blog

Svetozár Hurban Vajanský: Mal to v génoch

štvrtok 30. septembra 2010 09:00
Št 30.09. 2010 09:00

Ak máte pocit, že na Slovensku trpíme nedostatkom všestranných ľudí,  ponúkame dôkaz, že o nich zas až taká núdza, akoby sa mohlo zdať, nebola.  Vajanský patril  k tým aktívnejším. Literárny historik, kritik, spisovateľ, redaktor, prekladateľ a politik. Snahu pozdvihnúť národné povedomie mal jednoducho v génoch. Jeho otcom nebol totiž nik iný ako Jozef Miloslav Hurban. Keď je raz niečo v rodine…

Svetozár Hurban pochádzal z národne uvedomelej rodiny, o tom niet pochýb. Ako synovi jedného z najvýznamnejších predstaviteľov štúrovskej generácie mu boli odmalička vštepované národné myšlienky. Už na štúdiách v Banskej Bystrici sa začal venovať literárnej tvorbe. Spočiatku sa orientoval na poéziu, no s neveľkým úspechom. V prípade mladých básnikov zvyčajne k talentu chýba životná skúsenosť, ktorá by ich tvorbe dodala  osobitý charakter. Tak to bolo aj s Vajanským. Životná skúsenosť, na ktorú si musel počkať, prišla krátko po ukončení štúdia na právnickej fakulte. A prišla v podobe povolávacieho rozkazu. V roku 1878 sa ako vojak rakúsko – uhorskej armády musel chtiac – nechtiac zúčastniť na okupácii Bosny a Hercegoviny. Slovan stojaci proti Slovanovi, táto skúsenosť sa vryla hlboko do Vajanského duše. Okrem negatívnych následkov však vojenská povinnosť mala aj kladný odraz v podobe zbierky Tatry a more. Tá priniesla reflexiu zážitkov z Bosny a aj úspech u odbornej verejnosti.

Potom sa Vajanský preorientoval na prózu. Začínal s rozsahovo menšími besednicami Obrázky z ľudu. Ako už názov napovedá, išlo v podstate o skice, v ktorých sa snažil s videním sebe vlastným zobraziť slovenský ľud. No preslávil sa predovšetkým rozsiahlymi spoločenskými novelami a románmi.  Rozsiahla novela Letiace tiene, v ktorej Vajanský prezentuje svoje skalopevné presvedčenie, že spása národa tkvie v spojení ušľachtilých predstaviteľov zemianstva a mladej inteligencie, by dnešného čitateľa asi príliš neupútala.

Román Suchá ratolesť tiež skôr prezentuje názor vízie budúcnosti národa než dejovo pútavý čitateľská zážitok. Vajanský písal skôr pre inteligenciu ako pre ľud. Nuž, tak sa ťažko stať populárnym, najmä ak sa autor k jednoduchému ľudu stavia s istou dávkou nadradeného intelektuálstva. Jeho spisba je pomerne prekombinovaná.

Aj medzi svojimi kolegami nepatril Vajanský vždy k tým najobľúbenejším. Rád totiž kritizoval. Ako to už býva, rady druhým sa vždy rozdávajú o niečo ľahšie, ako sa aplikujú na seba. Jeho obľúbeným terčom boli práve ženy spisovateľky. VansováŠoltésová si neraz vypočuli pomerne ostrú kritiku svojej práce práve z úst Svetozára Hurbana. Vansovú napríklad s obľubou kritizoval za prekombinovanosť diel. Všeobecne sa k úsiliu žien  prispieť k rozvoju slovenskej literatúry  staval pomerne odťažito. Miesto toho, aby dámam ako gentleman poradil, radšej trúsil občasné nepriateľské poznámky.

Ale aby sme z neho nerobili žiadneho mizogýna, takej Podjavorinskej fandil. Nič to, všetko je asi otázka osobných sympatií a aj národní dejatelia sa nimi občas nechajú ovplyvniť.

A tak bol Vajanský občas síce nevrlý a kritický, ale zato činorodý národovec. Nech sú mu teda občasné ,,temné“ chvíľky odpustené.