Jozef Gregor Tajovský – Tupiteľ národa?
Kritika sa ťažko znáša a hlavne asi ťažko nájdete niekoho, kto ju má rád. Z toho vyplýva, že kritikov má rád tiež len málokto. Ak bol Kukučín milý pán spisovateľ láskavo kárajúci národ, tak Jozef Gregor – Tajovský bol v očiach verejnosti pravý opak. Predsa len bol kritickejší a možno o niečo presnejšie kreslil portrét slovenského ľudu aj s jeho neduhmi. A tak si od verejnosti vyslúžil nie veľmi lichotivú prezývku Tupiteľ národa. Nuž, trafená hus zagága…
Ako už z mena vyplýva Jozef Gregor sa narodil v Tajove, dedinke neďaleko Banskej Bystrice. Pochádzal z početnejšej rodiny – súrodencov bolo až desať. Otec bol remeselníkom, matka pochádzala z robotníckej rodiny a desať hladných krkov bolo naozaj priveľa živiť, nieto ešte vychovávať. A tak prišli na pomoc starí rodičia. Ako najstarší syn teda Jozef Gregor poputoval k starým rodičom do opatery. Áno, presne odtiaľ sú poviedky, kde hlavnú postavu tvorí pracovitý, veselý a dobrý starý otec. Práve autobiograficky ladené poviedky patria k Tajovského najpôvabnejším.
Jeho vzdelanie a následná učiteľská kariéra už k tak šťastným spomienkam nepatrila. V období, kedy navštevoval meštianku, sa denne stretával s prudkou maďarizáciou, čo ako hrdý Slovák znášal mimoriadne ťažko. Po doštudovaní strednej školy sa rozhodol pre povolanie učiteľa a rovnako ako jeho kolega Kukučín nastúpil do učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom. 
Po štyroch rokoch úspešného štúdia začal pôsobiť ako učiteľ. Po piatich rokoch a šiestich vystriedaných miestach to však vzdal. Dôvod? Ak tipujete maďarizácia, máte bod! Keďže nechcel prispievať k pomaďarčovaniu slovenských detí, k čomu osnovy v roku 1898 nevyhnutne učiteľov viedli, musel jednoducho odísť. A tak si to Tajovský namieril do Prahy za ďalšími štúdiami. Tentoraz v odbore o niečo praktickejšom ako učiteľstvo – financie. V čase, keď sa zapísal na pražskú obchodnú akadémiu, bol už známym spisovateľom. Po doštudovaní tejto školy pracoval ako úradník vo viacerých finančných inštitúciách.
Vybavila sa vám v mysli mamka Pôstková s batôžkom, ako vykrúca peniažky z handričky? Aj tak strohá vec ako banka a povolanie bankového úradníka môže byť nakoniec nesmierne inšpirujúce a viesť tak k úžasnej poviedke. A vlastne k nejednej. Veď jeho takzvané „chlebové“ poviedky patria k tým najkrajším. Práve v týchto poviedkach najviac badať to, čo kritika uňho najväčšmi oceňovala : „esteticko – etickú“ rovinu portrétov biedneho slovenského ľudu. Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb, Mišo – čo ich spája? Nuž, ten chýbajúci chlebík a tragika začarovaného kruhu, kedy sa z dlhov človek po istej doby veru ako obyčajný nádenník len ťažko vykrúti. A samozrejme pôvab Tajovského rozprávania. Po čase sa totiž z toho „zlého“ spisovateľa stal mimoriadne citlivý rozprávač, ktorý je vo svojej spisbe osobný a zrazu ľudský.
Nielen próza bola jeho úspešným teritóriom, ale aj ako dramatik zaujal a stále je pre divadelníkov pomerne inšpiratívny. Za najlepšiu – remeselne aj obsahovo, je považovaná dráma Statky – Zmätky. Majetok. Nuž, čo iné než lúky, dom a peniaze dokáže rodinu spojiť. Za týchto okolností, si kľučku pri dverách podajú aj tí, ktorých by to inokedy ani len nenapadlo. A v Tajovského Statkoch, sa dvere otvárajú a zatvárajú neustále. Veď ide o gazdovstvo. Pozitívom je, že nezjednodušuje. Téma, ktorú si vybral nie je v slovenskej literatúre ničím nová. Pahltnosť, skupánstvo a posadnutosť majetkom boli spracované pred ním už mnohokrát. Jeho prínos spočíva v uhle pohľadu – realista bez ružových okuliarov. Pri slovenskej dramatike sa akosi automaticky natíska sentimentálny, ba až idealistický pohľad. Tajovského pohľad má však do idealizácie a sentimentu ďaleko.
Že tupiteľ? Nie, len človek, ktorý písal to, čo videl, a či je to úslužné ho netrápilo. Veď ak chcel byť realistom, čo iné mu už zostávalo? Len písať o tom, čo videl. A že chcel aj trošku vychovať? To už sa učiteľom stáva, tak trochu tej kritiky mu tiež možno odpustiť. Veď neklamal – a to sa ráta. 🙂
Ak vás teda láka obrázok slovenského ľudu minulého storočia bez príkras, tak toto meno na obale knihy je garanciou. Ak chcete zistiť, či bol Tajovský tupiteľ národa alebo nebol, najistejšia cesta je prečítať si jeho dielo sám. Prosto, Ak vás láka kvalitná slovenská literatúra, bez ohľadu na „klebety“ kritikov, tak zas vám nepoviem nič iné ako len – ak vezmete do rúk práve jeho tvorbu neobanujete. Skúsite to?
Foto: wikimedia.org / Martinus.sk
