Peter Karpinský: Čerpám z dieťaťa v sebe

Peter Karpinský bol finalistom literárnej súťaže Anasoft Litera. Jeho tvorbu už ocenili viacerými cenami rôzne poroty. Sám v porotách časti sedí, keď hodnotí prácu mladých spisovateľov. Píše poviedky, divadelné hry aj rozprávky. Upírske príbehy sú podľa neho len adaptáciou Popolušky.

Začali ste písať, keď ste boli na gymnáziu, čo vás k tomu priviedlo?

Čítanie. Na prvý pohľad to môže znieť ako paradox: „k písaniu ma priviedlo čítanie“, ale mnohí, ktorí píšu, to iste poznajú. Vlastne to poznajú asi všetci – TO čo sa nám páči, by sme chceli vedieť a zvládnuť aj my. Či už je to tanec, spev, hranie hokeja, futbalu alebo písanie. Fascinovali ma knihy a príbehy v nich, tak som sa aj pokúsil nejaký príbeh vytvoriť.

V puberte sú často texty ovplyvnené prvými láskami či vzdorom voči rodičom. Ako sa dnes pozeráte na svoje prvé texty? Čítate si ich niekedy?

Myslím, že to nebolo ani jedno ani druhé. Ak si na prvé poviedky spomínam, tak boli istým spôsobom „existencionalistické“. Jedna mi utkvela v pamäti, dnes by som sa na nej asi zasmial, ale vtedy to pre mňa bola ťažká téma. Formálne stále kdesi na pomedzí sci-fi a psychologického textu a išlo v nej o to, že človek, ktorý zostal úplne sám na planéte, sa rozhoduje, či má alebo nemá spáchať samovraždu.

V Prešove vyučujete jazykovedu. Ovplyvňuje to vašu tvorbu?

Do istej miery áno. K jazyku občas pristupujem s veľkou pokorou a strachom, pretože viem, že nie je celkom dokonalý a stačí nešikovne položiť slovo na slovo a všetko sa rozsype. Zaoberám sa aj historickou jazykovedou a tá mi tiež ponúka nové pohľady na jazyk, ale aj na človeka ako takého. Okrem toho, ak sa dostanem k starým textom, je neobyčajne vzrušujúce dotýkať sa rukopisu, ktorý vytvoril niekto pred mnohými rokmi – je to, akoby ten človek stál vedľa vás.

Venujete sa mnohým žánrom a druhom – poviedka, detská tvorba, publicistika, divadlo, rozhlasové hry, komiks. Čo Vám je najbližšie?

Na túto otázku dokážem odpovedať veľmi rýchlo – VŠETKO. Ochraňuje ma to pred stereotypom a, ťažko sa to priznáva, ale občas mám aj workoholické sklony.

Píšete prózy aj pre deti, čo dnes nie je obvyklé. Čo vám dáva písanie pre deti? Je v tom nejaký útek do vašich detských čias?

Možno nie len do detských, je v nich asi útek vo všeobecnosti. Útek do sveta, ktorý, aj keď nie je vždy ideály a dobrý, ale je v ňom spravodlivosť, láska, priateľstvo no i dobrodružstvo. Veci, ktoré mnohým z nás v reálnom živote chýbajú.

V čom je pre vás iné tvoriť pre deti?

Písanie pre deti občas pripomína balansovanie na ostrí noža. Na jednej strane musíte brať ohľad na to, že čitateľ ešte nemá dostatok skúseností (čitateľských, životných a pod.) – tomu prispôsobujete výber tém ale aj jazyka, no na druhej strane ho nesmiete podceňovať a musíte ho vnímať ako seberovného partnera. Celé je to o tom, ako uhádnuť správnu mieru.

Čo vás inšpiruje pri tvorbe pre deti? Čerpáte aj z vlastných detských čias?

Možno, ale hlavne čerpám z dieťaťa v sebe. Ak píšem rozprávku, tak ju píšem hlavne pre seba. Predstavujem si, či by sa mi takýto text páčil, keby som bol dieťa.

Vo Vašich poviedkach a rozprávkach sa často dejú aj tajomné veci alebo doslova zázraky – bohovia sa premieňajú na muchy, diabol navštevuje nemocnicu, na zeleninovom trhu možno stretnúť Malého princa atď. Veríte na zázraky alebo na niečo, čo dnešný svet ešte považuje za vymyslené a nereálne?

Rád by som. Verím, že okolo nás musí existovať niečo zvláštne a záhadné. Ak by všetko bolo len také, ako to vidíme, bola by to nuda. A ak by aj nič nadprirodzené neexistovalo, tak aspoň ľudská myseľ je jeden veľký zázrak a záhada.

Rozprávky prešli veľkým vývojom. Miesto Popolušky či Perinbaby sú dnes deti skôr zvyknuté na Čarodejky a Spidermana. Rozprávky sú aj viac násilné a temné. Je to podľa vás pre deti správne? Mali by sa rozprávky touto cestou uberať?

Vývoj v rozprávkach je, ale ony sú aj tak večné – Popoluška je typickým príkladom. Čo iného ako variácie na príbeh o Popoluške sú v súčasnosti obľúbené upírske príbehy. Do nevýrazného dievčaťa (Popolušky) sa zaľúbi krásny a dokonalý upír (princ) a napokon (ne)žijú spolu šťastne až do konca sveta. Okrem toho rozprávky boli násilné a temné aj pred tým, odrážajú prirodzenú povahu človeka, to len puritánstvo v spoločnosti spôsobilo, že detské rozprávky boli o lienočkách, slniečku a kvietočkoch. Nuž a či to je správne? Je v rukách rodičov, aby korigovali vnímanie dieťaťa. Nie rozprávky ale rodina je tá, ktorá dieťaťu vštepuje etické zásady.

Ktorú rozprávku či detskú knihu ste mali najradšej ako dieťa?

Jáj, tých bolo. Dôležité je, že niektoré na mojej poličke vydržali až doposiaľ a stále sa k ním vraciam. Dalo by sa povedať, že majú čestné miesto v mojej knižnici (napr. knihy A. Lindgrenovej a T. Janssonovej). Na druhú otázku sa ťažko odpovedá, radšej z toho vykľučkujem s tým, že moje knihy sú mi ako deti a rodič má svoje deti rovnako rád.

K deťom máte blízko aj na súťažiach, v ktorých ste porotcom. Aké sú dnešné literárne talenty?

Myslím, že v súčasnosti deti začínajú tvoriť skôr a mám pocit, že už na základných školách sa môžeme stretnúť s veľmi kvalitnými textami. Možno je to spôsobené väčšou prístupnosťou ku kvalitnej literatúre a hlavne dobrým vedením.

Aké je to byť v porote? Majú súťaže na Slovensku význam?

Súťaže majú určite význam. Ak je súťaž dobrá, mladý autor má možno po prvýkrát možnosť stretnúť sa s kritickým čitateľom a ak chce, z rozboru sa môže aj čosi podučiť. Na druhej strane však význam súťaží netreba preceňovať. Stretol som sa s prípadmi, keď autor/autorka niekoľkokrát na súťaži zvíťazili a hneď nadobudli pocit, že by okamžite mali vydať knihu. Čo nebýva vždy najlepší nápad.

Sám ste vyhrali viaceré literárne ceny. Zmenilo sa potom pre vás alebo pre vašu tvorbu niečo?

Ani nie. Písanie je o poctivosti a tú literárne ceny nedokážu nahradiť.

Povedali ste o sebe, že nerád cestujete. Prečo?

Neznášam cestovnú horúčku – som z nej nervózny, vystresovaný a v autobusoch asi trpím klaustrofóbiou, tak sa im radšej zďaleka vyhýbam. Rád si pozriem iné mestá a miesta, len keby tam nebolo treba cestovať.

Je krajina, pre ktorú by ste zmenili svoj názor? Miesto, kde by ste aj napriek svojej nechuti cestovať radi išli?

Pred nedávnom som bol v Taliansku a bol som očarený ľuďmi, ktorí tam žijú. Taliansko mi čímsi pripomínalo Slovensko, takže som sa tam necítil byť cudzincom.

Peter Karpinský – sa narodil v Gelnici v roku 1971. Je spisovateľ a jazykovedec. Píše poviedky, knihy pre deti aj divadelné hry, ktoré aj sám režíruje. Je vedúcim súboru DTS (Divadlo teatrálnej skratky). Vyhral viacero literárnych súťaží, medzi nimi Literárny Zvolen, Jašíkove kysuce, Akademický Prešov, Paviedka 2003. Získal aj mimoriadne ocenenie v súťaži Literárna poviedka ´97, Prémiu ceny Ivana Kraska za debut v roku 1998. Jeho knihy rozprávok boli tiež viackrát ocenené. Bol v roku 2009 finalistom súťaže Anasoft Litera, získal aj cenu rektora Prešovskej univerzity za literatúru v roku 2007 aj 2009. Medzi jeho diela patrí Nanebonevzatie – zbierka poviedok, s ktorou sa dostal do finále Anasoft Litera. Medzi ďalšie jeho knihy patria: Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali, Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev či Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov.