Dominik Tatarka: Ten, čo nerád súhlasil

Predstavte si, že máte sedem súrodencov, všetko sú to sestry a vy ste z rodiny ten najmladší. Pre niekoho príjemná predstava, pre niekoho horor a pre niekoho realita. Napríklad pre takého Dominika Tatarku. Hovorí sa, že snahou najmladšieho z rodiny  je prekonať starších súrodencov a vymaniť sa tak z ich tieňa. Čo už môže byť lepší spôsob, ako stať sa spisovateľom? To tých súrodencov môžete mať aj 20 a zaručene vyniknete. Či chcel Tatarka vystúpiť z tieňa sestier nevedno, ale spisovateľom sa stal aj tak.

Dominik Tatarka sa narodil do početnej roľníckej rodiny v dedinke Plevník – Drienové ako jediný syn. Úskalia detstva jediného mužského potomka roľníckej rodiny si asi každý z nás vie pomerne živo predstaviť, a tak nečudo, že sa Dominik rozhodol pre akademickú kariéru. Základnú školu vychodil v rodnom Plevníku, gymnaziálne štúdiá absolvoval v Nitre a Trenčíne. Skôr ako prírodné vedy ho zaujímali tie humanitné. Rozhodnutie študovať na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity kombináciu francúzština – slovenčina,  nebolo tým pádom pre rodinu veľkým prekvapením. Po štvorročnom štúdiu v Prahe sa mladý Tatarka vybral do sveta na skusy a na rok zakotvil na akademickej pôde parížskej Sorbony.

V čase zúriacej druhej svetovej vojny pôsobil ako pedagóg slovenčiny a francúzštiny chvíľu na žilinskom a chvíľu na martinskom gymnáziu. Po vojne sa venoval redakčnej činnosti pre denníky Pravda a Národná obroda. Ako profesionálnemu spisovateľovi sa mu naskytlo celkom lukratívne miesto scenáristu Československého štátneho filmu v Bratislave. Nuž áno, boli časy, kedy sa do filmu investovali aj nejaké tie peniaze a bolo pri ňom aj nejaké to stále zamestnanie. Bolo to dávno…

Istotu, ktorú Tatarkovi poskytovalo zamestnanie pri filme a miesto vo vydavateľstve Tatran narušil však rok 1968. Teda ani nie ten rok, ako vstup vojsk Varšavskej zmluvy a Tatarkovo jednoznačné a hlavne hlasné odmietavé stanovisko. Zo všetkých organizácií, z ktorých sa v tom čase dalo byť vylúčeným, ho vylúčili a dozerala naňho štátna bezpečnosť. Tatarka patril k tým, ktorí sa neostýchali dať najavo svoj nesúhlas, ak sa im niečo nepáčilo. A že toho nepekného bolo v druhej polovici dvadsiateho storočia dosť…

Po skončení vojny mu vyšiel román Panna Zázračnica, ktorý ponúka obraz človeka poznačeného priamo či nepriamo vojnou. Tatarka sa tu odkláňa od realizmu, snovými obrazmi a fantastikou  sa  približuje k surrealizmu. Román nebol atraktívny len pre čitateľov, ale aj filmárov, a tak ho v roku 1966 preniesol Štefan Uher aj na filmové plátno. Scenár samozrejme nepísal nikto iný ako sám autor.

Aj v románe Farská republika sa Tatarka sústredí na nemilé obdobie našich dejín a zameriava sa na kritiku spoločnosti počas fungovania Slovenského štátu. Sústredí sa predovšetkým na postoje inteligencie a zmeny v myslení spoločnosti.

Asi jeho najznámejším a najtrefnejším dielom je Démon súhlasu. Rozprávač celého príbehu Bartolomej Boleráz sa často zmieta medzi dvoma pólmi. Ten jeden mu káže riadiť sa vlastným rozumom a názormi a ten druhý ho núti prispôsobovať sa názorom tých druhých, spoločensky a politicky žiadúcim.

V čase normalizácie bol Tatarka oficiálne vylúčený z literárneho života. Nezostávalo nič iné, ako písať si sám pre seba. A tak vznikol akýsi denník, v ktorom veru nebolo po cenzúre ani chýru ani slychu. Písal, čo robil, cítil a čo si myslel, úplne otvorene. Konieckoncov, na to denníky predsa sú…Zásluhou Jána Mlynárika  tieto „dokumentárne záznamy“ vyšli v Čechách ako voľná trilógia pod názvom Písačky. U nás vyšli po názvom Písačky pre milovanú Lutéciu.

Ak Vás láka vnoriť sa do hlavy spisovateľa ešte hlbšie, tak treba otvoriť Navrávačky, ktoré vznikli vďaka rozhovorom s historičkou umenia Evou Štolbovou. Tak čo to bude? Pohľad na svet očami Dominika Tatarku, a teda jedna z jeho próz, alebo pohľad na Dominika Tatarku, a teda jedna z jeho biografii?! Vlastne, načo si vyberať, keď to môže byť jedno aj druhé. Stačí si len určiť poradie…