blog

Ako bojovať proti zákazu kníh? Ich rozdávaním!

štvrtok 11. augusta 2011 10:35
Št 11.08. 2011 10:35

Zdá sa vám, že cenzúra a zakazovanie kníh je už len nepríjemnou spomienkou na doby minulé? Ani nie. Zakazovaniu kníh sa darí rovnako ako kedysi a možno ešte o niečo viac. S jedným drobným rozdielom – teraz si ľudia zakazujú knihy sami, dobrovoľne a hlasovaním. Naposledy sa tejto “pocty” dostalo legendárnemu americkému spisovateľovi Kurtovi Vonnegutovi, ktorého slávny román Bitúnok č. 5 bol zakázaný školskou radou americkej strednej školy v mestečku Republic, v Missouri. Reakcia Pamätnej knižnice Kurta Vonneguta bola promptná a hlavne obdivuhodná…

Okamžite, ako sa internetom rozšírila správa o vykázaní jedného z najznámejších diel americkej literatúry zo školskej knižnice strednej školy v Republicu, Pamätná knižnica Kurta Vonneguta oznámila, že na požiadanie rozdá študentom tejto školy 150 kusov románu Bitúnok č. 5 úplne zadarmo.

Kniha bola zakázaná v hlasovaní školskej rady v pomere 4-0 po tom, čo minulý rok asistent profesora Wesley Scroggins ostro odsúdil toto dielo na zasadnutí rady a napísal článok do miestnych novín, v ktorom slávny román odsúdil slovami: “Toto je kniha, ktorá obsahuje také množstvo rúhania, že by sa aj námorník červenal. Slovo na F je nacapené prakticky na každej strane. Obsah sa pohybuje od nahých mužov a žien zavretých spolu v klietkach, aby ich ďalší ľudia mohli sledovať pri sexe, až po Boha, ktorý hovorí ľuďom, aby sa nezahrávali s jeho lúzerským, chudáckym synom menom Ježiš.”

Vzhľadom na tisíce nahnevaných e-mailov, ktoré už školská rada dostala, sa zdá, že pán Scroggins je vo svojom názore pomerne osamotený. A Pamätná knižnica Kurta Vonneguta sa k študentom prihovára: “Vďaka štedrosti anonymného darcu máme k dispozícii 150 kusov tejto knihy na rozdávanie. Myslíme si, že je dôležité, aby boli u každého dodržané jeho práva garantované Prvým dodatkom k ústave (garancia slobody slova pozn. -jš-). Nehovoríme, že sa vám musí táto kniha páčiť… chceme len, aby ste si ju prečítali a rozhodli sa sami za seba.”

Nuž, z celej kauzy mám pocit, že ak doteraz študenti buď nevedeli, že Bitúnok č. 5 vôbec existuje, alebo ich rozhodne nelákal, po fantastickej anotácii pána Scrogginsa jeho popularita prudko stúpne a 150 kusov rozhodne nebude stačiť. Čo si myslíte vy? Mali by školské rady rozhodovať, čo si študenti môžu prečítať a čo nie?