Terézia Vansová: Predstaviteľka zlopovestnej emancipácie?

Emancipovaná. Slovo, ktoré podľa slovníka cudzích slov znamená oslobodená, vymanená, zrovnoprávnená. Za života Vansovej však bolo toto slovo bežne zaužívané ako ľahko pejoratívny prívlastok. Niektorí naši páni spisovatelia a národní obroditelia, inak nepochybne veľmi vzdelaní muži, zrejme slovník cudzích slov nevlastnili, alebo ho pri písmenku E nikdy neotvorili. Týmto slovom v značne nepriateľskom a výsmešnom kontexte zvykli častovať nejednu ženu, snažiacu sa napísať  niečo pre slovenské ženy. A Vansová patrila k tým veľmi snaživým.

Terézia Vansová sa narodila do rodiny evanjelického farára Samuela Medveckého vo Zvolenskej Slatine. Podobne ako  jej súpútníčka Podjavorinská, aj Vansová mala poskromnejšie vzdelanie, ktoré si dopĺňala z vlastného záujmu ďalej sama. Ľudová škola a nejaký čas na dievčenskej škole ženu, bytostne túžiacu po vzdelaní, veľmi uspokojiť nemôže.  Kým si v dievčenskom ústave v Banskej Bystrici prehĺbila vedomosti z nemčiny, v Rimavskej Sobote  sa naučila po maďarsky. No  tieto akademické dni netrvali dlho. Hoci za ňu orodoval profesor Fábry a snažil sa presvedčiť rodičov, aby dievča nechali ďalej študovať, že je bystré, márne. Otec by sa aj dal nahovoriť, ale zavelila mama, ktorá po učenej dcére netúžila. Vansová mamin výrok: „Nechcem ja učenú dcéru,“ lakonicky okomentovala vetou:  „Musela kdesi počuť alebo čítať o akejsi emancipovanej nestvore“. A tak bol učeniu koniec, teda tomu oficiálnemu. Cestu k informáciám a literatúre si hľadala úspešne sama.

Potom, ako sa vydala za evanjelického farára Jána Vansu a presťahovali sa spolu k Tisovcu, začala písať. Podobne ako so štúdiom, tak aj s  vydajom to bolo také všelijaké. Vansa síce túžil po dcére Medveckých, ale Terézia to nebola. Jeho vytúženou bola sestra Milka. Tá sa však vydala za iného, a tak bral to, čo malo k vysnívanému obrázku najbližšie. Nuž, neviem, ktorá by sa takej svadbe potešila, navyše ak bol ženích o 11 rokov starší.  V máji 1875 sa z Terézie Medveckej stala Vansová. Rok po svadbe sa po komplikovanom pôrode, ktorý takmer neprežila, narodil synček Ľudovít. Následkom ťažkostí pri prvom pôrode už druhé dieťa do rodiny pribudnúť nemohlo. Z potomka sa však Vansovci dlho netešili. Chlapec býval často chorý a na jar 1881 zomrel. Od tej chvíle trpela Vansová hystériou. V snahe prekonať ťažkú ranu osudu sa teda pohrúžila do práce ešte viac. Akoby to však nestačilo, osud sa rozhodol, že ju vyskúša ešte viac. Po čase ochorel aj manžel. Prejavila sa uňho mániodepresia. A tak raz bolo v rodine veselo a hravo,  inokedy zas pochmúrne. Stav muža si vyžadoval neprestajnú opateru. Keď sa choroba zhoršila, Vansová musela svoje literárne aktivity odsunúť na druhú koľaj. Napriek starostlivosti Ján Vansa v roku 1922 spáchal samovraždu.

Takéto postupné „podrazy“ osudu človeku na chuti do života, ani chuti tvoriť, veľmi nepridajú. No Vansová zjavne patrila k tým bojovnejším náturám. Naďalej usilovne tvorila. Ako mnohí autori tej doby, aj ona si vyskúšala viacero sfér literárneho života. Básne, romány, divadelné hry pre ochotníkov z Tisovca a v neposlednom rade redaktorská činnosť. Za prvý jej významný literárny pokus, ktorý sa dočkal aj pozitívnych ohlasov, je považovaný krátky román Sirota Podhradských. Sentimentálno – romantický príbeh malej siroty nebol pokusom o vysokú literárnu tvorbu. Cieľ bol úplne prostý: nech mladé ženy nemusia čítať len nemecké a maďarské romány, ale čítajú aj v rodnom jazyku. A v tomto smere kniha účel aj do bodky splnila. Kniha mala čitateľský úspech. Ženám tej doby sentimentalita vonkoncom neprekážala, morálne posolstvo bolo jasné a dej bol dokonca aj podľa večného kritika Vajanského „zručne osnovaný“ .

Práve ženy boli Vansovej cieľovou skupinou. Príbehy písala predovšetkým pre ne, snažiac sa spestriť im krátke chvíle voľna, ktorých v tej dobe v domácnosti veru veľa nebolo. A predovšetkým sa snažila ženy vzdelávať. To bola v očiach mužov nehoráznosť a tým pádom neľahká cesta. V roku 1898 založila prvý slovenský ženský časopis Dennica. Týmto počinom bola vystavená neustálej kritike. Podľa mnohých to bol „orgán zlopovestnej emancipácie“ ohrozujúci prirodzené poslanie ženy v rodine. Neprajníci prorokovali, že za tretie číslo sa tento „plátok“ nedostane. No opak bol pravdou. Takmer 20 rokov bola Dennica uhundraným chlapom tŕňom v oku a z nákladu 300 kusov stúpla až na 3000. Od receptov a rád ako spravovať domácnosť , vychovávať deti,  cez básnické príspevky, až po mravné úvahy.

Nuž, robila čo mohla, aby slovenské ženy vzdelala a spríjemnila im čas v domácnosti. Čo bola vďaka malosti niektorých „vzdelancov“ neľahká úloha. Tí, čo kritizovali, že články sú naivné a umelecká tvorba nie je na dostatočnej úrovni, nepomohli . Len tak stáli a väčšinou rýpali. Aby som však nebola obvinená z feminizmu a zaujatosti voči mužom ja, treba povedať, že nie všetci mali takýto negatívny postoj. Napríklad takí literáti ako Krasko, Rázus a Jesenský hrdo prispievali .

Dennicu si dnes už asi len ťažko prečítate, ale taká Sirota Podhradských by problém byť nemusela. A potom posúďte samy, milé ženy, ako veľmi zlopovestne emancipovaná Vansová bola.