď sa ženil môj brat, tak som bol v Afrike. A stala sa mi tam nehoda, takže som tam absolvoval operáciu, vďaka ktorej som mal pásku cez oko a ruku v sadre. Ale hovorím si, že to je svadba môjho brata, tak musím ísť domov. A dostať sa z Afriky v takom stave rozhodne nie je jednoduché. Ale nakoniec po mnohých strastiach a bolestiach som kríval našou ulicou a oproti mne šiel brat. A ja som sa tešil, že toto bude konečne ten moment, kedy zabudneme na všetko to prekáranie a škaredé veci, čo si hovoríme. Že si konečne padneme do náručia a povieme si, ako nám na sebe záleží. A potom sa brat priblížil na dosluch a zakričal: “Eoin, drž sa mimo záber, aby si nám nepokazil fotky! Toto fakt nie je niečo, čo si chceme pamätať!” Takže nie, ani bratia nevystúpili na moju obranu.

Z tvojho písania je cítiť, že už počas detstva si si musel vypestovať veľký cit pre britké dialógy plné ironických poznámok a nenápadných útokov. To si natrénoval doma alebo to máš v sebe?

To som si priniesol z detstva. Ak si spomínaš na sitcomy osemdesiatych rokov, kde sa stretne celá rodina pri stole a navzájom sa doberajú, ako sa len dá, tak to je presne obraz našej rodiny. My sme boli úplne rovnakí. Jediná výnimka bola mama, na ktorú sa nikdy neútočilo, ale inak bolo povolené prakticky všetko. A mám obavy, že môj syn to zdedil a ďalej tento talent rozvíja. Najnovšie si zvykol chodiť na moje akcie a snažiť sa ich ovládnuť. Naposledy sa to stalo v Royal Albert Hall. Veľká udalosť, veľká česť pre mňa, tak si hovorím, že tam zoberiem svojho syna. Bola to chyba. Všetko prebiehalo výborne, ale potom prišiel čas Otázok a Odpovedí. A už som videl, že najvytrvalejšie sa hlási môj syn. Tak si hovorím: “Panebože, toho nemôžem vyvolať, veď ma zničí.” A potom ľudia zistili, že je môj syn a začali naňho ukazovať a vyzývať ma, aby som ho vyvolal. Nedalo sa inak, tak som to spravil. Syn okamžite zareagoval: “Pán Colfer, som si celkom istý, že máte dvoch synov, však?” “Áno, mladý muž, mám.” “A čo by ste povedali? Ktorého z nich máte radšej?” A podobné vtípky mi robil neustále. Takže som musel prísť na to, ako mu to vrátiť.

Zo začiatku som sa snažil robiť si srandu z vecí, ktoré má rád. Ale to nefungovalo. To mu len dávalo silu, lebo videl, že je silnejší. A potom som na to prišiel! Ako všetci mladí, aj on nenávidí, keď zbožňujem to, čo má rád. A tak som za ním vždy pribehol, keď počúval 50-Centa a chválil som jeho hudobný vkus: “To je coool! To sa mi páči! To je ako o mojom živote!” A to ho privádzalo do absolútneho šialenstva! Nielenže prestal počúvať 50-Centa, on bol z toho úplne na dne! Takže rada pre všetkých rodičov – ak chcete vyzrieť na svoje deti, obľúbte si to, čo majú radi.

Dnes sme sa tu všetci stretli, pretože milujeme knihy a väčšina z nás sa knihami aj živí. Ako sa však stalo, že si sa v tejto komunite ocitol aj Ty? Prečo si začal písať?

Myslím, že ja som mal k písaniu veľmi blízko od malička. Obaja moji rodičia sú spisovatelia, aj keď každý v inom žánri. A odjakživa ma knihy zaujímali a lákali. Okrem toho mi vyhovuje toto povolanie. Milujem tú samotu a pokoj, keď som zatvorený vo svojej pracovni, len ja a Kate Bush (speváčka pozn. -js-) a nikto ma neruší a jediné, čo musím, je písať. To je super.

Ako si zvládal svoje povolanie učiteľa, keď najviac zo všetkého miluješ ticho a samotu? Čo študenti, neboli hluční?

Boli, ale ja som ich ignoroval. Bolo to oveľa ľahšie ako biť ich. (Smiech.) Ale vážne, prácu učiteľa som mal rád a veľmi ma napĺňala, ale po čase som cítil, že už nevládzem, že potrebujem niečo pokojnejšie. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa dal na písanie. A tak si teraz sedím v pracovni a v pokoji si píšem na svojom počítači značky Apple. Teda počul som, že pár ľudí ešte stále používa PC, ale ja fakt nerozumiem prečo.

Nóóó, reklamu na Apple tu skutočne nepotrebujeme…

Ach, prepáč, ja toto robím všade, kam chodím. Akosi si neviem pomôcť…

Aj v knihách o Artemisovi Fowlovi je množstvo najnovšej techniky. Znamená to, že sa o ňu intenzívne zaujímaš?

Jasné, ale len z takého čisto amatérskeho uhla pohľadu. Aj keď je fakt, že manželke neustále vysvetľujem, že je ABSOLÚTNE NEVYHNUTNÉ, aby som mal dva iPhony a aspoň jeden iPod. Že to proste potrebujem ku svojej práci. A teraz sa už neviem dočkať iPadu.

Ach, takže Ti v ceste stojí nová hračka? 🙂

Tak to dúfam! A ak nie, tak sa jej do cesty postavím ja!

Eoin a posledná otázka na záver – keď už si taký veľký fanúšik techniky. Ako vidíš budúcnosť kníh? Myslíš, že ich čaká nová budúcnosť na nových médiách?

Určite áno. Zatiaľ síce neviem kedy sa tak stane, ako sa tak stane, ani aký formát sa vlastne uchytí, ale to, že knihy sa postupne stanú digitálnymi je nepochybné. Nemá zmysel sa tomu brániť. Jediné, čo môžeme urobiť, je vychutnať si to. 🙂

Eoin, ďakujem Ti veľmi pekne za tento krásny rozhovor. Prajem veľa úspechov a dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme.