blog

O poviedkach, písaní a frflaní…

piatok 23. septembra 2011 10:17
Pi 23.09. 2011 10:17
5 minút čítania 5

Pred časom ma oslovilo vydavateľstvo Tatran, či by som nechcel byť členom poroty poviedkovej súťaže Okno do duše. A keďže poviedky mám rád a prezentáciu svojho názoru na literárnu tvorbu ešte radšej, súhlasil som. A potom začali chodiť poviedky… Niektoré lepšie, niektoré horšie a niektoré… hrôzostrašne zlé! Vo všeobecnosti sa v nich však veľmi často opakovali tie isté chybičky. V niektorých takmer žiadne, v niektorých niekoľko a v ďalších úplne všetky! Preto som si v rámci prípravy na vyhlásenie výsledkov zhrnul aké. Ak vás to zaujíma, nech sa páči. Tu sú.

1. Najlepší kamarát je kritický kamarát.

Čo myslíte, koľko rodičov sa pozrie na svoje dieťa a povie si: „Ach, ten môj syn je tak škaredý! A tučný! A úplné nemehlo!“ Máte pravdu. Žiadny! Myslíte, že také deti neexistujú? Nie, len ich rodič nie je schopný objektívne posúdiť svoje vlastné dieťa. Tak, ako autor nie je schopný objektívne posúdiť svoje dielo. Dajte preto vždy všetko, čo napíšete, posúdiť kamarátovi, o ktorom viete, že má rád literatúru a hlavne, že mu nerobí problém vyjadriť svoj názor na vašu tvorbu. Chválenie vás nikam neposunie, kritika áno. Netuším síce, kto robil kritického kamaráta kráľovi hororu, ale robil to nadmieru dobre: Stephen King – Noční směna

2. Píšem, lebo mám pretlak kreativity a nie deadline súťaže.

Slohy na strednej škole sú spravidla skutočne a úprimne zlé. Niet divu. Veď ich chudáci študenti píšu z donútenia. Dobrý spisovateľ však píše, lebo chce niečo povedať. Nesie v hlave príbeh, myšlienku, posolstvo, ktoré potrebuje sformulovať do slov a ponúknuť ho čitateľom. Ak nič také v hlave nemá, je lepšie nepísať nič a počkať, kým sa to tam zrodí. A ak sa nezrodí, tak je lepšie zmieriť sa s tým, že nebude spisovateľom. Písať len kvôli písaniu samotnému je určite skvelé na cibrenie vyjadrovacích schopností, ale poviedka na to nie je príliš vhodná. Obzvlášť nie, ak sa ňou chcete verejne prezentovať. Napríklad tento pán sa za svoje poviedky rozhodne hanbiť nemusí: Francis Scott Fitzgerald – Povídky jazzového věku

3. Základným motorom deja je konflikt.

Ako ste si už určite všimli, dokonca ani telenovela sa nezaobíde bez konfliktu. Konflikt, dráma, komplikácia, problém, rozpor – to sú základné hnacie motory deja. Kde sa nič nedeje, tam je nuda. Preto aj poviedka musí mať určitý konflikt, zážitok, ktorý opisuje. Ak sa celá poviedka skladá len z niekoľkých prudko intelektuálnych rozhovorov hlavného hrdinu a jeho izbovej kvetinky, tak to jednoducho nestačí. Samozrejme, existuje pár výnimočných autorov, ktorým to stačilo, ale aj v ich prípade to znamenalo hlavne integráciu konfliktu priamo do rozhovoru. Pozor! Vyriešenie konfliktu nie je to isté, čo pointa. A tým sa dostávame k ďalšiemu bodu… Ale predtým si ešte zapíšete do čitateľského denníka napríklad tieto zbierky: Philip K. Dick – Planeta, která neexistovala a Neil Gaiman – Kouř a zrcadla

4. Kde nie je pointa, tam nie je zmysel písania.

Každá literárna tvorba by mala mať zmysel. A poviedka obzvlášť. Ten zmysel sa dá označiť aj slovom pointa. Ak poviedka nemá pointu, stáva sa len bezduchým literárnym cvičením. Tým sa vlastne nepriamo dostávame k druhému bodu – už pred napísaním poviedky by ste mali vedieť, čo chcete poviedkou povedať, dosiahnuť. Príbeh o tom, ako ste stratili a neskôr našli svoje šteniatko jednoducho na poviedku nestačí. Nič to čitateľovi nedá, nepovie, neprinesie. Je to kruté, ale vaše šteniatko mu je ukradnuté. Ale aj o bežných starostiach a zážitkoch sa dajú napísať výborné poviedky: Remi Kloos, Pero Le Kvet – Plážové poviedky Sinišu Novaca

5. Pozitívna emócia a nadhľad vždy zvíťazia nad smútkom a patetickosťou.

Schválne. Radšej sa smejete alebo plačete? Ak nie ste nadšeným prívržencom EMO hnutia, tak asi skôr to prvé. Napriek tomu si 90% súťažiacich zvolilo za jadro svojej poviedky tragédiu priam biblických rozmerov. Ak hlavný hrdina neumieral na nádor, tak ho aspoň niečo zrazilo, prípadne vymrela celá rodina, alebo „aspoň“ najlepší kamarát. Takýto prístup má viacero nevýhod. Ak ste niečo podobné sami neprežili, môžete sa len ťažko vcítiť do zúfalstva, ktoré z toho plynie. Ak by ste to aj náhodou dokázali, je veľmi ľahké skĺznuť do patetickosti a lacných klišé. Či sa nám to už páči, alebo nie, všetky vzletné múdra o hodnote života a každého momentu, o vzácnosti životnej lásky a navždy premárnených príležitostiach „lebo ON ZOMREL“ sú neuveriteľné klišé a písať o nich citlivo a vecne zároveň dokáže veľmi málo spisovateľov. Preto je Paulo Coelho tak neuveriteľne bohatý. 😉

Oveľa lepšie a uveriteľnejšie vyznejú poviedky z prostredia, ktoré dobre poznáte, ktoré vám je známe, a ktoré neriešia nič závažné a život meniace. A ak dokážete primiešať aj štipku humoru a nadhľadu, máte vyhrané. To sú poviedky, ktoré si každý rád prečíta. Lebo humor a nadhľad si všetci cenia oveľa viac ako smútok a prázdne klišé. Odporúčam prečítať si napríklad toto: Louis de Berni?res – Srdečné pozdravy z Notwithstandingu.

6. Poviedka je poviedka, nie zhustený román.

A toto sme si asi mali ujasniť hneď na začiatku. Poviedka je jeden z najťažších literárnych žánrov. Na veľmi obmedzenom priestore núti autora predstaviť postavy, dať im určitú hĺbku, potom by sa malo niečo stať a na záver musí prísť ešte aj pointa! V poviedke sa preto neočakáva vývin postáv, uspokojí sa s ich obmedzeným počtom a spravidla sleduje len jednu dejovú líniu. Mnohí súťažiaci začali s rozmachom Ságy rodu Forsythovcov len preto, aby o desať strán neskôr zistili, že musia končiť a nechať všetky dejové línie neuzatvorené.

A s tým súvisí druhý problém. Mnohí súťažiaci sa nevedia zbaviť dedičstva stredoškolských slohov – „čím dlhšie, tým lepšie“. V mnohých prípadoch je to presne naopak. Základným pravidlom by malo byť – škrtať, škrtať, škrtať. Nie nadarmo už Antonín Pavlovič Čechov hovoril, že „umenie písať je umenie skracovať.“ Neveríte? Tak si prečítajte napríklad toto: Antonín Pavlovič Čechov – Za súmraku.

Zdá sa vám, že som úplne „mimo“ a nemám pravdu? Alebo by ste radi niektoré body rozobrali? Potom vás veľmi rád uvítam(e) na vyhodnotení poviedkovej súťaže Okno do duše, ktoré sa bude konať už v nedeľu, 25. septembra 2011 o 14:00 v našom martinusáckom kníhkupectve v OC Centro v Nitre!

Ak je to pre vás ďaleko, pokojne môžeme rozprúdiť debatu aj priamo tu. Komentáre sú vám plne k dispozícii. 🙂

PS: Róbert Dyda už dávnejšie absolvoval podobnú skúsenosť a tiež o nej napísal článoček. Nájdete ho priamo TU. Mimochodom, podobnosť nie je čisto náhodná. Skutočne sme si z nášho porotcovania odniesli veľmi podobné poznatky. 🙂

Náš Instagram