Keď bucľatý chlapček odíde a nechá tam len vás (23. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Ako sa ostatná spoločnosť snažila, tak boli apatickí. Moderní ľudia naháňali každú sekundu, aby zarobili viac peňazí, aby stihli dorobiť začatú prácu, lebo vedeli, že zajtra ich aj tak počká. A my sme sa vliekli horúcim mestom a robili zo žuvačiek obrovské bubliny. Keď praskli, lepili sa nám na líca, no my namiesto toho, aby sme si ich očistili, nechali sme to tak. Aj na to sme boli leniví, unudení.

Saška musela ísť kvôli niečomu súrnemu za mamou do práce. My s Punkym sme sedeli na terase jedného baru a snažili sa utopiť svoje krky v pive. Punky platil bez toho, aby o peniazoch padla čo i len jedna veta. Žiadne vrátiš mi, keď budeš mať, iba dookola jeho chmeľový pozdrav: Žijeme len raz, tak, kurva, nadoraz.

Čím viac sme boli pripití, tým sa mi zdalo, že sa tí ľudia okolo nás viac ponáhľajú. Náhlili sa cez námestie, telefonovali s napätými grimasami na tvárach, ako keby práve zachraňovali svet. A Punky do toho hádzal hlášky a komenty na vybrané postavičky:

– Aha, tamten tučný… Mal pocit, že je málo chránený, tak začal žrať. Tuk prebral tlmiacu a ochrannú úlohu.

– Odkiaľ to vieš? – zasmial som sa.

– Čítam. Knihy sú celkom sranda…

– Ja že čítaš len letáky zo schránky… A čo povieš na tamtú krásnu ženu, – namieril som jeho oči na jednu samičku z ľudského druhu, kráčajúcu po chodníku.

– Predstavy o tom, čo je krásne a čo škaredé, sú kokotské dohody, ktoré ovládajú terajšiu spoločnosť a, samozrejme, aj mysle nás všetkých. Tieto uponáhľané postavičky vrátane tej vymachlenej mačičky dávajú týmto dohodám moc, stávajú sa ich otrokmi a druhí ľudia ich využívajú na to, aby nimi mohli iní manipulovať.

– Kto „iní“?

– Mobilné spoločnosti, farmaceutické spoločnosti, firmy, ktoré vyrábajú kozmetiku a drogériu, banky, proste všetci, ktorí to valia do nás cez reklamu… – hovoril Punky, – Aha, pozri, ako uhýbajú pohľadom, akí sú dojebaní, – šepkal a usmieval sa na presúvajúcu sa masu ľudstva. Na stoličke nesedel, ale skoro ležal. Vo výške stola mu trčala iba usmiata strapatá hlava.

– Podľa mňa veľmi zovšeobecňuješ. Nemôžeš vedieť, čo si kto nosí vo svojej hlave. Akú bolesť či radosť… Hovoríš, ako keby si bol posledný z dinosaurov.

– Nie, spoločnosť je oklamaná, ľudia dojebaní. Vyspelý svet sú chladné mrakodrapy, sociálne bezprávie a nezmyselne vysoké dane. Za chvíľku politici zdania aj vzduch. Sú to choromyseľní šašovia. Založili Európsku úniu, vraj aby sme mohli konkurovať Amerike. A keď za veľkou mlákou udrela kríza, zosypala sa aj Európa. Nelogické, nie? Čisté klamstvá… Nie je za tým nič iné ako túžba pár chorých ovládať celý svet. Žijeme v bizarnej dobe, kde holého človeka kráčajúceho po ulici odchytí polícia napriek tomu, že bude jediný prirodzene sa správajúci jedinec na kilometre štvorcové. A to v dobe frivolného spoločenského hypersexizmu, kde ženská obnaženosť predáva hocijaký tovar vrátane detských hračiek a náboženských kalendárov.

– Uff, akými výrazmi ma ty ešte neprekvapíš? – žasol som.

– Len sa na nich pozri… Túlajú sa v čoraz väčších obchodných centrách, v tých sterilných skleníkových bunkroch ako šialenci, ktorí stratili seba a chcú sa nájsť cez predražený ázijský tovar. Tlačia pred sebou nakopené koše plné potravín, ktoré nestihnú ani zjesť, ani hodiť psom, ani nimi zavrieť kompostu hubu, iba dodajú kontajneru vážnosť. Zaháňajú deti do umelohmotných kútov na hranie v moderných hitlermarketoch, do kín, kde im príšery vystrelia cez sedem dé klíčiaci mozog susedovi priamo do dvadsať-litrovej škatule popcornu, zatiaľ čo oni kecajú pri kávičke a obede v plastických nádobách o veciach, ktorým nerozumejú, len ich niekde začuli, a tak množia slovný trus ďalej. Odkrajujú zo stravy dvadsiateho prvého storočia umelohmotnými príbormi v palácoch zo skla a z kovu s falošným leskom a tvária sa, že objavili Ameriku. Že na to majú, že sú in, new, cool, good a že hneď v pondelok ráno ohúria kolegov tróniacich v imperialistických klietkach svojou recenziou na nové obchodné centrum. Po celodenných dostihoch po všelijakých Aúúúparkoch zistia, že sú na totálku vyčerpaní. A taký to mal byť pekný deň. Najhoršie príde po návrate domov, keď zistia, že zabudli kúpiť kokakolu bez cukru, Playboy, želatínové medvedíky a dieťa nechali v kine. Vtedy pomôže krachujúca večierka a pištiace gumy manželovho Mercedesu vesmírnej ixkovej rady.

– Možno by im stačilo povedať, že keby vyrazili do prírody, dobijú sa tou najčistejšou energiou, – povedal som.

– Ani posledná bunka ich tela v to neverí. Sú to oklamané obete konformity, ktoré  s vidinou relaxu slepo uverili nákupným gigantom a neustále sa tam pomätene vracajú ako nakazení darcovia na pravidelné odbery. V Amerike už tieto energetické čierne obchodné diery prekukli, sú o krok vpredu – dávajú si dovážať veci priamo domov. Vyšší level sterility. Všetko sa nakliká cez virtuálnu sieť, usmievavý debilko nákup vyloží, a ak mu domáci zveria kľúče od chladničky, dá vajcia i salámu, kam patria. Pracovné dni investujú do práce, teda do peňazí. Týmto rozmýšľaním vraj podporia aspoň mladú au-pairku, ktorú sa pokúsia poza chrbát nevšímavej manželky taktne zviesť. Keď sa nepoddá, vyrazia ju za jej nešikovnosť a neohrabanosť. A aby si dobre zapamätala, kto tu metie, nedajú jej ani pár posledných výplat. Diktát imperializmu je nekompromisný, Lenin mal síce syfilis, ale aspoň na niečo prišiel, kým neodhnil.

– Socializmus sem nepleť, ten som si stihol pár rokov vychutnať. Akosi to nevyšlo, lebo aj tam sa tie kurvy komunistické mali oveľa lepšie ako všetky tie robotnícko-roľnícke milióny, ktorým sľubovali rovnosť, – pridal som svoj koment, ale Punky ma nepočúval. Jeho stroj kritiky sa rútil mestom besnou rýchlosťou.

– Víkend vraj patrí rodine, no v skutočnosti nikomu. Všetci aj tak sedia za počítačmi, dorábajú, čo nestihli počas týždňa. Všetko má, samozrejme, dôležitosť maximálneho stupňa záchrany planéty. A tak manželka četuje vedľa na druhom kompe, aby po roku mohol zronený manžel zdvihnúť päsť k nebesiam, že vykonala takú špinavosť a skurvila sa. Manželky obliekajú pred svojimi rodičmi bežné hriešne činy manželov do ružových farieb, aby aspoň oni verili, že sa dobre vydali. Celé zle, pokým ich deti minimálne dvakrát denne potajme masturbujú so stálym prehľadom o novinkách na obľúbenom pornoserveri. Bez striekajúceho sekrétu by sa odmietli ísť aj najesť, zatiaľ čo mladé slečny komunikujú prostredníctvom zvratkov s odpadovými šachtami, aby sa konečne priblížili figúram nahlúplych modeliek z tituliek moderných časopisov, ktoré sa stihli dobre narodiť, ale nestačili doštudovať. Bulímia a anorexia sú chorobami ducha, a nie tela.

– Ufff, ty tých ľudí skutočne nemáš rád, – poznamenal som veselo. – Tiež som bol polovičný mizantrop, lebo občas som sa bál otvoriť poštárovi. Až posledné mesiace sa modlím za katakomby, ktorými by som sa mohol presúvať bez toho, aby som stretol čo i len jednu ľudskú tvár.

Punky sa dostával do varu, už ma vôbec nevnímal:

– Padajú bezduché slová „ľúbim ťa“, ktoré ľudia vyslovujú už len pri sexe alebo z klamstva. Napriek tomu sa o to slovné spojenie všetci bijú, plačú, vydierajú, trpia. A vyziabnutý odkaz lásky sa vystrašene krčí v rohu plafóna a prosí, nech sa už môže vrátiť k otcovi, lebo medzi týmito zvieratami chodiacimi po dvoch a nechápajúcimi význam slova „láska“ už nemá čo robiť. Láska opadla ako popol z horiacej cigarety. Nevera je horiaci filter, signalizujúci blízky koniec niečoho, čo raz bolo pekné, čisté, silné, nedotknuteľné. Výsmech času, absurdita hocijakej snahy, fiasko viery v iného, inú, seba, Boha, v hocičoho, čo dokáže padnúť na sietnicu srdca. Nastáva polčas rozpadu dvoch, ktorí boli jedným, a krvavé myšlienky na seba nedajú dlho čakať: „Nemôžem uveriť, že sa mi toto deje. Toto nemôžem urobiť. Toto mi nemôžeš urobiť! Spravím hocičo, len povedz, že to tak nie je. Už nikdy neprestanem plakať. Nikdy si neuvedomím, že tento vzťah je skončený, veď mi patríme do konca života k sebe. Všetko je to moja vina. Všetko je to jej vina! Už to nikdy nebudem ja…“

– Kurňa, teraz si ma už prekvapil… hotový vzťahový psychológ. A to ty, ktorý navrhuješ voľnú lásku všetkým šestnástkam, ktoré majú namiesto zlatej retiazky prívesok anarchie.
– Počúvaj ma, ozembuch, nebudem to vravieť druhýkrát. Vieš, aký je dôsledok doby? Prestávame komunikovať. Veď si to všimni napríklad vo vlaku – všetci si nasadia slúchadlá, zapnú laptopy, odídu cez elektroniku do súkromného sveta chorých hier, filmov, moderných náboženstiev. Ja vo vlaku, v buse, proste medzi ľuďmi nečítam.

– A čo robíš? Usmievaš sa ako hopko, lebo sa tajne dotýkaš svojho prirodzenia? – žartoval som.

– Sedím a pozorujem. Divadlo tvárí, ktoré nie sú svoje. Volajú o pomoc, o anonymitu, o nezáujem, o súkromie: „Nepozeraj sa na mňa! Čo chceš, ty omyl rodičov, pofarbený debilko? Nečum, ty živý gýč génov!!!“ Všimni si, že druhým sa prihovárajú len starí ľudia, ktorých mladí v duchu odpísali, že nemajú čo na práci, nudia sa, a tak otravujú. A možno sú to poslední mohykáni, ktorí svoj život ešte stihli prežiť, aj keď museli vstávať o piatej ráno a teraz im kvôli tomu nedá spať. My však spíme, aj keď máme otvorené oči.

– Možno je to preto, že si ctíme Jura Jánošíka a jemu podobných proľudských rebelov, takže nemáme ani pána, ani gazdu v sebe. Ktosi múdry raz povedal, že od dobrého gazdu i suchá kôrka chutí lepšie ako pečienka od zlého pána.

– Ja mám dojem, že v dnešnej dobe by sme od zlého pána zjedli za pocit všimného aj plesnivé baranie gule, – povedal Punky. – Aha, ako uhýbajú pohľadom, v očiach majú strach. Chodiace nezvládnuté komplexy… nádherne dojebaní, – nevedel Punky prestať veršovať a odtrhnúť oči od javiska Svet.

– Kedy si sa naposledy videl v zrkadle? Pred rokom by som pri pohľade na teba pridal do kroku aj ja.

– Moje oblečenie selektuje hneď v prvej vlne. Kokoti a piče sa ku mne nepriblížia. Nemohol by som milovať niekoho, kto pije každý deň po ceste zo školy dvojdecovú kolu za jedno euro zo smradľavého mekáča, návštevu záchoda vždy spojí so šminkami a na všetko prijebane odpovedá „Jéééj, to je zlatunkéééé!“ Mne ide o dušu.

Vyprskol som do smiechu. Keď som sa konečne po temnom storočí dosmial, odvetil som mu:

– Myslíš, že svojím príkladom otvoríš druhým oči? Vyzeráš ako strašiak do maku, ten strach si zasial do nich ty. Boja sa, že vstaneš a opľuješ ich.

– Mám ich v kozách. Nezaujímajú ma, nech sa teda ani oni nezaujímajú o mňa. Nechcem ich hnijúci svet.

– Aha, prestávaš komunikovať, serieš si do huby. Nechceš ich hnijúci svet, tak si si vytvoril svoj hnijúci svet. Svojím spôsobom si vyberavý namyslený typ, – hral som sa s ním.

– Žijeme len raz, tak, kurva, na doraz, – povedal Punky a dopil pivo.

Ochotne som to po ňom zopakoval, až potom som sa poobzeral okolo nás. Pri vedľajšom stole sedel otec so synom. Malý nemal ani desať rokov, napriek tomu bol slušne obézny. Jedol americký hotdog, na stole ho ešte čakala dvojitá porcia hranolčekov a nedojedené čokoládové cukríky. Foter nevenoval pozornosť ani jemu, ani nám, čo už bola podľa Punkyho veľká nehoráznosť. Aspoň raz mohol zaškúliť a zhnusene sa odvrátiť. Lenže telefonovanie ho úplne pohltilo, zvýšeným hlasom niekomu niečo direktívne rozkazoval, svet opíc ho nemohol zaujať.

Malý však pokukoval, zahanbene od nás odvracal oči, aby sa k nám po chvíli znova zvedavo vrátil. Svet príšer ho evidentne priťahoval. Počkal som si na jeho oči a pri najbližšej otočke sa do nich zapozeral. Nevedel, čo si počať, až sa nakoniec postavil, zobral do rúk cukríky a podišiel k nám.

– Nech sa páči, zoberte si, – vyslovila nevinne jeho detská dušička.

Punky sa nahol a jedným záberom mu z vrecúška vybrakoval polovičku obsahu. Potom sa s nezáujmom obrátil, začal si hádzať oriešky v čokoládovej poleve do úst a kde-tu zakýval na vydesených pouličných pozorovateľov.

Ja som zatiaľ v nemom údive pozeral chlapcovi do očí. Stál predo mnou a pokorne držal vrecko  so svojimi poslednými sladkosťami. Zreničky mal čistejšie ako jesenný horský potok. Nebol v nich strach. Bola v nich úprimnosť, gesto hodné veľkého človeka, ktoré mi vohnalo vlhkosť do očí nad tým, že svet môže kráčať za jednotou a láskou. Lúč tepla prepichol duchny ťaživých mračien pokrútenej doby – vraj nie je všetko tak, ako vidíme, len sa celý život chybne nútime do tých správnych vecí, do dokonalosti, ktorá sa pritom nachádza niekde inde. Niekde na druhej strane bytia, v nás samotných, v prítomnom okamihu, keď vesmíru zašepkáme: „Stop! Na chvíľku sa zastav. Chcem do teba vložiť dlaň, natiahnuť prsty, zacítiť teplo, ľudskosť, lásku.“

Niečo vo mne ticho pokrútilo hlavou, že si neprosím, že mi stačí piť z jeho vnútra.

– Matúš! Matúš, poď sem, nechaj ujov! – spozoroval zrazu otec, že mu chýba potomok, zatúlal sa mu pes, vlastne bolo jedno čo, proste niečo z jeho majetku zmenilo súradnice a vzdialilo sa.

Chlapec sa ako zhypnotizovaný otočil, no kým mohol, nespustil zo mňa zrak.

„Matúš… Matúško môj milovaný… Radka… ach, chýbate mi. Milovaná, posielaš mi do cesty anjelov, aby som prežil? Bože, to ty si ju naučil čarovať? Moje ruky sú hladné po dotyku, cnie sa im. Je mi jedno, či na päť minút, alebo na celý život, jednoducho vás chcem vidieť! Kde ste? Čo robíte? Už je to doba, čo som vás naposledy objal… Určite ste zabudli na muža, ktorý na vás iba kričal, bol hnusný a neustále opitý. Ach, keby sa dalo, hneď sa vrátim. Ale nedá sa, určite už máte svoj vlastný život, do ktorého bezdomovci nepatria. Viem…“

Ľudia sa hnali námestím, energicky sa trepali cez celé kamenné mesto. Vraj za životom. Možno už dávno stratili všetky svoje detské sny, mládežnícke ideály. Pracovali vo fabrike pri pásoch, vyrábali, len seba dorobiť akosi zabúdali. Snažili sa stihnúť nejakú poondiatu pracovnú schôdzku, vybaviť aspoň polovičku z dvadsiatich vecí, ktoré si celé dni spisovali na papierik. A ja som zrazu iba bol. Myšlienkou na ňu. Kľačal som pri jej nohách a vysvetľoval jej, že do hodiny prídem, že som len nastúpil do zlého autobusu, preto meškám. Neverili mi ani jej nohy, ale ja som neochvejne trval na svojom, že ich budem ľúbiť, aj keď po rokoch budú mať pomarančovú kôru a kŕčové žily.

Niečo pomätené sa vo mne začalo tešiť, že som zdravý, že som dnes ráno vstal a môžem sa oholiť bez pomoci iného. To bucľaté dieťa s cukríkmi v čistých dlaniach vo mne zapálilo prvú iskru a malá časť vo mne prestala mať zrazu chuť kopať vesmír do gulí. Začala dokonca svetu nezodpovedne sľubovať, že čochvíľa prestanem mávať s fľašou na štyri svetové, že už bolo dosť naťahovania sa s nekonečnou ničotou. Ale Boh to buď nezbadal, alebo sa mu málilo, neveril mi. Nečudo teda, že keď som mu priniesol život na reklamáciu, chladne mi odvetil, nech sa dám vypchať, údajne som už dávno po záruke, zopár hlasov vo mne navyše je super, nech si ich vážim a nejako to určite rozchodím.

Asi po stýkrát za posledného polroka som sa sám seba spýtal, či som až taký špinavý. Poznal som sa a vedel som, že len čo sa vo mne zaleskne náznak túžby žiť čistejšie, na druhý deň dostanem oveľa väčšiu chuť opiť sa a zahumusiť svoje vnútro ešte viac. Akoby vo mne bola nejaká magická hranica, ktorú nie a nie prekročiť. „Pohupuje sa vo mne lagúna čierneho bahna, ktorá nechce stratiť pocit moci a okamžite všetko živé, snažiace sa o nádych, zahubí. Je to možné, aby som v tomto živote prekročil čiaru pekného žitia? Musí sa človek neustále osviežovať motiváciami, aby neustrnul, ale hýbal sa stále dopredu? Sebadeštrukčné zmýšľanie funguje bez odporu, rozbitie bytosti ide samospádom, ale vyhrabať sa zo sračiek, tak na to aby človek dennodenne hľadal stovky zázračných bylín v podobe kníh, filmov, stretnutí s čistejšími ľuďmi. Diabol asi skutočne skúpil všetky diaľnice do raja, raz ho za to pojebem rohom do riti, veď kto to kedy videl, aby mal smútok monopol na šťastie!“ neprestával som sa vyhovárať na iných, že oni môžu za to, že umieram.

Bucľatý chlapček, ktorého stvoril zaneprázdnený otec, odišiel. Ale nechal mi tam mňa.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža je na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom.