Pravda bolí, ale v konečnom dôsledku oslobodzuje (5. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Nechcel som, aby vo mne tá nálada narastala. Neprial som si, aby zlosť začala víťaziť nad pochopením. Neželal som si, aby sa vo mne utrhol pubertiak. Chcel som len vysvetlenie, počuť pravdu, dozvedieť sa, čo sa so mnou dialo, keď som sa narodil, komu som sa narodil, kde som sa narodil. Bol vo mne hlad dozvedieť sa, z ktorých riečisk natiekla a sfarbila sa moja krv. Kto mi dal dych, koho nesiem v sebe, po kom budem mať zlé zuby, krivú chrbticu a komu vďačím za dobré oči, kúty vo vlasoch a zmysel pre humor. Žiadal som až tak veľa? Veď toto právo má snáď aj otrok, vrah, niktoš, ten najposlednejší oplan.

Kráčal som domov po odpovede a bolo to horšie ako v posledný deň na základnej škole, keď som ako siedmak zakopal svoj zošitok so štyrmi pokarhaniami, čakajúcimi na podpis pod uhlie v blízkej výmenníkovej stanici. Dnes som smeroval k ľuďom, ktorí ma vychovali, no nevedel som, ako ich nazvať.

– Budeš jesť? – spýtala sa ma mama.

– Nie, – odvetil som bez nálady a dúfal som, že mi to konečne všetko vysvetlia. No žiadna taká téma sa nenačala. Pred nos mi pristál tanier s guľášom.
– Doobeda som ho dovarila… ešte je horúci, daj pozor, nepopáľ si jazyk, – povedala mama.

– Mama, povedal som, že nechcem jesť. Čo mi to sem pcháš, – vybuchla vo mne tlejúca sopka nahromadenej nespravodlivosti, čakajúca na štartovej čiare, kedy sa jej konečne dostane cti a bude môcť svojimi kopijami rozmetať všetko živé.

– To sa ako s mamou rozprávaš?! Mám ti jednu streliť? Ma neser! To, že budeš mať tridsať, ešte neznamená, že ťa prestanem vychovávať! – zavrešťal otec spoza novín.

Nikdy sme spolu nevychádzali. Celú svoju lásku venoval Peťovi. Bratovi, ktorý bol o rok mladší ako ja. No a keď sa po siedmich rokoch narodila Zuzka, tá sa okamžite stala jeho zbožňovanou princezničkou. Mohla čokoľvek, dokonca aj mať v šestnástich frajera a olizovať sa s ním poloverejne pred domom. Ja som si všetko vyžieral. Od udržiavania domácnosti cez staranie sa o mladších súrodencov až po letné brigádovanie. Nič mi nebolo dovolené. Otec ma nedržal nakrátko, on rovno vrazil železnú tyč do stredu garáže a tam ma priviazal ako psa. Vraj aby sa zo mňa nestal vagabund. Hocijakú dobrotu som mohol strúhať, aj tak som bol v jeho očiach grázel. Mama by mi dala aj vlastné srdce, keby moje dobúchalo, lenže u nás doma vládol nekompromisný patriarchát s vlajúcou sparťanskou vlajkou.

Neviem, čo chcel zo mňa foter mať, asi gladiátora. Veď bol policajt, nič iné sa od neho vlastne ani čakať nedalo. Takto som si to vždy odôvodňoval. No keď som vyhral nejaký životný zápas, niečo sa mi podarilo, dosiahol som úspech či doniesol domov dobré vysvedčenie, ani len okom nežmurkol. Nikdy ma nepochválil, nezatlieskal, nepohladil po hlave. „NIKDY MA NEPOHLADIL PO HLAVE! Prečo aj, veď som nebol jeho,“ spájali sa vo mne niektoré obvody.

Nezaujímal som ho. Skôr by som sa dočkal facky ako pochvaly. „Tak to už vo svete dospelých chodí,“ vravel som si v duchu a šlo to so mnou takto až do dospelosti. Keď ma niekto vyzdvihol či ocenil, najradšej by som sa videl stáť na inej zemepisnej čiare. Bol som prekvapený každou pochvalou či dobrotou, ktorej sa mi dostalo. Myslel som, že lásku si musím vydrieť a zaslúžiť, že sa nerozdáva otvorenou náručou priamo zo srdca. Veľkú časť týchto pomýlených pravidiel vymazala zo mňa Radka, ale v cudzej spoločnosti som vždy nadobúdal dojem, že moje strachy v skutočnosti nie sú vykynožené, ale len driemu niekde hlboko vo mne.

– Mami, a si ty vlastne moja pravá mama? – udrela moja prvá otázka do nákovy.

– Čo to dnes trepeš?! – zakmitalo otcovou zlosťou. – Ja sa fakt neudržím a jednu ti uvalím.

– Ja len, či ste si ma nevybrali z decáka, – nedbal som na fotrovo „bu-bu-bu“. Pravda bola na mojej strane, dobre som to vedel.

– Lukáš, čo to hovoríš… – mama zostala stáť v strede kuchyne ako obarená, ale otec už vstával a mieril si to so svojou labou veľkou ako palacinkár priamo na mňa.

– Bol za mnou v predajni ten muž, kvôli ktorému som ti volal. Povedal, že on je mojím pravým otcom… že zomiera na rakovinu… – vychrlil som rýchlo, zatiaľ čo moje telo svižne vstalo a zaklonilo sa obratne dozadu, ako mu to chrbtica dovolila, aby sa uhlo náletu chlpatej stíhačky.

Dokedy chceli obchádzať jamu levovu a tváriť sa, že oheň nezničil pol domu?

Otec skamenel, mame klesli ruky. Kukučkové hodiny akoby prestali vydávať svoj infarktový zvuk. Jedine nedeľný Svet v obrazoch pulzoval ďalej. Moderátorka akurát premosťovala Austráliu s ložiskami zlata niekde v Afrike. Usmievala sa, ale v našej rodičovskej kuchyni pohoda jednoznačne chýbala.

– Ja si toho hajzla nájdem a uvidí, – precedil otec cez zuby.

– Naozaj bol za tebou? – spýtala sa ticho mama, ktorá akoby si chcela ešte raz overiť ľudové porekadlo, že každá pravda raz vyjde najavo.

– Vraj môj otec. Ale tuná človek, ktorý ma chce za všetko biť, tvrdí, že ma splodil on, – zachcelo sa môjmu vnútru byť drzým. Mal som chuť sa tam rozkričať, rozplakať, všetko rozbiť. Šmariť guľáš do kukučky, jej závažiami poškrabať po čele černocha rozprávajúceho v debne niečo o starostiach s ťažením drahého kovu, a ak „otec“ nájde odvahu ešte raz mi zaklamať, jednu mu vraziť. Vrátiť mu všetku tú jeho zlobu, ktorú si na mne počas celého detstva ventiloval. Rozflákať mu ciferník, nech si nenahovára, že len jeho spermie sú sväté a všetko ostatné, čo nevzišlo z jeho gúľ, musí byť zákonite špina spoločnosti. Bolo mi jedno, koho a ako veľmi sa dotknem. Išlo o môj život a ja som sa chcel biť aj plakať zároveň.

– Poď sem!!! – zareval otec, keď mu došlo, že stoličkou operujem brilantne, a tak sa ku mne nedostane na vzdialenosť fyzického trestu. – Ja ti takú jebnem!!! Kto ťa vychoval?! Kto ťa živil, ty fagan jeden! Ja som vedel, že sa mi raz takto odvďačíš!

– Kto sú moji rodičia?!? Dopiče, chcem to vedieť!!! – zabľačal som na celý byt. – Kto je môj otec, mama?!? Bavíme sa o mne! Nie som vám ničím?! Som živý, aha, chyťte si ma! Bolí ma to, veľmi! Nemôžem už týždeň spať! Seriem na všetky bontóny, chcem všetko vedieť!!! – vrešťal som ako po bozku lopatou.

Otec pri tom mojom reve zrazu nevedel, čo má robiť. Trošku som ho spacifikoval, pretože prestal trhať stoličkou. Mame sa roztriasla brada, zúžili sa jej vrásky pod očami, plač klopal na dvere. To ma zabolelo, ale inej cesty nebolo. Keď oni nikdy nenašli odvahu si ma posadiť a pokojne sa so mnou porozprávať ako s dospelým, musel som teraz po rokoch kričať ja.

– Vypadni! – zahrmel „otec“ a ukazoval na dvere.

– Stanko, neblázni… už sa stalo, – snažila sa mama tíšiť otca.

– Vypadni odtiaľto a už sa tu neukazuj!!! – nedalo nahnevanému mužovi, no zjavne sa mu uľavilo, pretože tú vetu vyslovil, akoby ju chcel použiť už dávno.

– Odproste ma! ODPROSTE MA! – ziapal som neustále ja. Hneď bolo jasné, kto ma vychoval. Nabehnutá žila na mojom čele musela všetkým počúvajúcim susedom vytláčať poháre pritisnuté o steny. A vlastne ich ani nepotrebovali, ten hluk museli zaznamenať aj požiarnici a už sa určite hadili po tyči do áut, pripravení vyraziť hasiť. Lenže toto mohol uhasiť len rozhovor pokojných ľudí alebo čas. Žiaľ, obidve veci ťažko absentovali.

– VYPADNI!!! – pokračoval „otcov“ bes. Čím viac kričal, tým viac som mal chuť ho udrieť. Na poslednú chvíľku som však radšej šmaril stoličku o zem, s vypnutou urazenou hruďou som prudko obišiel fotra a zavrešťal som: – Môžem osrať takýto život!!!

Potom som tresol kuchynskými dverami, vletel do chodby, schmatol tenisky, vybehol z bytu a drbol aj vchodovými dverami tak silno, že omietka musela zasypať nedeľnú polievku ešte aj Mrázikovcom bývajúcim na osmičke.

Strach z možného útoku neoholeného dravca v rozgajdanej košeli ma donútil zbehnúť o jedno poschodie nižšie. Tam som si sadol na chladnú schodiskovú gumu, utrel si vlhkosť z očí i z nosa a snažil sa obuť. Lenže celý som sa tak klepal, že som mohol ísť akurát tak na potok presýpať kamienky, a nie sa snažiť zašnurovať. Triasol sa celý svet, sídliskové schodisko mrvilo moju doteraz odkráčanú čiaru života na neidentifikovateľné ostrovy, ktoré sa už nikdy nebudú dať polepiť do súvislého životného pohoria.

– Do piči aj s takým životom, – mekotal som ticho roztraseným hlasom teniskám. Zloba vo mne dohárala, dúfal som, že to boli jej posledné odfuky.

Naše dvere sa otvorili, niekto bežal dolu ku mne. Vstal som a zaťal päste. Bol som zhmotnený hrom. Ak by sa tam zjavil foter, rozkopal by som mu ksicht do tvaru roztáčajúcej sa vrtule. Našťastie sa ku mne náhlila mama. „Je bosá. Už to je znakom, že ona musí byť pravá. Je celá urevaná, to ona mi musela dať krv. Ona ma musela v mukách porodiť, nie nejaká neznáma žena, umierajúca niekde v ústave na cirhózu pečene. Ach, Bože, však je to pravda? Povedz, že táto uplakaná a strápená žena je moja mama. Vyslov to! Tak veľmi to chcem počuť… Po ničom inom netúžim, toto jediné mi splň a už ťa v živote o nič nepožiadam, prisahám,“ stekali mi zrazu slzy po lícach, ktoré mi robili tvár akoby usmiatou, ale bol to len klam. Moja duša krvácala priamo zo svojho stredu, z rozflákaného srdca dorezaného pravdou.

– Lukáško, synček môj, prosím ťa, odpusť mi, – plakala mi mama zavesená do ramena.

– Mami, mamička moja… prosím ťa, povedz… – zajakával som sa cez plač, – vyslov, že ty si moja pravá matka. Povedz mi, že som vyšiel z teba, – tiekla mi soľ na jej vlasy.

– Áno, som… tvoja mama. Ako ti mohlo napadnúť niečo iné? Porodila som ťa, – padalo z nej a ja som jej síce nevidel do očí, ale do srdca áno. A tam bola žiara, svetlo, teplo, láska, tam bola pravda.

Držal som sa ženy, v ktorej tele som strávil deväť mesiacov. Tisol som sa na ňu ako zmyslov zbavený, moje telo sa v jej blízkosti cítilo bezpečne. Prvýkrát som si bytostne uvedomil, že ma nosila pod srdcom, bol som jej súčasťou, boli sme jedno a tým jednobunkovým organizmom navždy aj zostaneme. Strachovala sa o mňa, vnímala potreby môjho telíčka a robila všetko pre to, aby som sa narodil zdravý. Zázrak života, skutočné veľdielo Boha. Zalial ma pocit vďaky, niečo, čo som si dovtedy nikdy tak silno neuvedomil.

– Ach, ďakujem ti, Bože. Ďakujem ti, mamička, že si moja mama. Skutočná mama… – usmial sa v tom momente najsmutnejší chalan planéty cez slzy a hladil ženu po vlasoch, po pleciach, po šiji, po chrbte, lebo sa dozvedel, že je jeho a on patrí jej. Vložil dlane do jej duše a hladkal ju najnežnejšie, ako dokázal. Ďakoval jej prstami, dotykmi, nehou.

– Odpusť mi, – nešlo zastaviť jej plač.

– To ty odpusť mne, – rozprávali sa konečne dve ľudské bytosti, a nie sídliskové zvery.

– Bol za tebou? – spýtala sa ma mama.

– Áno, bol. Umiera na rakovinu, – opakoval som jej už neviem po koľký raz.

– Všetko ti poviem, odpusť mi… všetko ti vyrozprávam, – nechcelo sa mame prestať plakať, čistiť, trpieť, aj keď bremeno už dopadlo a nalomilo pár životov.

Mal som pred tridsiatkou, keď som konečne zistil, kto sú moji rodičia. Bolo to na sídlisku, v paneláku, v ktorom som ako dospievajúci fagan skákal všetky schody jedným odrazom. Dozvedel som sa to pri výťahu, kde som sa tajne bozkával s prvou frajerkou. Vybojoval som si tú informáciu na sídliskovej gume, kde som sedával vymknutý, keď som stratil kľúče a ticho čakal na niečí návrat a otcov výprask.

Z horného poschodia ziapal na mamu nejaký rozzúrený chlap, nech sa okamžite vráti do bytu a nech sa so mnou prestane rozprávať, kým sa nenaučím slušným móresom. Sused odspodu otvoril dvere a chcel ho utíšiť, ale zistil, že je mimo hry, tak chvíľku pokukoval a nakoniec bez slova zavrel dvere a vrátil sa k počúvaniu cez drevo, bez šance vizuálneho kontaktu. Kukučka práve odkukala dvanásť hodín. Bolo mi na vracanie napriek tomu, že som zo seba konečne dostal všetok ten hnus, konečný kal svinstva, ktorý do mňa každou minútou bytia liali paradoxne tí najbližší.

Pravda bolí, ale oslobodzuje. To ma naučilo schodisko.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!