blog

Drahokamy, ktoré vedia snívať

štvrtok 30. septembra 2010 00:01
Št 30.09. 2010 00:01

Nie je taký paranoidný ako Philip K. Dick. Nie je taký technologický ako Arthur C. Clarke. Nie je taký lyrický ako Ray Bradbury. Nie je taký mrazivý ako Stephen King. Nie je taký satirický ako Kurt Vonnegut. Nie je taký robustný ako China Mieville. A predsa sú v jeho diele rozpustené všetky ingrediencie charakterizujúce horeuvedených autorov, ktorí patria k veličinám fantastiky, či ju už nazveme vedeckou alebo inou: varovanie, technológie, poézia, hrôza, satira… Len tá epická šírka mu akosi nešla.

Theodore Sturgeon (1918-1985), lebo o ňom je reč, bol poviedkar, majster krátkeho žánru. Vytrénovaný v starom dobrom remesle poviedkarov amerických magazínov, ktorí ctili zákony tohto žánru: pútavosť, vtip, dejovosť, dynamickosť, skratku, prekvapenie, pointu. Nikdy nebol hviezdou sci-fi, ktorú by poznali aj čitatelia mimo okruhu fanúšikov a fanatikov. A predsa: bez neho by neboli ani tie ikony žánru, ktoré som uviedol na začiatku. A zdá sa, že Theodore Sturgeon stál ako krstný otec na počiatku mohutného pohybu, ktorý dnes poznáme ako new weird a ktorý reprezentujú okrem Chinu Mievilla aj Jeff VanderMeer, Hal Duncan, Jay Lake a mnohí ďalší.

Sturgeon písal vždy mimo prúdu, vždy bol outsiderom a priekopníkom, samotárom a novátorom. Literárny mainstream ho vylučoval pre tématiku nehodnú seriózneho spisovateľa, komunita science-fiction k nemu prechovávala nedôveru, pretože vždy písal akúsi podozrivú fantastiku. Bolo v nej málo kozmického a veľa mytologického, málo technologického a viac poetického.

Taký je aj román Snící drahokamy, ktorý vychádza vo vydavateľstve Laser Books. Nie je to dielo zrelého autora, naopak, je to prvá rozsiahlejšia práca 32-ročného chlapíka. Nie je to širokodychá epika, ale nie je to ani poviedka, ktorú autor natiahol na kopyto románu. Je to plnoprávny a plnokrvný román, nie je v ňom nič navyše, ale nepreferuje sa v ňom akčnosť a dejovosť na úkor iných zložiek, ktoré prezrádzajú literárne majstrovstvo svojho autora.

Vyrozprávať dej by bolo barbarstvom, ale aspoň ho naznačme: názov v tomto prípade treba brať doslovne, nie ako metaforu. Ide naozaj o drahokamy, ktoré snívajú. Pravda, kým autor vysvetlí túto konštrukciu, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať krkolomná, chvíľu nás povodí po zákutiach svojej fantázie. A jeho fantázia má nárok na označenie veľkolepá!

Na začiatku sa zoznamujeme s chlapcom Hortonom Hortym Bluettom. Keď sa predstaví týmto menom zvláštnej spoločnosti „malých ľudí“ (čiže panoptikálnych kreatúr), povedia mu lakonicky: „To předěláme.“ Po svojom úteku z domu nájde domov práve v tomto bizarnom, a predsa takom materiálnom a telesnom svete, ktorý najnovšie spracoval Terry Gilliam vo svojom Doktorovi Parnassovi. Horty si tak svojich nových blížencov zamiluje, že na ich počesť prestane rásť, takže výzorom sa ničím od nich nelíši. Aj túto zdanlivo logickú chybu autor vysvetlí – a veľmi dôvtipne a dômyselne.

Ako to už býva v rozprávkach – a fantasy je svojím spôsobom kríženec medzi rozprávkou a mýtom – dobro predstavované malými človiečikmi je vyvažované zloduchom, ktorým je sám majiteľ tohto panoptika. Nie, nie je to diabol, ale ani človek nie. V tejto chvíli sa k slovu dostávajú spomínané drahokamy.

„Krystaly žijí… Myslí způsoby, které jsou nám zcela cizí,“ začíname nazerať do tajomstva a zároveň hlbokého plánu tejto knihy. „Nikoho neruší, druží se jen se svým vlastním rodem. Ale mají moc, o jaké se žádnému člověku ani nesnilo.“

Dej tejto fascinujúcej knihy ani na chvíľu nezastane, iba občas ho – ako kamienok v rieke – spomalí nádherný detail alebo vetička, ktorá by mohla ako slovný šperk ozdobovať ladnú ženskú šiju : „Naléhavost jí přimíchala do sametového hlasu břitkost.“ Alebo: „Jestliže existuje obrovský zvon nenávisti, tak jako existuje zvon svobody, pak v této jeho větě zazněl.“ Sturgeonove vety sú naozaj malými či veľkými zvonmi, ktorí zvučia, šelestia, brinkajú, nikdy však neznejú hlucho a naprázdno.

Taký román je vlastne veľmi ľahké napísať. Stačí napísať jednu vetu a po nej druhú, zoradiť stovky, tisícky viet v tom správnom poradí – a máme to. Román The Dreaming Jewels vyšiel prvýkrát v roku 1950, ale vôbec na sebe nemá patinu alebo pleseň pol storočia, ktoré uplynulo od jeho vzniku. Nedávno som čítal staré poviedky Philipa K. Dicka a hoci je Dick Moby Dick svetovej fantastiky, na niektorých číslach bolo dobový náter poznať.

Ale Sturgeonova próza prichádza akoby z bezčasia, a preto nie je ani moderná ani módna. Zároveň jej však nehrozí, že by bola staromódna, archaická alebo komická. A vonkoncom nezáleží, ako ju onálepkujeme. Je to jednoducho prvotriedna literatúra. Učí nás snívať, aj keď túto vlastnosť autor v tejto svojej fantázii vyhradil kryštálom a nerastom.