blog

Rafinovaná irónia vždy trefnej Timravy

štvrtok 7. októbra 2010 00:01
Št 7.10. 2010 00:01

Hovorí sa, že žena s ostrým jazykom je nebezpečná. Ale žena s ostrým perom je asi ešte nebezpečnejšia. Božena Slančíková-Timrava, žena ktorá nechodila do školy a bola vzdelávaná len otcom farárom. Tiché, nenápadné dievčatko, ktoré rado pozorovalo okolitý svet. Čo videla, to napísala, a potom sa v nejednom dome červenali od hanby. Mala totiž ten vzácny dar vystihnúť realitu veľmi trefne a stručne.

Božena Slančíkova-Timrava sa narodila v dedinke Polichno 2. októbra 1867 spolu s dvojčaťom Bohuslavom. Otec, evanjelický farár, patril k národne uvedomelej inteligencii a mená dvojčiat boli chápané ako vedomé priznávanie sa k národnosti.  Bol to práve otec, kto mal najväčší vplyv na výchovu detí. Slančíkovci mali jedenásť detí, pri tomto počte – v domácnosti hotová škola. A tak sa všetky deti učili doma. Zemepis, dejepis, písanie – všetko čo bolo treba starostlivo a podľa svojho uváženia odučil otec. Do školy posielal deti len na záverečné skúšky. Aby školskú dochádzku zavŕšili nielen vedomostne, ale priučili sa aj niečomu zo „sveta“, poslal otec deti na jeden  rok do školy za hranice domu aj dediny.

Boženka šla na skusy do meštianky v Banskej Bystrici. Tam sa jej mimo domu bojazlivá povaha a ani „kričiace slovenské meno“ nevyplatili. Vdova, u ktorej ten rok bývala ju mala obzvlášť v nemilosti. A tak inak veselé a spokojné dieťa sa domov vrátilo zakríknuté a utrápené.

Otec mal na starosti intelektuálny rast detí a matka zas dbala na to, aby svoje dcéry pripravila aj na o niečo praktickejší život v domácnosti. Práca okolo fary sa teda rozdelila rovnomerne medzi štyri sestry a tie sa v službách striedali. Timrava, ktorá rada pozorovala, dávala pochopiteľne prednosť práci v záhrade pred uzavretou kuchyňou. Ale ako to pri dychtivých spisovateľoch býva, len čo mohla, utekala od domácich povinností radšej ku knihe a peru.

Slančíkovci viedli pomerne čulý spoločenský život. Najčastejšie sa stretávali s rodinami ďalších farárov na okolí. Timrava teda vyrastala obklopená intelektuálnymi debatami. Na týchto stretnutiach sa často prednášali básničky alebo sa zabávalo pri improvizovanej hudbe.

A práve veselé a ľahko uštipačné popevky sú predchodcami ironických poviedok. Timrava si písala jednoduché básničky, ktoré súrodenci nazývali pesničkami. Už tu si rodina všimla jej pozorovací talent a schopnosť v stručnosti vystihnúť charakteristické črty.

Oproti svojim kolegyniam mala Timrava tú výhodu, že rodina jej v umeleckom rozlete nebránila. Prostredie Slančíkovskej fary bolo naopak mimoriadne prajné literárnym aktivitám svojich detí. Pamätáte si vlastné detské záväzky: „Keď si napíšeš úlohy a umyješ riad, môžeš si zapnúť telku“? Tak v Timravinej rodine to fungovalo veľmi podobne, len miesto pozerania Toma a Jerryho sa po splnení domácich povinností mohli deti venovať písaniu vlastného časopisu. A pri tejto snahe sestry Slančíkové prišli aj k pseudonymom. Sestra Irena sa nazvala Zoryslavou a Božena si zvolila Timrava, podľa studničky v chotári, ktorá vraj nikdy nevysychala.

Umelecké meno by sme mali zvolené, tréning v písaní pre potreby domáceho časopisu by tiež bol, už to chce len prípravný zápas. A aj ten prišiel. Timrava sa jedného dňa rozhodla poslať svoju tvorbu do Slovenských novín. Skúšobným materiálom bola poviedka Za koho ísť?. Na jej prekvapenie jej poviedku uverejnili. S neobyčajným nadhľadom spracovaná téma flirtu a úzkostlivej snahy vydať sa. Nejedna slečinka sa po prečítaní musela cítiť, akoby sedela na ihelníčku. Ohlas odbornej verejnosti? Žiadny! Slovenské noviny boli totiž „peštianske“ vládne noviny, a tak ich drvivá väčšina inteligencie bojkotovala. Štyri roky strávila absolútne zbytočne takmer nepoznaná a v úzadí. Potom sa rozhodla poslať svoj príspevok do Slovenských pohľadov. A senzácia bola na svete! Meno Timrava sa začína pošepkávať na nejednom intelektuálnom posedení. Šoltésová sa dozvedá o ďalšej kolegyni. Ak čakáte ženské intrigy, ste na omyle. Šoltésová podporuje a nabáda Timravu k ďalšej tvorbe. Vďakabohu!

Ak hovoríme o realizme, nuž realistickejšieho a kritickejšieho autora od Timravy asi už len ťažko nájdete. Ťapákovci – kritika dedinského konzervativizmu a neschopnosti prebrať sa k činnosti, sú žiarivým príkladom pozorovacích schopností Timravy a jej osobitého humoru. Občasné komentáre situácie kde-tu pohodené medzi riadkami a výstižné opisy vás nútia držať kútiky úst neustále zdvihnuté. Hlivejúca rodina Ťapákovcov a lakonická poznámka „sparno je“ pobavila nejedného odporcu povinného čítania.

Ako to tá žena robila? Hovorí o takých zásadných veciach a nedostatkoch spoločnosti s takou ľahkosťou a vtipom, akoby sa nechumelilo. Dcéra dedinského farára na papieri doslova oplýva šarmom. Možno preto, že sa nikdy nevydala, dokázala otázku „srdcových záležitostí“ tak pekne zjednodušiť a zosmiešniť, ale pritom nezhodiť. Ukážkovým prípadom je už spomínané Za koho ísť?.  Takmer v každej jej poviedke nájdete postavu, ktorá je jej verným obrazom – a ani ten nešetrí. Ba možno práve vlastnému obrázku na smiešnosti pridáva. Neberie si servítku pred ústa v žiadnom prípade, ale zakaždým presne ustriehne mieru. Neuráža, len poštuchuje a tak rafinovane, že jej to okolie doslova „žralo“.

A vraj ženu treba iba k sporáku postaviť! Sú veru aj také, ktoré to zvládajú na všetkých frontoch s prehľadom. Či vareška, alebo pero v ruke, aj tak výsledok stojí za to. Teda v prípade dám slovenského realizmu rozhodne. Čo poviete?