blog

Navštíviť moskovské metro sa oplatí aj v roku 2034, ale…

utorok 2. augusta 2011 00:01
Ut 2.08. 2011 00:01

Minulý rok sme sa po prvýkrát vybrali do moskovského metra v roku 2033. A že ten výlet stál za to! Prakticky neznámemu ruskému autorovi sa podarilo napísať atmosférické sci-fi, aké tu už dlho nebolo. Okamžite sa tak jeho mohutná fanúšikovská základňa rozšírila o pár tisíc slovenských čitateľov. A teraz nás Dmitry Glukhovsky pozýva do metra opäť. V nepriamom pokračovaní s originálnym názvom Metro 2034. Máte sa na čo tešiť…

Na úvod jedno upozornenie. Ak ste nečítali Metro 2033, tak ani nemusíte pokračovať. Radšej si prečítajte recenziu prvého dielu, alebo si ho hneď objednajte. Ľutovať nebudete a čítať recenziu na Metro 2034 zatiaľ pre vás nemá význam. A nerozhodol som sa tak ja, ale autor, ktorý vo svojom pokračovaní jednoducho ráta s tým, že svet moskovského metra poznáte.

Nekoná sa tak žiadne predstavovanie sveta, žiadne bližšie zmienky o tom, prečo ľudia žijú pod zemou a ako sa od seba jednotlivé stanice líšia. Buď viete, čo je to červená linka, Polis, Hanza, “čierni”, alebo máte smolu. Na druhú stranu Glukhovsky nestratil nič zo svojho talentu vytvoriť jedinečnú atmosféru. Stačí pár viet a vy sa cítite ako doma! Aj keď je to domov pekne klaustrofobický, špinavý, depresívny a nebezpečný. Za ten rok, ktorý uplynul od udalostí z poslednej knihy, sa nič moc nezmenilo.

Ľudia stále platia nábojmi, niektoré stanice sú občas záhadne nebezpečné a na starobu tu umiera málokto. Bodaj by aj, keď niektoré povahové črty z ľudí nevymláti ani atómová vojna, ktorá ich tak spoľahlivo nahnala do metra. A tak aj v roku 2034 platí, že ak ťa nezabije príroda, choroba, alebo hladomor, tak sa vždy dá spoľahnúť na olovený pozdrav od blížneho, ktorý k tebe vysiela pomocou AK-47 nadzvukovou rýchlosťou.

Niet preto divu, že keď sa na stanicu Sevastopoľská nevrátila ani karavána, ani stopári, ktorých vyslali zistiť, čo sa stalo, všetkým napadlo to najhoršie. Ich poslednou šancou sa tak stáva tajomný Čatár, ktorého veliteľ stanice oslovuje Hunter… Hovorí vám to meno niečo? 🙂 Áno, je to on! Drsňák z Metra 2033 je späť. Arťoma si síce tento raz príliš neužijeme (dejom sa mihne, ale hlavnou postavou rozhodne nie je), zato Hunter sa stane stredom metráckeho vesmíru.

A tak sa spolu s Hunterom a vetchým starcom s prezývkou Homér vydáme na ďalšiu dobrodružnú výpravu metrom. S jedným drobným rozdielom. Kým Arťom sa bál snáď úplne všetkého, Huntrovi k dokonalosti chýba už len kapucňa a kosa. Inak je stelesnením smrti na hranici ľudských možností a prakticky neexistuje nič, čo by ho mohlo ohroziť. Až na neho samého…

Z celej knihy je cítiť autorovu snahu vyhnúť sa klasickým chybám pokračovaní. Hlavný hrdina sa zmenil, aby neomrzel ten pôvodný. Opis okolitého sveta sa zredukoval na povinné minimum a fantázia dostáva toľko priestoru, až má čitateľ miesta pocit, že robí aj autorovu prácu. A siahodlhé úvahy o tom, akí boli ľudia blbci, keď si zmenili Zem na atómové sklo, sú tiež zastúpené v oveľa menšej miere. Aj keď sem tam sa ešte objavia. Zdá sa, že ľudí to predsa len tak akosi vnútorne škrie, že musia žiť v podzemných tuneloch a živiť sa hubami len kvôli vlastnej hlúposti…

Zdalo by sa, že Dmitry Glukhovsky spravil všetko preto, aby bola dvojka ešte dynamickejšia ako jednotka. Je preto prekvapivé, že sa mu to nepodarilo. Kým Metro 2033 trochu trpelo dominovým efektom (všetko je statické, ale keď sa objaví hlavný hrdina zrazu sa začnú diať veci), tak Metro 2034 má úplne opačný problém. Rozprávanie príbehu neustále skáče z jednej postavy na druhú a vždy chvíľu trvá, kým zistíte, kto má práve v ruke žezlo príbehu. K Homérovi a Hunterovi sa postupne pridá aj dievčina menom Saša a nevyspytateľný muzikant Leonid, ktorí prehľadnosti tiež nepridajú. Motivácia hlavných hrdinov je nejasná, rozhodovací proces minimálne pochybný a keď si uvedomíme, že ani v polovici knihy vlastne nevieme, čo sa vlastne deje, tak je to mierne mätúce.

Tým nechcem povedať, že je Metro 2034 zlou knihou. To rozhodne nie. Ak sa vám páčil prvý diel, tak sa vám bude páčiť aj tento. Len je škoda, že autor upustil od priamočiareho deja a jasnej motivácie hrdinov a nahradil ich snahou o psychologické profilovanie zabijaka, ktorý najviac zo všetkého pripomína psychopata, ktorý by potreboval intenzívnu terapiu silnými psychofarmakami a nie potulovať sa metrom s guľometom v ruke. Napriek tomu sa výlet do moskovského metra oplatí aj tentokrát. Len už ho pravdepodobne nebude sprevádzať ten WOW pocit, ktorý sme zažili prvýkrát…

Verdikt:

Metro 2034 je ako dobré víno, ktoré sme už pili. Neprekvapí ničím novým, neprinesie ohromenie, ako keď sme ho ochutnávali prvýkrát, ale napriek tomu je to stále dobrý ročník, ktorý by nemal chýbať v archíve žiadneho milovníka sci-fi literatúry.