Hrať o život budete dňom, aj nocou…

Máte proti sebe 23 ľudí, či skôr detí, ktoré vás chcú zabiť. Ak ich nezabijete vy, umriete. Vyhrať môže len jeden. Okrem protivníkov proti vám stoja aj porotcovia, ktorí môžu ovládať počasie, teplotu, môžu na vás hádzať horiace gule… Môžu čokoľvek. Ako sa proti tomu všetkému postaviť? Ako ostať nažive a aj napriek tomu nestratiť v sebe to ľudské, čo nás líši od zvierat?

Po dlhej dobe som si vzala do ruky knihu, ktorá v sebe niesla prísľub sci-fi románu z budúcnosti. Nevravím, že som nemala obavy. Aj napriek tomu, že knihu, ktorú som mala v rukách, ľudia na internete vychválili do nebies, predsa len názov Hry o život neznel ako moja šálka kávy. Dve noci však stačili na to, aby sa moje pochybnosti úplne rozplynuli. Presne toľko mi totiž trvalo, kým som príbeh na viac ako 270 stranách zhltla.

Ľudia na webe mali pravdu. Kniha Suzanne Collinsovej nesie v sebe zvláštny nádych, ktorý sa nedá tak ľahko opísať. Collinsová vymyslela výborný dej. Je nevšedný a nápaditý. Autor s nedostatkom kreativity a dôvtipu by sa uspokojil s hlavnou dejovou líniou knihy: Do arény sa dostane určitý počet mladistvých vo veku od 12 do 18 rokov, ktorí sa majú navzájom povraždiť. Nič viac ako moderná verzia rímskych zápasov, kde sa podobne hádzali odsúdenci, vzbúrenci či kresťania.

Collinsovej príbeh ale ide ďalej. Ukazuje hlad, snahu prežiť, lásku, priateľstvo aj smútok. Jej kniha má všetko, čo dobrý román má mať. Jej postavy sú prepracované, prezrádza nám o nich veľa, a aj napriek tomu nás dejom a ich konaním dokáže udržať v napätí. A to v poriadnom. Príbeh je dramatický. Nenájdu sa tam chvíľky, kde by ste mali čas rozmýšľať, či tú knihu naozaj neodložíte a nepôjdete spať, keďže na budíku svieti už pol štvrtej, alebo viac.

Veľká časť z knihy sa odohráva počas Hier o život. Hry majú ukázať nadvládu Sídla nad Obvodmi. Je to ako memento na povstanie obvodov proti Sídlu. To bolo potlačené a Sídlo práve cez Hry o život ukazuje svoju nadvládu. Zdvíha varovný prst, aby sa to nezopakovalo. Sídlo je nemilosrdné. Necháva rodičov pozerať sa, ako umierajú ich deti. Ako ich zabije dieťa z inej časti krajiny alebo porotcovia. Ako vykrváca, umrie od hladu či smädu. Ako ho roztrhajú mutanti alebo dobije protihráč. Možností je veľa a všetky sú strašné.

A aj napriek tomu sa niektorí rozhodnú, že aj keď ich donútili zabíjať a bojovať o život, chcú ostať ľuďmi. Chcú sa pokúsiť zanechať aspoň kúsok  z toho, čo nás líši od zvierat.

“Len by som strašne chcel vymyslieť spôsob, ako. Ako ukázať Sídlu, že mu nepatrím. Že som viac než iba súčasť ich Hier.”

Collinsovej sa podarilo napísať román, ktorému sa ťažko niečo vyčíta. Je pútavý, dynamický. Dej sa vyvíja neočakávane, ani v jednej časti nenudí. Pri čítaní nemáte pocit, že ste urobili chybu, keď ste si túto knihu vybrali. A to je už, povedzme si narovinu, veľký kompliment.

Príbeh a postavy by však neboli nič, keby ich nedopĺňala rozprávačská zručnosť. A tá Collinsovej nechýba. Postavy sú vtipné a trefné, nepôsobia umelo. Aj keď ide o mladých ľudí, ich správanie a reč v jej podaní nepôsobia hlúpo nasilu alebo neprimerane. Opisuje prvé lásky a neistoty z nej a čitateľ jej to musí uveriť.

Na stole ma čakajú ďalšie dva diely. Dúfam a pevne verím, že budú rovnako dobré. O výsledku vás budem informovať.

Zaujímavé linky:

O rieke, ktorá preteká srdcom – recenzia výborného slovenského románu Dunaj v Amerike

Tiene mafie sú po druhýkrát ešte temnejšie – pokračovanie bestselleru V tieni mafie je minimálne tak dobré ako jeho predchodca

Smrť príde zhora – temný, postapokalyptický triler Priechod určite stojí za pozornosť

Triaška, ktorá vami neotrasie – po upíroch a anjeloch prichádzajú vlkodlaci v romantickom príbehu Triaška

Písanie je bozkávanie v mysli – jedna z najlepších kníh minulého roka Priateľ do dažďa