Písanie je bozkávanie v mysli

Hovorí sa, že ako na Nový rok, tak po celý rok. A preto si dovolím venovať prvý článok roku 2011 najpríjemnejšiemu literárnemu prekvapeniu minulého roka – knihe Priateľ do dažďa. Dokonca aj na našom malom Slovensku vychádzajú každý týždeň desiatky titulov. Neustále nové a nové knihy, stačí len chvíľa nepozornosti a ľahko vám prekĺzne pomedzi prsty kniha, ktorej prehliadnutie by bolo večnou škodou. A presne takou je nenápadný román s neprívetivou obálkou a generickým názvom, ktorý evokuje Vaculíkove kinematografické šantenie.

Moderná doba nám prináša mnoho výdobytkov, o ktoré nestojíme – hormónmi prepchané potraviny, elektromagnetický smog, normálny smog a bezduché reality show. Ale nájde sa aj pár vymožeností, ktoré sú celkom fajn. Asi najvýraznejším je blesková komunikácia. Preč sú časy, kedy musel chlapík sadnúť na koňa a uháňať ozlomkrky rýchlosťou 50km za deň, aby stihol doručiť list aspoň v rovnakom ročnom období. Stačí pár ťuknutí do klávesnice, pár kliknutí a naša správa už bliká v doručenej pošte prijímateľa. Spôsob komunikácie sa úplne zmenil, ale ľudia sú stále rovnakí. Stále ich poháňajú rovnaké túžby, potreby a v nemalej miere aj zvedavosť. A práve o tom je román Priateľ do dažďa. O konverzácii, ktorá sa mohla udiať len vďaka modernej technike a nemeniacej sa ľudskej povahe.

Emmi a Leo si začali písať len kvôli náhode a určitej roztržitosti Emmi, ktorá chcela odhlásiť odoberanie istého časopisu. Namiesto toho poslala email Leovi. Náhoda vyústila do výmeny niekoľkých emailov. A potom ďalších. A ďalších. A tak si začali písať dvaja ľudia, ktorí sa absolútne nepoznajú, nič o sebe nevedia a vlastne ani nemajú nič spoločné. Emmi je šťastne vydatá a Leo čerstvo rozídený s absolútnou nechuťou púšťať sa do ďalších vzťahov. Možno práve vďaka tej anonymite a rozdielnosti ich životov medzi nimi postupne vzniká stále čulejšia komunikácia. Pravidelná výmena emailov, ktoré sú stále osobnejšie a otvorenejšie. Ako veľmi sa však dá spoznať človek, ktorého sme v živote nevideli? Kde je hranica, ktorá sa už bez osobného kontaktu nedá prekročiť?

Celý román Priateľ do dažďa je vlastne len súhrnom emailovej komunikácie Lea  a Emmi. Daniel Glattauer, autor románu, však dokázal bravúrne rozohrať postupnú gradáciu ich vzťahu, pričom celá konverzácia pôsobí absolútne reálne a nenútene. Je to nekonečný rozhovor dvoch inteligentných ľudí, ktorý pôsobí ako jazda na horskej dráhe. Chvíľu sa s hlavnými hrdinami vznášame v oblakoch vzájomného spoznávania, chvíľu sa s nimi prepadávame do hlbín každodenných problémov a vzájomných konfliktov. Obidvaja hlavní aktéri sú si vedomí limitov ich virtuálneho vzťahu. Vzťahu, ktorý neustále balansuje na hranici medzi fascináciou nepoznaným a túžbou spoznať. Aj keď je obom jasné, že vzájomné stretnutie by ich vzťah navždy zmenilo. A možno aj zničilo. Stojí to za to riziko? Ľudia sú tak nekonečne zvedaví…

Priateľ do dažďa sa stal v Nemecku obrovským bestsellerom a niet divu. Autorovi sa na obmedzenom priestore emailovej komunikácie podarilo vybudovať príbeh, ktorý je na jednej strane veľmi realistický (kto z nás nemá medzi svojimi známymi niekoho, koho pozná len virtuálne?), ale zároveň sa vyhýba všetkým klišé a lacným “riešeniam”. Spolu s Leom a Emmi prežijete príbeh jedinečného vzťahu, aký môže zažiť každý z nás. Chvíľu si budete priať, aby sa už konečne stretli. Chvíľu sa budete báť, že sa tak stane. Raz im budete priať, aby sa do seba zamilovali, potom si uvedomíte, aké by to bolo pre oboch zničujúce. Spoločne s hlavnými hrdinami prežijete celú škálu pocitov – od úvodných prekáračiek, cez opatrné spoznávanie sa, prvé konflikty, letmé búrky hádok až po pachuť lásky neláskavej, búrania hraníc a ich opätovného budovania. Príbeh postupne graduje, tempo sa zvyšuje a citové investície tiež. A keď sa vám bude už už zdať, že sa to nedá vydržať, tak sa príbeh skončí. Náhle a prekvapivo. A vás budú štípať oči, lebo ste nedokázali prestať čítať, aj keď máte za pár hodín vstávať do práce. A tak si pôjdete ľahnúť do postele a so sebou si budete niesť celú škálu pocitov, ktoré budú vyprchávať ešte dlho potom, ako ste vstali, šli do práce a skontrolovali email, či vám niekto náhodou a absolútne omylom nenapísal email so žiadosťou o zrušenie predplatného na časopis…

Verdikt:

Ak vám po prečítaní anotácie románu Priateľ do dažďa prišiel na um film Láska cez internet, tak naň radšej zabudnite. Žiadna lacná romanca sa nekoná. Daniel Glattauer vám namiesto toho naservíruje príbeh, ktorý zhltnete za jeden večer (aj keď spať pôjdete až nad ránom), a na ktorý budete ešte dlho spomínať. Inteligentný a dojímavý príbeh dvoch rozdielnych ľudí, ktorých spojí len náhoda, patrí medzi to najlepšie zo súčasnej prózy, čo si môžete momentálne prečítať.

PS: Podľa najnovších informácií napísal Daniel Glattauer už aj pokračovanie tohto výborného románu. Keďže som presvedčený, že toto je dokonalý príklad príbehu, ktoré by nikdy nemal pokračovať, slávnostne prehlasujem, že pokračovanie si prečítam jedine v prípade brutálneho nátlaku zamestnávateľa, ktorý je však príliš veľkodušný na to, aby mi to niekedy urobil. 🙂 Howgh!

A na úplný záver malá ochutnávka:

“Buďme úprimní, Leo, ja som pre Vás iba predstava, ktorá vznikla vo Vašej fantázii, reálne sú iba tie písmená, ktoré ako jazykový psychológ ľahko zoradíte do dobre znejúcich súvislostí. Som pre Vás čosi ako sex cez telefón, ibaže bez sexu a bez telefónu. Či vlastne sex cez počítač, iba bez sexu a obrázkov na stiahnutie. A Vy ste pre mňa číra kratochvíľa, agentúra na oživenie schopnosti flirtovať. Môžem robiť, čo mi chýba – prežívať prvé kroky zbližovania (v skutočnosti sa zbližovať nemusím). Teraz sme sa my dvaja experti dostali až k druhému a tretiemu kroku zbližovania, no to sa nesmie uskutočniť. Myslím, že pomaly by sme mali zabrzdiť. Ináč budeme o chvíľu smiešni. Nemáme už pätnásť, ja aspoň celkom iste, a Vy asi tiež nie, nedá sa nič robiť.”

Zaujímavé linky:

Prečítajte si aj ďalšie naše recenzie. Nájdete ich TU.