Pavel Hirax Baričák: Nepíšem literatúru a už vôbec nie hodnotnú!

Stretnúť sa s ním je zážitkom, ktorý sa dá len ťažko k niečomu prirovnať. Len málo ľudí na svete je rovnako srdečných, energických, optimistických a bezprostredných ako tento svojrázny spisovateľ. A aj keď s ním nemusíte vždy a vo všetkom súhlasiť, jedno je isté – ak sa váš svet aspoň na chvíľu obtrie o kométu Hirax, úsmev na perách vám nezmizne ešte veľmi dlho. Presne taká istá je aj jeho literatúra – bezprostredná, živá, kontroverzná. Nedali sme si preto ujsť príležitosť a o jeho najnovšom románe, o postoji k literatúre, literárnym kritikom a súťažiam, ale aj o matrixe a úlohe spisovateľa v spoločnosti sme sa porozprávali s undergroundovým hudobníkom, vydavateľom, spisovateľom, cestovateľom a blogerom Pavlom Hiraxom Baričákom.

Nový román Nauč ma umierať má dosť expresívny obal. V porovnaní s predošlou tvojou knihou Sekunda pred zbláznením (Všetko je, ako je) je to dosť veľká zmena. Máme to brať ako návrat k tvojim prvým knihám, ktoré mali avantgardné titulky?

Predošlý román Sekunda pred zbláznením (Všetko je, ako je) mal komerčný obal a moje vnútro cítilo, že teraz chce niečo undergroundovejšie. Tak, ako sa motív z obalu Sekundy hodil k obsahu, tak sa mi hodil zamyslený, vychudnutý muž hrajúci na píšťale sediaci niekde v zabudnutom lese na spadnutom strome k novému textu. Niekto v tom vidí koncentrák, minulé storočie, ja v tom vnímam hlavne duševné rozpoloženie muža z obálky. Rozjíma, hľadá, je akoby na životnom rázcestí. Nehrá si na tej píšťale len tak z roztopaše. Hrá, akoby mu mali tóny priviať riešenie a silu. Je nahý, teda taký, ako ho stvoril Boh – je bezbranný. No na druhej strane je všemocný mág. Tak ako my všetci sme božské bytosti schopné čarovať. Veľa symbolov, ktoré sa mi s hlavným hrdinom spájali. Možno, keď čitatelia dočítajú knihu, zmenia názor.

„Nepekný“ obal môže ovplyvniť predajnosť…

Nič nie je nepekné, či pekné. Všetko iba je. Každému sa dostane do rúk práve to, čo sa má. Teda aj moju knihu budú čítať iba tie oči, ktoré majú. Ak niekoho odradí v kníhkupectve obálka knihy, jeho duša nepotrebuje myšlienky z nej. Platí to na všetky veci, ktoré si priťahujeme. Všetko, čo nám treba vedieť, sa dozvieme v pravý čas a to tým najlepším spôsobom.

Takže teba nezaujíma predajnosť tvojej knihy? Stačí ti vedomie, že sa dostane do rúk tým, ktorým sa do rúk dostať má?

Ja chcem mojimi knihami v prvom rade ľuďom pomôcť a to je prvá vec, ktorá ma zaujíma. Ale klamal by som, keby som vyhlásil, že ma nezaujíma predajnosť. Zaujímajú ma všetky reakcie na moje knihy a dalo by sa povedať, že tie negatívnejšie viac ako tie kladné, lebo v tých sa topím. Tie záporné mi však môžu poukázať, na čo som opomenul, na čo som ešte nedospel. Nemyslím literárne, v tom sa nevyznám. Myslím obsahovo – v princípoch vesmíru ako celku nás všetkých…

Na tej fotke si ty?

Áno, keď som sa vrátil z Indie, bol som trošku pochudnutý. Vyrezal som si z vŕby dvojpíšťalu. To ja bežne robím po návrate z potuliek sveta. Vyzlečiem sa a zmiznem v hore…

Hmm, ako by som to tak delikátne. Nechcem ťa uraziť, ale tá fotka je dosť… povedzme, že podrobná… Čo na tvoju „baranicu“ tvoja priateľka?

Ona ma o ňu sama žiadala. Vieš, moja priateľka je trošku iná. Milujem jej detské otázky typu: „Paľko?“ Otočím sa na ňu. „Chcel by si byť opičkou?“ No daj tento dialóg do románu a polovička Slovenska sa na teba oborí, že sa to nemôže stať…

Nuž, ako sa hovorí: zvláštne si len zvláštne pritiahne…

Ježiš hovoril k neznalej mase, Budha k adeptom zasvätenia, Hirax píše pre zvláštnych. No dobre, už sme sa zasmiali, teraz vážne. Tú fotku našiel môj grafik na internete, kde bola k stiahnutiu na voľné použitie. Dokonca sa nevie ani autor série tých fotiek „keď si chlapi v tridsiatych rokoch minulého storočia vyšli zaplávať k jazeru“.

Poďme k obsahu. Je aj obsah rovnako „zvláštny“ ako obálka?

Trošku som zmenil formu. Snažil som sa, aby kapitoly boli kratšie a mali o to väčšiu silu. Takisto vejár pocitov ide ešte k väčším hraniciam. Mám na mysli možno pre niekoho „nepekné“ veci. Začiatok je naozaj slušný masaker, kedy musia dostať slovo aj extrémne sexuálne a vulgárne časti. Proste Jakub je ponorený v poriadnom životnom bahne. Asi to citlivejší čitatelia neprekráčajú, ale bez tohto štartu by som nedošiel k vnútornému vývoju hlavnej postavy.

Čo láska? Čitateľ sa má opäť pripraviť na zdrobneninky a niekedy až príliš zjemnené dialógy? Narážam na tvoj už legendárny článok plný citátov tvojej dvornej editorky Janky. Môžeme sa tešiť na „dráčikov“ a podobne?

Láska tam samozrejme je, ale tentoraz nie je dohnaná až do takých nebeských výšin. Zdrobnenín ale rapídne ubudlo. V Sekunde pred zbláznením museli byť, tak som to cítil, aj keď som vedel, že niekto tú knihu bude čítať s vreckom na dávenie a s voodoo bábikou Hiraxa, ktorú bude permanentne topiť v lavóre s vriacou smolou. Vo všetkých mojich knihách sú ženy bohyne. Ženy by nemali nadávať na mužov a naopak. Je jedno, kto je z akej planéty, keď teraz spoločne žijeme na prekrásnej Zemi.

V tvojich románoch sú dialógy, ktoré by sa v bežnej hovorenej reči nevyskytli a dejú sa v nich veci, ktoré sa nemôžu stať…

Som veľké ucho. Keď zbystrím sluch, som schopný si nahrať do hlavy rozhovor aj náladu dialógu náhodných dôchodcov v mestskej doprave. A mám neuveriteľné periférne vnímanie. Bežne sa mi v spoločnosti stáva, že súčasne odpovedám na dva rozhovory. Nie, nie som schizofrenik, hehe. Takisto mi množstvo ľudí píše svoje príbehy. Čo sa im stalo, čo práve riešia, prosia o pomoc, ako z toho von. Proste od malička som bútľavá vŕba. Keď som tým naplnený, zapnem prací proces, bubon sa roztočí, očistí skvosty od buriny a potom to už len s citlivosťou baníka povrchovej bane vkladám do príbehu. Ľudia vidia iba svoj svet. Keď celý život súložia na misionára, nechcú uveriť, že niekto to robí aj ináč. Ten, kto nenadáva, je mu hnusné a protivné, že niekomu lietajú pohlavné orgány z úst, priam akoby neveril, že taký svet existuje. Vkladám moje postavy do súčasnej doby, nechcem čitateľov klamať. Život nie je len prechádzka ružovým sadom. Stávajú sa aj udalosti, ktoré nás zrazia k zemi. Nepíšem pre tých, ktorým chýba láska, a tak čítajú lovestory. Píšem pre tých, ktorí vedia, čo je to láska a teraz nemám na mysli vzťah muž-žena.

Takže podľa teba sú umelci zrkadlom spoločnosti a nemali by sa snažiť o jej “nápravu,” stačí, že dokonale zrkadlia, čo sa práve deje?

Keď sa zjemní spoločnosť, tak sa zjemnia aj umelci. Alebo nastane pravý opak – budú radikálnejším protipólom a premenia sa na ešte väčších barbarov. Vždy vznikne protisila, ktorá všetko udrží v harmónii. A kto dočíta moju knihu, nemôže povedať, že robím svet škaredším. Veľakrát píšem medzi riadkami. Čím vyššie sa človek duševne nachádza, tým viac je schopný vidieť lásku aj v tom „najšpinavšom“. Ja osobne používam nadávky hlavne vo vtipoch. Tiež mi trhá uši, keď trinásťročná baba kričí cez námestie, ako keby sa práve vrátila z rannej z kameňolomu. Alebo z inej strany – bol si niekedy popočúvať doktorov a právnikov, keď hrajú futbal? A že vie Hirax spojiť súlož do trojky s osvietením? To je život. Nevyhýbajme sa ničomu, čo nás láka, učí. Na čo chce človek zabudnúť, na to najviac myslí. Nesúďme, nekritizujme, prijímajme.

Keď chceš zmeniť svet na lepší, nemal by si vulgárnosti vynechať? Sám predsa tvrdíš, že ako človek hovorí a myslí, taký život zhmotňuje.

Lenže ja nikoho nenabádam a neučím, aby nadával. Citlivý čitateľ si všimne, že moji hlavní hrdinovia nadávajú hlavne na začiatku. Keď duševne rastú, prestanú kliať. Tie „škaredé“ veci sú len povinnou kulisou. Pre niektorých, aby pochopili, aké je to hnusné, keď takto žijú a pre iných preto, aby si uvedomili, aké to bolo, keď oni sami tvorili taký svet. Keď si ešte raz prečítaš poslednú moju vetu, vzídu ti z nej dve rovnice o jednej neznámej. Riešenie je Láska. Kto ma číta, vie, že teraz nemyslím cit medzi mužom a ženou…

Áno, všetky tvoje romány majú podobnú dejovú niť: hlavný hrdina je zo začiatku trpiaci batôžtek, aby sa cez bolesti postupne prepracoval k „čistejšiemu“ žitiu.

Moje príbehy trpia, áno viem to. Dokopy sa v mojich knihách nič nestane. Príbeh sa dá popísať tromi vetami: stretnú sa, rozídu sa, stretnú sa, jeden zomrie, koniec. Lenže ja milujem, keď idem do vnútra postavy, keď môžem popísať duševný stav, myšlienkové pochody hlavného hrdinu. Radosti aj strasti. Uvedomujem si, že sa to horšie číta, veľa ľudí mi píše, že niektoré moje úvahové odseky preskakujú. Chápem, ale ja nemôžem zmeniť sám seba. Raz píšem takto a hotovo. Niekto miluje knihu Hľadania, ktoré boli prefilozofované, ďalší zatratí Raz aj v pekle vyjde slnko, lebo je to pre neho brak. Všetci majú pravdu. Zbožňujem Šulíkove filmy, tú jeho nekonkrétnu zmätenosť hrdinu vloženú do poetiky. Ja viem, množstvo ľudí kričí, že tej poetiky bolo v slovenskej literatúre a filmoch dosť, ale ja som na tom vyrastal, je to vo mne. No nikdy mi nenapadlo zavolať Šulíkovi a pýtať sa ho, prečo točí také strelené veci. Preto takí zvláštni hrdinovia mojich kníh. Sú zámerne iní. Našepkávajú ľuďom, že nemusia žiť cudzí život. Že to, ako sa budú mať, je len na ich rozhodnutí. Každý z nás je božská originálna bytosť, ktorá dokáže robiť zázraky. Stačí zahodiť strachy, ktoré do nás zasieva matrix cez rodičov, kňazov, učiteľov a iných guru. Jedna degenerovaná generácia degeneruje druhú. A pritom môžeme byť šťastní tu a teraz.

Čo teda Hirax a literárni kritici? Niečo si už naznačil vo svojom článku o ankete Moja naj kniha, ale predsa. Ako spolu vychádzate? :-)

Som zlý sen literárneho kritika. Lenže teraz vyslovím veľkú pravdu, dúfam, že sa dostane do očí všetkým tým bradatým ujom a šedivým tetám, ktorých stretám na literárnych festivaloch, a ktorí akoby už iba o literatúre robili semináre, odborné prednášky, vydávali časopisy (ktoré číta na Slovensku dokopy sedem ľudí), míňali fondy na veci, ktorým bežný človek nerozumie miesto toho, aby vybehli na nezávislý portál www.citanie.madness.sk, kde sa zbieha celé slovenské mladé podhubie a vydali neznámym talentom knihy. Nemalo by sa toľko o literatúre rozprávať, ale podľa mňa by sa malo tvoriť, písať. Takže môj odkaz recenzentom a milovníkom kvalitnej beletrie: „Hirax nepíše literatúru a nieto ešte hodnotnú. Zabudnite na mňa.“ Chcem ľuďom mojimi knihami pomôcť, to je pre mňa najdôležitejšie. A to, že ma ľudia buď zbožňujú alebo naopak preklínajú, svedčí o tom, že hovorím niečo nové, čosi, čo naráža na staré systémy. No ja v skutočnosti nevravím nič nové. Všetko tu vždy bolo. Len keď príde čas, tak sa tá či iná vec dostane niekomu do sna, aby to potom zvestoval iným. Vnímame iba to, čo sme pripravení vnímať, a ja nie som nič iné ako obyčajné médium, cez ktoré tečie to, čo je v každom z nás. Nebyť totiž prírody, lásky, písania a iného tvorenia, mal by som v duši chliev. V skutočnosti nie som ani spisovateľ, hudobník, cestovateľ, fotograf, filozof, obchodník, poet, bloger či textár… Som obyčajná, a teda zázračná ľudská duša. Tak ako vy. Robím prešľapy, padám, smejem sa, ponáhľam a následne sa zastavujem, aby som si nádherný život, ten prekrásny dar, ktorý sa veľakrát javí ako najtvrdší kameň utrpenia, opäť vyhladkal, umyl slzami a ocenil. Snívam, prosím, prijímam a ďakujem. Tu a teraz. Niet krajšej cesty…

Preto to opakovanie niektorých myšlienok v textoch?

Presne pre toto. Princíp opakovania zdôrazňuje pointu. Preto hádžem moje postavy do rôznych bolestivých situácií, ktoré sa bežne stávajú, ale keďže nás nikto v škole neučil, čo robiť v kríze, teda pri rozchode, nevere, chorobe, úraze, smrti milovaných, snažím sa do románovej podoby vložiť psychologické návody a vesmírne zákony, ktoré proste fungujú, no ľudia si ich neuvedomujú. Buď sa autor zameria na jedno alebo druhé, ale do jednej knihy sa nedá vložiť všetko. Preto u mňa trpí príbeh, a niekedy aj kvalita, ale o to viac ľudí opúšťa bolesť, napĺňa ich láska a začínajú plnohodnotnejšie žiť. Právo rozhodnúť sa, čo napíše, nemôže autorovi nikto vziať a ja som sa rozhodol zamerať sa viac na pomoc, ako na zbieranie literárnych cien. Nie je pre mňa krajšia odmena, ako keď dostanem mail od čitateľa a je v ňom poďakovanie, že sa nadýchol, že vstáva z prachu, že má znovu chuť žiť. Preto ma tak rýchlo načítala mladá generácia – mladé duše, ktoré sa teraz rodia na planétu Zem sú veľmi staré a múdre. Majú v sebe všetky princípy, vedia o čom píšem. Staršie generácie pristanú na pravdy sveta, až keď ich k tomu doženie choroba či iná krízová situácia. Nečudujem sa, že bigotne veriaca šesťdesiatročná pani odloží moju knihu po desiatich stranách s hnusom na tvári. Nevidí, čo bude vidieť iný. Ona číta zo svojho pohľadu presne to, čo je schopná vnímať jej duša a má samozrejme pravdu: píšem škaredo, oplzlo a nasledujúce vety o láske jej softvér už aj tak neprijme. Pre jej oči sú moje riadky naozaj odporné. Nič sa nedeje. Ja tiež, keď sa mi niečo nepáči, tak prekliknem alebo nedočítam. Ale nekritizujem, nesúdim. Povedal to už pred desaťročiami jeden šedivý fyzik, mám dojem, že jeho krstné meno bolo Albert: „Priemerná osobnosť nie je schopná rozumieť človeku, ktorý odmietol slepo sa držať konvenčných zvyklostí a namiesto toho sa rozhodol vyjadrovať svoj názor odvážne a úprimne.“ Ujo Einstein nebol len fyzik, bol to veľký mysliteľ…

Na prebale nového románu je veta: „Toto je posledný román, kde primiešavam do príbehu hojnú dávku ezoteriky.“  Niektorí si to vysvetlili tak, že je to tvoja posledná kniha.

Je tam napísané aj toto: „Možno sa budete oproti predošlým mojim románom tichšie smiať a menej plakať, ale ja dúfam, že o to viac sa bude diať niečo hlbšie.“ Je to posledný román, kde „mudrujem“. Raz aj v pekle vyjde slnko bolo o narodení. Nech ľudia pochopia, že tu existuje rovnaký blázon ako sú oni sami, ktorý má chuť povedať svetu, že sa dá žiť aj ináč. Že sa nemusia strachovať, že sú „divní“, že je nás tu viac, ktorí milujeme život, chceme rozdávať úsmev, šťastie a miesto citovania apokalypsy chceme vesmír naplniť smiechom. Obidva diely románu Kým nás láska nerozdelí boli o vzťahu medzi mužom a ženou. Sekunda pred zbláznením bola o sebaprijatí ako aj o prijatí všetkých a všetkého, i keď sa to zo začiatku bude javiť ako bolestivé, zlé, nepekné. Tá kniha bola samozrejme aj o čistej láske, ktorá sa nedá zotročiť žiadnymi pravidlami, ktoré na ňu upiekli ľudia. Nauč ma umierať je o sile myšlienky. O tom, že čo si pomyslíme a požiadame o to, dostaneme to. Nie sú zázraky. Človek dokáže všetko. Stačí myšlienka a neporaziteľná viera a môžeme chodiť po vode, liečiť seba i ostatných, stať sa bohatými, úspešnými, šťastnými. Je to v nás. Čo si vieme predstaviť, to môžeme aj dostať. Hocijakú šialenosť. Nepotrebujeme na to nijaké oltáre, kňazov, peniaze, doktorov či psychológov. Len neoblomný zámer v hlave. Stačí sa ustáliť, pozitívne myslieť, želať si, veriť a ďakovať. Pretože čo vysielame, to priťahujeme. Počas mojich letných potuliek Novým Zélandom som po nociach začal písať nový román a striktne som sa vyhýbal všetkým veciam, ktoré by mohli zaváňať „radami“. Moji čitatelia sú už duševne zdatní, budúci rok pôjdeme do reálneho života. Päť kníh je päť základných tried, je čas začať dávať veci do praxe. Všetko sa zrýchľuje, máme čo robiť, aby sme to stihli…

V knihe Poviedky o nevere máš jednu poviedku. Je to nejaká stará vec? Vyhlasoval si, že ty a poviedka si príliš netykáte…

Keď som robil poslednú korektúru románu Nauč ma umierať, napadlo mi pri čítaní jednej kapitoly, že by sa presne niečo takéto do tej Evitinej chystanej zbierky hodilo. Jedná sa totiž o popis nevery priamo zo srdca vinníka, jeho vnútorný dialóg so svedomím, až kruto realistické popisy celej situácie, keď dvaja podvádzajú ďalších dvoch… A tak som tri kapitoly z románu Nauč ma umierať osekal do jednej poviedky (to mi šlo :-) ) a poslal jej to. Súhlasila so zaradením. Osobne ale čitateľom odporúčam najprv čítať poviedku, až potom román. V opačnom prípade by čítali niečo, čo už ich oči videli. Čestne sa teda priznávam, nikoho nechceme zavádzať. Vieš, písať román, poviedku, blog, báseň alebo text do piesne, je všetko iný kumšt. Lenže ja som človek, ktorý sa rád učí a všetko je pre neho výzva. Preto ma tie krátke slovné útvary lákajú a chcem sa v nich zdokonaľovať.

Čo povieš k téme „nekomerčný“ Hirax v obsahu a „komerčný“ Hirax nastavaný v komínoch v slovenských kníhkupectvách.

Komerčnosť? Čo je to?  Čo človek, to iný názor na túto vec. Keď raz budem chcieť vstúpiť do politiky, pokojne mi zlomte väz. To už budem vedieť, že som si neodškriepiteľne nakakal do gatí. A že sú moje knihy v reťazcoch supermarketov, do ktorých sa v románe navážam? Bežne nakupujem v Tescu. Dôležitejšie ale je, čo človek dáva do košíka ako to, kde nakupuje. Aj tak väčšina peňazí skončí v nadnárodných reťazcoch. Boj s matrixom treba začať v sebe a to sa určite neudeje spútavaním sa zákonmi. „Komíniky“ v obchodoch? Tie šteklia iba ľudské ego, s tým sa musí vyrovnať každý, koho sa dotkne svetská sláva, inač ho to zahubí. Peniaze z komínikov? Ak sú peniaze zarobené čestným spôsobom, je to pozitívna energia. Keď niekto nadáva na peniaze, je to jeho rozhodnutie, jeho svet. Ja žijem v dobe, kedy keď nezaplatím nájom, skončím na ulici. A ja miesto toho, aby som mal každý rok nový džíp, cestujem po svete, fotím, tvorím, dávam duši to, po čom túži. Nehrám hru matrixu, počúvam srdce. Sláva? Za pár rokov po nejakom Hiraxovi nik ani neštekne. Dúfam. Všetci už budú žiť krásny, vyrovnaný život a budú šťastní. Nik nebude potrebovať moje knihy. Ako nám bude dobre…

To isté teda platí aj na tvoje básne – nevyhlasuješ sa za poetu, napriek tomu si vydal dve zbierky, ktoré mali veľkú predajnosť…

Nechápem, ako niekto môže zrovnávať nejakého Hiraxa s Válekom, Mihálikom, Štrbkom alebo Baudelairom. Veď to sú obry, Páni poézie. Hirax si píše svoje pocity cez krátke slovné neveršovačky, ktoré v ľuďoch vyvolávajú emócie, nachádzajú sa v nich. Som obyčajný autor, ktorý píše pre obyčajných ľudí, ktorí nekomunikujú v sedemnásťzmyslových metaforách. Preto som začal vydávať aj básnické zbierky slovenských „špinavých“ básnikov ako je Ján Marton, Tomáš Hrubý či Ľubica Mesarošová. Ich verše sú nárek duše, potrebujú sa vypísať z bolesti a ľudia to cítia.

Takže aké kritéria musí spĺňať autor, ktorý by chcel, aby ho vydalo vydavateľstvo HladoHlas? Musí byť dostatočne nešťastný a cítiť potrebu vypísať sa z bolesti?

Musím v jeho veciach cítiť dušu. Musí tam byť niečo za riadkami, niečo, čo otvorí oči a srdcia iným. Hocijakou emóciou. Smútkom, žiaľom či radosťou a láskou. S kým iným zmením svet k lepšiemu, ak nie s tými, ktorí sú na rovnakej frekvencii ako ja? Alica, Olivia a Hirax sú úsmev a hra. Naopak Marton, Hrubý a Mesárošová je ťažoba vnútra. Vzájomne sa vyrovnávame. Vidíš, vo všetkom nájdem harmóniu, aj v momentálnom stave autorov HladoHlasu :-) .

Aké tituly teda vydáš pod tvojim knižným vydavateľstvom HladoHlas ku sklonku roka?

Poviem to telegraficky: Alica Vodíčková – Farebné z neba (zverokruhové poviedko-fejtóny), Pavel “Hirax” Baričák – Nauč ma umierať (román), Ján Marton – Eskimák na korze (básnická zbierka),  Ľubica “Lju” Mesarošová – Se/zóna pokušenia (básnická zbierka), Tomáš Hrubý – Dieťa osudu (básnická zbierka), Pavel “Hirax” Baričák – Nový Zéland (fotografie + krátke poetické popisky) a Olivia Olivieri – Uletené rozprávky pre veľké deti a malých dospelých (rozprávky, ktoré si budú môcť deti aj sami dokresliť). Farebné z neba už je vonka, Nauč ma umierať vyjde 11. 11, básne budú 18. 11. a Nový Zéland a rozprávky koncom novembra.

Ten Nový Zéland bude niečo ako tvoj panamsko-kostarický cestopis Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života?

Nie, teraz to bude kniha vyskladaná z nádherných fotografií prírody z pozemského neba, Nového Zélandu. Ak má totiž naša matička Zem raj, tak jeho časť je určite aj tu. Tie zábery budú doplnené poetickými popiskami, ktoré v spojitosti s čarom fotografií nebudú mať za cieľ nič iné, ako naplniť vnútro ľudí harmóniou, láskou a pozitívnou energiou.

Panamský cestopis z dariénskej džungle a tvojho pobytu medzi Indiánmi Emberá ľudia neprijali, keď vynechávaš textovú stránku?

Myslím si, že ten cestopis ľudí potešil, boli naň vynikajúce odozvy. Dokonca sa aj na cestopis výborne predával. Ale Nový Zéland vie očariť aj bez slov a o to je to hlbší zážitok. Možno na jar 2011 dopíšem cestopis z mojich potuliek po Etiópii. Tá krajina si to zaslúži a moje vnútro o to taktiež volá. Jednalo by sa o klasický cestopis aj s textom. Ale ešte neviem čo bude. Veľmi neplánujem…

Ako vlastne tvoríš román? Robíš si nejaké schémy, postavy, ich vlastnosti, väzby medzi nimi?

Raz som ti bol na jednom literárnom festivale. Udeľovali sa tam nejaké ceny mladým autorom za poviedky. Najprv som chcel odísť, keď nejaký starší pupkatý spisovateľ (podľa brady asi veľmi renomovaný) skočil do reči recitátorke textu (mladej, neistej dievčine, ktorá sa snažila celou svojou bytosťou a čítala ten súťažný text skutočne pekne, len potichu), tak ten ujo-spisovateľ-namyslený dôchodca na ňu skríkol, nech číta hlasnejšie, že NEPOČUŤ! Mladá skoro potratila a mňa trhlo, že odchádzam. Ale vydržal som… Veď boli chlebíčky a víno… No a potom sme šli ešte večer do baru a tí mladí, čo povyhrávali (skoro všetci študovali literárnu vedu), sa začali rozprávať ako sa má písať román. Keď už tak hodnú chvíľu debatovali ako si to všetko pripraviť – áno, ako spomínaš ty, tie schémy, vzťahy, dejovú líniu, zvratové situácie, záverečnú pointu – tak sa otočili na mňa a reku ako píšem ja. No a ja som dopil víno a bez slova som odišiel. Čo som im mal povedať, že to mám od začiatku celé v hlave, že si žiadne schémy nechystám? Že napíšem siedmu kapitolu, na druhý deň predposlednú a takto skáčem ako kôň až kým to celé nedokončím? Keď mám dobrú náladu a chýba mi spojovacia dialógová kapitola, tak sa pustím do nej. Naopak, ak mám v duši smútok, píšem bolestivejšie časti. Dôležité je pre mňa písať vtedy, keď má duša chuť. Toto je pre mňa sväté. A musíš dať ľuďom seba. Keď im nedáš kúsok seba, nedáš im nič.

Román Nauč ma umierať je teda skutočný príbeh, ako píšeš na začiatku knihy?

Z väčšej časti áno, len som to pozakrýval, nech dotyčná duša nestratí svoju anonymitu.

Je z Martina? Skutočne ten chalan vstal z vozíka?

No ale aký si zvedavý, hehe. Tá bytosť bola v kóme cez dva mesiace, jej duša chcela počas tohto umelého spánku asi dvadsaťkrát odísť domov. Teraz býva v jednej slovenskej dedinke pod horou. Beháva ráno po lese, umýva sa v potoku, cvičí jogu, po nociach medituje a spolu s Plejáďanmi pripravuje ľudstvo na prechod do vyššej frekvencie. Cez deň lieči ľudí, pomáha deťom, ktoré ako mladé vylietavajú zo svojho tela, nechce sa im vracať späť a vonkoncom nechápu, čo sa to s nimi deje. Ich rodičia nechcú, aby do ich detí pchali psychiatri lieky, a tak sa vzájomne pritiahli. Áno, vstala z vozíka, po rokoch absolvovala triatlon, dala si vybrať strojček zo srdca, aj keď jej lekári hrozili, že umrie. Mala byť chromá, ale je zdravá. Dokonca mala byť slepá, no vidí. Všetko, čo si zapriala, to sa jej vďaka myšlienke a viere v ňu aj splnilo. Vrátane bohatstva, slávy, uznania. Keď sa toho však dotkla, pochopila, že to nechce. Je to príbeh tejto duše. A touto pre niekoho rozprávkou by sme to mohli aj ukončiť, čo povieš?

Určite áno, ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Buďte šťastní, prajem vám to z celého srdca. Hirax

Pavel Hirax Baričák – Narodil sa v roku 1971. Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Šesť rokov pracoval v regionálnom martinskom rádiu Rebeca, istý čas aj ako technický riaditeľ. Hrá na gitaru v troch hudobných skupinách – Editor, Lunatic Gods a Nothing. Založil vlastné hudobné vydavateľstvá HIRAX RECORDS a HROM RECORDS, v ktorých vydáva CD kapiel, venujúcich sa menšinovým žánrom. Okrem množstva regionálnych koncertov organizuje festival Underground fest, ktorý podporuje hlavne kapely z podzemia.Je autorom piatich románov, jedného cestopisu a dvoch básnických zbierok, ktoré vydal vo svojom vlastnom vydavateľstve HladoHlas. Jeho záľubou je cestovanie po svete. Žije v Martine.


Niekoľko záberov z pripravovanej cestopisnej knihy fotografií Nový Zéland spolu s Hiraxovým jedinečným komentárom:

Strom vo vetre svetla (Devenport, Auckland)

Keď sa more miluje so svojim brehom… (Hahei)

Keď ráno rozdáva karty cez farby… (Hahei)

Len tak, uletieť… (Redwoods, Rotorua)

Keď duša cez oči spieva radosťou (Hanley Park, Masterton)

Nemôžete dať svetu krajší dar ako vlastné šťastie (Hanley Park, Masterton)

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. Mia 29. 10. 2010 10:08

    Veľmi pekný rozhovor, len už prosím vás netýrajte toľko tú slovenčinu! :-) Bez tých gramatických chýb by sa tento skvelý článok pokojne zaobišiel...

    1. Juraj Šlesar 29. 10. 2010 14:06

      Ďakujeme za upozornenie. Omylom som nahodil nekorigovanú verziu, už by to malo byť v poriadku. Niektoré Hiraxove výrazy som nechal v "pôvodnom znení" napriek tomu, že odporujú pravidlám SJ, aby som nezničil atmosféru jeho prejavu. :-)

  2. jana 30. 10. 2010 00:38

    Dakujem, ... za posteklenie, povzbudenie,slova plne lasky a pohody, ..za to, ze anjeli su aj vo fyzickej forme medzi nami

  3. klidi 30. 10. 2010 19:41

    nuz, ja sa snazim zabudnut. :) ale aspon uz viem, preco jeho knihy posobia ako zlataniny krcmoveho filozofa. musi mat vsak strasne komplexy zo vzdelanych ludi, ked citi potrebu pri kazdej prilezitosti si do nich nejako kopnut...

    1. Hirax 29. 11. 2010 13:48

      Klidi, musis sa naucit citat medzi riadkami. Sam mam vysoku skolu a kopat do vzdelanych ludi je to posledne, co by som chcel. Nezabudni ale aj na to, ze nie titul robi z cloveka cloveka a prave na toto som v tomto rozhovore upozornoval. Osobne som zazil na literarnych festivaloch renomovanych autorov, ktori sa spravali arogantne a akoby bez vychovy... Bud stastny (á), Hirax

    2. barbora 12. 11. 2010 17:54

      zvlastne, ja som si nic takeho nevsimla v jeho narazkach, iba konstatovanie reality s istym zamerom. vsimla som si vsak tvoje narazky na neho:D ano, v krcme koncia nasi vzdelanci:D, ale otazka je, co je vzdelanost? memorizovanie alebo kracanie ruka v ruke s prirodnymi zakonmi? touha je cesta i cil...

  4. Táňa 12. 11. 2010 17:52

    ...a musíš dať ľuďom seba :-))

  5. maria miličkova 12. 11. 2010 18:27

    Pre mna ma Nauč ma umierať prave zaujimavy obal, ma prave pritiahol, vobec som sa nezamyslala, preco ma oslovil a nezaoberal som sa tym, ved na kazdého moze inak...tak som zvedava na obsah, mam ju uz objednanu. Chcela by som sa este vyjadrit k zverejnenym fotkam....su nadherne, fakt..mozem si nejaku prebrat a zverejnit pre svojich priatelov?..Dakujem, prajem prijemny vikend

    1. Hirax 29. 11. 2010 13:51

      Mila Maria - stahuj, sir, preposielaj, uzivaj si. Ja nemam pravo na tieto zabery, patria Matke prirode, nie mne. Ja som len cvakal. Hirax

  6. maria 12. 11. 2010 18:31

    takto to staci..:-)poznam par anjelov Janka,..a som velmi vdacna

  7. Tomas Kuko 15. 11. 2010 20:50

    je úžastné čítat niečo čo už dávno vo svojom vnútri cítim,viem. Vďaka za pripomenutie Hirax

  8. Ninus 22. 11. 2010 11:52

    Milujem knihu Raz aj v pekle vyjde slnko a teším sa, ked budem maz precitanu aj Nauc ma umierat...Skvely autor, skvele knihy

  9. Mária Birčákova 27. 7. 2013 22:44

    Pán Baričák, čítam Vašu knihu Šlabikár šťastia, tiež som si prečítala dostupné články o Vašej tvorbe.Zaujímavé.Ja som mala to šťastie, že som s podobným človekom prežila svoj život, ktorému som zo začiatku nášho manželstva vôbec nerozumela. Dnes som šťastná, viem , čo všetko nám svojou múdrosťou a láskou dal.Páči sa mi, čo chcete a viete Vy povedať ľudskej bytosti.Máte na to svoj slovník, ktorý je ,aký je. Mám na Vás prosbu.Zaujímajú ma moje vlastné predchádzajúce životy. Máte na takéhoto človeka kontakt? Zaujala ma aj Vaša baba Jaga. Na záver,však máme podobné priezvisko?Všetko dobre.Mária

Sila zvyku
Charles Duhigg