Sexuálnejší, dojímavejší, ale hlavne lepší

Na poli slovenskej populárnej literatúry asi nie je autor, ktorý by mal tak špecifické postavenie ako Jozef Heriban. Scenárista a režisér, bývalý poslanec NR SR a Európskeho parlamentu sa zapísal do povedomia čitateľov hlavne románom Intimita vlkov. Mnohí boli unesení kvalitne napísaným príbehom plným sexu, mnohí boli pohoršení kvalitne opísaným sexom. V ďalšom románe Posadnutosť autor ubral sexu a pridal na mystike a filozofii. Napálil tým jedných, aj druhých. A teraz napísal Heriban nový román. Podľa jeho vlastných slov je “sexuálnejší ako Intimita vlkov, dojímavejší ako Posadnutosť.” A ešte sa aj “dotýka citlivej témy homosexuality”! No dalo sa odolať? Ja som neodolal…

Aj keby ste nečítali upútavku k románu, tak hneď na prvých stranách je vysvetlené, čo vlastne znamená Ružový trojuholník. Bol to symbol, ktorý používali nacisti v koncentrákoch na označenie homosexuálov. Okamžite je každému jasné, že táto kniha sa bude týkať homosexuálov. Ak však čakáte lacné karikatúry nagelovaných kaderníkov alebo siahodlhé rozbory problémov sociálnej integrácie homosexuálnej menšiny na Slovensku, budete sklamaní. Román Ružový trojuholník totižto nie je len o homosexuáloch, je to hlavne román o ľuďoch ako takých. A je jedno, či sú homosexuáli alebo nie.

Jozef Heriban sa tentoraz rozhodol opustiť svojho obľúbeného hlavného hrdinu predchádzajúcich románov. Namiesto toho rozohráva príbeh piatich postáv, ktorých osudy sú navzájom úzko späté, aj keď to zo začiatku netušia (a niektoré na to neprídu až do konca). Príbeh sa začína priam banálne – prezradenou neverou. Ale tá je vlastne len katalyzátorom udalostí, ktoré navždy zmenia životy piatich ľudí.

“Ak chce muž pomilovať ženu, musí vojsť do jej tela. A potom, do nej vystrekne semeno. S tým sa podvedený muž, nedokáže vyrovnať. Tá predstava ho likviduje. To cudzie semeno v jeho žene ho totálne ničí. Cudzie semeno robí z jeho ženy špinu.”

Heriban rozhodne nevytvoril nijaké tuctové postavy. Gregor je špecialista na symboly, jeho manželka Alexandra je známa herečka a ani ďalšie postavy nie sú žiadne nuly. Či už je to úspešný homosexuálny právnik Patrik, jeho priateľ – bulvárny fotograf Viktor alebo tajomná Natália. To umožnilo autorovi predstaviť čitateľom svet, ktorý zvyčajne poznajú len z titulkov bulvárnych časopisov – svet rádoby-celebrít, ktoré spravia čokoľvek pre svojich päť minút slávy, hyenizmus niektorých novinárov, ale aj povrchnosť vzťahov a relatívnosť priateľstiev (nielen) v homosexuálnej komunite. Z každého riadku cítiť, že autor tento svet dobre pozná a neváha roztrhnúť jeho pozlátko, aby odhalil špinu, ktorú skrýva.

“Život herečky nie je vôbec jednoduchý. Zo začiatku bojuje, aby si ju niekto vôbec všimol. Potom sa roky snaží, aby si udržala vydobyté pozície. Keď konečne pochopí, o čom je herecká profesia, prichádzajú nové tváre, ktoré si myslia, že stačí niekde zatočiť zadkom, ukázať prsia, vyrobiť škandál a všetko je vybavené.”

Román je rozdelený do piatich obrazov, pričom každý je venovaný jednej z hlavných postáv. Každá z nich vyrozpráva svoj príbeh, ktorý sa vo veľkej miere prekrýva s príbehom predchádzajúcej postavy. Každá postava je však unikátna, má svoje vlastné problémy, vlastný pohľad na svet a na život, ktorý je skreslený jej optikou vnímania. Príbeh sa tak stáva druhoradým a najzaujímavejším je sledovať vnútorný svet postáv. Tam, kde Gregor rieši zmysel života a svoje postavenie v ňom, sa Patrik zaoberá rodinnou históriou a svojou homosexualitou. Alexandra nenávidí svoje starnutie a Viktor sa snaží dosiahnuť nesmrteľnú slávu akýmikoľvek prostriedkami. Všetky postavy žijú v tom istom čase, na tom istom mieste, stretávajú sa, ovplyvňujú sa a napriek tomu vnímajú rovnaké udalosti úplne inak. Odnášajú si z nich úplne iné ponaučenia a nikdy si vlastne úplne nerozumejú. A práve v tom spočíva najväčšia sila a klad románu.

“Niektorí tvrdia, že sme hyeny. Že sme špinavci. Bulvárne svine. Nie sme! Keby to ľudia nechceli čítať, fotili by sme ľadových medveďov a rozkvitnuté stromy. Všade by boli články o literatúre, ekológii, o záchrane dažďových pralesov. Boli také pokusy. Nevyšlo ani druhé číslo. Ľudia na to serú! Ľudí zaujímajú rozvody, škandály, holé zadky, vypreparované rýchlokvasené celebrity. Tak to je! Ohovárajú nás a pritom všetci čakajú, kedy ich odfotíme. Kedy sa dostanú na titulku. Kedy o nich vyjde nejaká dvojstránková reportáž. Rafinovane provokujú. Telefonujú do redakcie, že majú novú frajerku. Že idú súložiť. Len aby sme to stihli! Už sa nevedia dočkať, kedy sa uvidia v spoločenskej rubrike. Pokrytci! Čakajú na to, lebo chcú, aby ich obsadili do nejakého primitívnej televíznej relácie.”

Jozef Heriban sa stal známy tým, že sa vo svojich románoch sexuálnym scénam rozhodne nevyhýba. Inak tomu nie je ani v románe Ružový trojuholník, ale tak ako v predchádzajúcich románoch, ani tu to nie je samoúčelné. Ak máte chuť na lacné opisy na úrovni porna, siahnite po niektorom z príbehov Ružovej knižnice (doteraz mám traumu), Heriban si radšej drží úroveň. Nie, neostane stáť pred dverami zatvorenej spálne, ale aj sexuálne scény opisuje spôsobom, akým sa o sexe bavia dvaja vzdelaní ľudia. Alebo ako si ho zachytíte do svojho tajného denníka. Sexuálnym úkonom nevymýšľa žiadne rozkošné prezývky a inotaje, za aké by sa nehanbil ani šlabikár (presne tak, nečakajte žiadne “mušličky”, “dráčikov” a iné -ičky) . Veď prečo nepísať o prsiach, bradavkách a semene? K sexu a životu to predsa neodmysliteľne patrí. A tak sa k tomu stavia aj Heriban.

“Milovali sme sa niekoľkokrát. Teda aby som bol presný, nikdy sme sa celkom nepomilovali. Niekoľkokrát sme mali spolu nepredstaviteľne vzrušujúci orálny sex. Nikdy ale nedovolila, aby som vošiel do jej lona. Vyfajčila ma dokonale. Celkom na doraz. Do úst. Potom si oblizla štíhle prsty a semeno pomaly zasunula hlboko do svojej vagíny. Keď to urobila po prvýkrát, zdalo sa mi to strašne sexi, keď to urobila neskôr, nechápavo som pozeral na jej aristokratické prsty, ktoré sa vnárali do roztiahnutých dlhých nôh.”

Ak však čakáte knihu, z ktorej bude sex priam pretekať, tak budete sklamaní. Sex tvorí jeho prirodzenú súčasť rovnako, ako je prirodzenou súčasťou našich životov, nikdy však nie je v románe využívaný samoúčelne, len na zvýšenie jeho atraktivity. Najväčšou autorovou devízou tak ostáva jeho vzdelanie a rozhľad, ktoré sú cítiť zo všetkých jeho kníh. Práve to robí jeho romány inými a odlišuje ich od tuctových príbehov donekonečna rozoberajúcich medziľudské vzťahy, akých máme v modernej literatúre celé stovky. Ak teda máte chuť na nenáročný, ale inteligentný román, ktorý sa zaoberá tým, čo tak dobre poznáme, ale aj tým, čo spoznať nechceme, tak nemáte prečo váhať. Ružový trojuholník je určený práve vám.

Verdikt:

Najnovší Heribanov román Ružový trojuholník je zároveň jeho najlepším. Autorovi sa podarilo napísať inteligentný román, ktorý možno nie je prelomovým dielom slovenskej literatúry, ale to ani nie je jeho ambíciou. Namiesto toho ponúka kvalitný príbeh, zaujímavé postavy a hneď niekoľko zaujímavých tém, ktoré vo vás ostanú rezonovať ešte dlho po dočítaní.

“Spomenula som si na jeden rozhovor. Pili sme na terase nášho bytu červené víno a pozerali na vysvietený Hrad. Spýtala som sa ho:
– Čo znamenajú Válkove verše: „Noc, keď hustnú cukry, smaragd tráv. Pod jazyk ma ukry, budem k tebe rubín, topás, korund, diamant. A ešte k tomu hrubý, lebo ty si ku mne láskavá?“
– To je o milovaní.
– To viem. Ale čo to znamená?
– Smaragd tráv je vôňa ženského lona. Tráva sa vlní ako jej nežné chĺpky. Budem k tebe rubín, topás, korund, diamant, je o mužovi, ktorý je dolu stále tvrdší a tvrdší.
– A čo znamená pod jazyk ma ukry?
Gregor si odpil z pohára a spokojne sa pozrel na mňa. Usmial sa.
– Keď žena miluje muža ústami a cíti, že prichádza jeho orgazmus, prikryje penis jazykom. Aby zvládla ten tlak.
Koketne som poznamenala:
– To som nevedela, že treba zdvihnúť jazyk.
Gregor sa jemne dotkol môjho boku.
– Válek to vedel.
Ticho som povedala:
– Milujem Válka. Milujem jeho verše. Nechápem, prečo ho teraz nevydávajú.
– Nevedia mu odpustiť, že sa stal ministrom. Že bol najlepší básnik. Že bol úspešný. Že bol osobnosť. To mu teda nevedia odpustiť.”

Foto: Facebook / Martinus.sk

Zaujímavé linky:

Ružový, ružovší, najružovejší – rozhovor s Jozefom Heribanom