O poviedkach, písaní a frflaní...

Pred časom ma oslovilo vydavateľstvo Tatran, či by som nechcel byť členom poroty poviedkovej súťaže Okno do duše. A keďže poviedky mám rád a prezentáciu svojho názoru na literárnu tvorbu ešte radšej, súhlasil som. A potom začali chodiť poviedky… Niektoré lepšie, niektoré horšie a niektoré… hrôzostrašne zlé! Vo všeobecnosti sa v nich však veľmi často opakovali tie isté chybičky. V niektorých takmer žiadne, v niektorých niekoľko a v ďalších úplne všetky! Preto som si v rámci prípravy na vyhlásenie výsledkov zhrnul aké. Ak vás to zaujíma, nech sa páči. Tu sú.

1. Najlepší kamarát je kritický kamarát.

Čo myslíte, koľko rodičov sa pozrie na svoje dieťa a povie si: “Ach, ten môj syn je tak škaredý! A tučný! A úplné nemehlo!” Máte pravdu. Žiadny! Myslíte, že také deti neexistujú? Nie, len ich rodič nie je schopný objektívne posúdiť svoje vlastné dieťa. Tak, ako autor nie je schopný objektívne posúdiť svoje dielo. Dajte preto vždy všetko, čo napíšete, posúdiť kamarátovi, o ktorom viete, že má rád literatúru a hlavne, že mu nerobí problém vyjadriť svoj názor na vašu tvorbu. Chválenie vás nikam neposunie, kritika áno. Netuším síce, kto robil kritického kamaráta kráľovi hororu, ale robil to nadmieru dobre: Stephen King – Noční směna

2. Píšem, lebo mám pretlak kreativity a nie deadline súťaže.

Slohy na strednej škole sú spravidla skutočne a úprimne zlé. Niet divu. Veď ich chudáci študenti píšu z donútenia. Dobrý spisovateľ však píše, lebo chce niečo povedať. Nesie v hlave príbeh, myšlienku, posolstvo, ktoré potrebuje sformulovať do slov a ponúknuť ho čitateľom. Ak nič také v hlave nemá, je lepšie nepísať nič a počkať, kým sa to tam zrodí. A ak sa nezrodí, tak je lepšie zmieriť sa s tým, že nebude spisovateľom. Písať len kvôli písaniu samotnému je určite skvelé na cibrenie vyjadrovacích schopností, ale poviedka na to nie je príliš vhodná. Obzvlášť nie, ak sa ňou chcete verejne prezentovať. Napríklad tento pán sa za svoje poviedky rozhodne hanbiť nemusí: Francis Scott Fitzgerald – Povídky jazzového věku

3. Základným motorom deja je konflikt.

Ako ste si už určite všimli, dokonca ani telenovela sa nezaobíde bez konfliktu. Konflikt, dráma, komplikácia, problém, rozpor – to sú základné hnacie motory deja. Kde sa nič nedeje, tam je nuda. Preto aj poviedka musí mať určitý konflikt, zážitok, ktorý opisuje. Ak sa celá poviedka skladá len z niekoľkých prudko intelektuálnych rozhovorov hlavného hrdinu a jeho izbovej kvetinky, tak to jednoducho nestačí. Samozrejme, existuje pár výnimočných autorov, ktorým to stačilo, ale aj v ich prípade to znamenalo hlavne integráciu konfliktu priamo do rozhovoru. Pozor! Vyriešenie konfliktu nie je to isté, čo pointa. A tým sa dostávame k ďalšiemu bodu… Ale predtým si ešte zapíšete do čitateľského denníka napríklad tieto zbierky: Philip K. Dick – Planeta, která neexistovala a Neil Gaiman – Kouř a zrcadla

4. Kde nie je pointa, tam nie je zmysel písania.

Každá literárna tvorba by mala mať zmysel. A poviedka obzvlášť. Ten zmysel sa dá označiť aj slovom pointa. Ak poviedka nemá pointu, stáva sa len bezduchým literárnym cvičením. Tým sa vlastne nepriamo dostávame k druhému bodu – už pred napísaním poviedky by ste mali vedieť, čo chcete poviedkou povedať, dosiahnuť. Príbeh o tom, ako ste stratili a neskôr našli svoje šteniatko jednoducho na poviedku nestačí. Nič to čitateľovi nedá, nepovie, neprinesie. Je to kruté, ale vaše šteniatko mu je ukradnuté. Ale aj o bežných starostiach a zážitkoch sa dajú napísať výborné poviedky: Remi Kloos, Pero Le Kvet – Plážové poviedky Sinišu Novaca

5. Pozitívna emócia a nadhľad vždy zvíťazia nad smútkom a patetickosťou.

Schválne. Radšej sa smejete alebo plačete? Ak nie ste nadšeným prívržencom EMO hnutia, tak asi skôr to prvé. Napriek tomu si 90% súťažiacich zvolilo za jadro svojej poviedky tragédiu priam biblických rozmerov. Ak hlavný hrdina neumieral na nádor, tak ho aspoň niečo zrazilo, prípadne vymrela celá rodina, alebo “aspoň” najlepší kamarát. Takýto prístup má viacero nevýhod. Ak ste niečo podobné sami neprežili, môžete sa len ťažko vcítiť do zúfalstva, ktoré z toho plynie. Ak by ste to aj náhodou dokázali, je veľmi ľahké skĺznuť do patetickosti a lacných klišé. Či sa nám to už páči, alebo nie, všetky vzletné múdra o hodnote života a každého momentu, o vzácnosti životnej lásky a navždy premárnených príležitostiach “lebo ON ZOMREL” sú neuveriteľné klišé a písať o nich citlivo a vecne zároveň dokáže veľmi málo spisovateľov. Preto je Paulo Coelho tak neuveriteľne bohatý. ;-)

Oveľa lepšie a uveriteľnejšie vyznejú poviedky z prostredia, ktoré dobre poznáte, ktoré vám je známe, a ktoré neriešia nič závažné a život meniace. A ak dokážete primiešať aj štipku humoru a nadhľadu, máte vyhrané. To sú poviedky, ktoré si každý rád prečíta. Lebo humor a nadhľad si všetci cenia oveľa viac ako smútok a prázdne klišé. Odporúčam prečítať si napríklad toto: Louis de Berni?res – Srdečné pozdravy z Notwithstandingu.

6. Poviedka je poviedka, nie zhustený román.

A toto sme si asi mali ujasniť hneď na začiatku. Poviedka je jeden z najťažších literárnych žánrov. Na veľmi obmedzenom priestore núti autora predstaviť postavy, dať im určitú hĺbku, potom by sa malo niečo stať a na záver musí prísť ešte aj pointa! V poviedke sa preto neočakáva vývin postáv, uspokojí sa s ich obmedzeným počtom a spravidla sleduje len jednu dejovú líniu. Mnohí súťažiaci začali s rozmachom Ságy rodu Forsythovcov len preto, aby o desať strán neskôr zistili, že musia končiť a nechať všetky dejové línie neuzatvorené.

A s tým súvisí druhý problém. Mnohí súťažiaci sa nevedia zbaviť dedičstva stredoškolských slohov – “čím dlhšie, tým lepšie”. V mnohých prípadoch je to presne naopak. Základným pravidlom by malo byť – škrtať, škrtať, škrtať. Nie nadarmo už Antonín Pavlovič Čechov hovoril, že “umenie písať je umenie skracovať.” Neveríte? Tak si prečítajte napríklad toto: Antonín Pavlovič Čechov – Za súmraku.

Zdá sa vám, že som úplne “mimo” a nemám pravdu? Alebo by ste radi niektoré body rozobrali? Potom vás veľmi rád uvítam(e) na vyhodnotení poviedkovej súťaže Okno do duše, ktoré sa bude konať už v nedeľu, 25. septembra 2011 o 14:00 v našom martinusáckom kníhkupectve v OC Centro v Nitre!

Ak je to pre vás ďaleko, pokojne môžeme rozprúdiť debatu aj priamo tu. Komentáre sú vám plne k dispozícii. :-)

PS: Róbert Dyda už dávnejšie absolvoval podobnú skúsenosť a tiež o nej napísal článoček. Nájdete ho priamo TU. Mimochodom, podobnosť nie je čisto náhodná. Skutočne sme si z nášho porotcovania odniesli veľmi podobné poznatky. :-)

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. Vladimír 23. 9. 2011 11:24

    Mal som tú možnosť napísať pár poviedok, inak hlavne píšem a uverejňujem na internete básne už tri roky, a musím dať za pravdu, že to naozaj nie je jednoduché vyhnúť sa chybám a zaujať čitateľa. V podstate v tomto článku sú naozaj vytknuté tie všeobecné chyby, od ktorých sa potom odvíjajú aj tie menšie. Veľa záleží od úrovne vcítenia sa do vnútra človeka (hoci aj seba) a následne to spracovať a dobre podať, aby z toho čitateľ niečo mal, prinajlepšom až zimomriavky :). Aby nezabudol po prečítaní na to, že vôbec niečo čítal alebo prinajhoršom, že by to aspoň dočítal, keď nič iné. Do istej miery sa písať dá naučiť… ale je to naozaj iba do istej miery a potom už to je o talente, nadaní… a platí, že písať, písať a písať, čítať, čítať a čítať (nie svoje!), dať to na oči čo najväčšiemu počtu ľudí (internet je v tomto smere ideálny) a už len čakať na reakcie, snažiť sa prijať ich a postup dookola opakovať :). Prajem všetkým, čo chcú písať alebo píšu, veľa šťastia, zdaru. Ktovie, možno sa objaví nejaká nová hviezdička v slovenskej literatúre :)

  2. dusko 24. 9. 2011 16:00

    uplne suhlasim s autorom! volakedy som tiez pisal, pisem aj teraz .. pre seba, do suflika. trsoku sa oddialim od temy ,ale hlavne bod c.5 by si mali pred spanim stale opakovat tvorcovia slovenskej kinematografie (skoro sa mi podaril oxymoron). je mozno velmi “konceptualne” neustale pozerat filmy o cigosoch, vsakovake dokumenty o chudakoch, … to, co nejakemu dobremu slovenskemu filmu chyba, je nadhlad, humor a nadsazka … preco nikto nenatoci dobru detektivku, horor, komediu, thriller ??? stale su to len trapne “sondy do zivota beznych ludi” … bezni ludia nepotrebuju kukat filmy o sebe …

  3. Viera 24. 9. 2011 18:57

    Výborné rady, je zvláštne je mnoho porotcov literárnych súťaží tvrdí, je majú rok od roka klesajúcejšiu úroveň. Čím to môže byť? Vaše rady pre začínajúcich aj už píšucich autorov sú trefné a páčia sa mi aj Vami odporúčané knihy.

    1. Juraj Šlesar 24. 9. 2011 23:33

      Ďakujem. :-) Osobne by som ani nepovedal, že súťaže majú klesajúcu úroveň. Skôr si myslím, že v minulosti bolo komplikovanejšie sa do súťaže zapojiť (písalo sa na stroji, práce sa posielali poštou, atď.), takže sa do nich zapájali len ľudia, ktorých “niečo” nútilo písať. Skutočne to chceli (čiže dokonale spĺňali bod číslo dva). V dnešnej dobe je však blogovanie v móde, na zapojenie do súťaže stačí jeden poslaný email, a tak sa hromadia aj práce, ktoré sú skôr spontánnym literárnym cvičením než skutočným príspevkom (vidieť to na množstve preklepov, gramatických chýb, atď.). Preto sa môže občas zdať, že úroveň prác klesá. Ja by som však povedal, že Gaussova krivka je zachovaná – vždy je väčšina prác priemerných, pár výnimočne dobrých, no a samozrejme občas je niektorá výnimočne nepodarená. :-) Je to tak v poriadku a aj v dnešnej dobe sa nájdu autori, ktorí začínali svoju spisovateľskú kariéru v poviedkovej súťaži (napríklad taký Jozef Karika).

  4. braque 24. 9. 2011 23:28

    to odporucanie F.S. Fitzgeralda v bode 2. je dost paradoxne, kedze prave Poviedky jazzoveho veku pisal ako chlebovky pre casopisy s deadlajnom. :-)

    1. Juraj Šlesar 24. 9. 2011 23:44

      Rozhodne nebol sám. Priznal sa k tomu napríklad aj Ray Bradbury. Asi sa dá povedať, že výborní spisovatelia môžu pravidlá ohýbať. ;-) A hlavne – nie sú to ani tak pravidlá, ako skôr moje návrhy, s ktorými sa dá určite dlho a výdatne polemizovať. :-)

      1. Martin Tomčík 11. 12. 2011 15:13

        Kvalitné poviedky má Road Dahl. Ak ho niekto ešte nečítal, vrelo odporúčam.

  5. Ján 25. 9. 2011 19:49

    Najlepšia poviedka, ktorú som kedy čítal je Vianočná poviedka od Trumana Capoteho.

  6. Jozef Melichar 26. 9. 2011 10:51

    S tymito radami je to dvojsecna zbran. Skutocne dobry text ma vacsionu vlastne pravidla a je dobry predovsetkym pre to ze sa vymyka dovtedajsim normam a pristupom. Vzdy si v tomto kontexte spomeniem na slova exfutbalistu Erica Cantonu: Umenie je osvetlit tmavy priestor.

    Ist tam kde nikto doteraz nebol..

    Kazdopadne rady su to dobre ak chce niekto zvladnut remeslo… Osobne mam vsak rad aj negativne texty. Napríklad taký Céline, Hemingway. Lawrence, Dostojevskyj ale aj Sloboda a tak… Okrem ineho aj pre to, ze tito spisovatelia sa casto ukazali ako lepsi pozorovatelia, prenikli hlbsie do podstaty problemu….Humor-nadhlad to je vsak uz nieco ine…ten je velmi dolezity

    1. Juraj Šlesar 26. 9. 2011 11:20

      Jozef, určite máte pravdu. Ako sa stále snažím prízvukovať, sú to rady, nie inštrukcie. A samozrejme aj tie sú relatívne a postavené na dojmoch z jednej poviedkovej súťaže, preto sú “šité na mieru” hlavne účastníkom tejto súťaže. Preto aj tá rada o pozitívnom prístupe. Keď je z 30 poviedok 15 o rakovine a ďalších desať o iných spôsoboch umierania, potom človek priam bytostne túži prečítať si aj niečo veselšie. Inak proti smutným a hlbokým poviedkam samozrejme nič nemám.

      A súhlasím aj s tým, že rady sú dobré na to, aby sa naučili zvládnuť remeslo. Osobne som presvedčený, že okrem prirodzených talentov na pomedzí génia je pre väčšinu začínajúcich autorov ideálne najskôr zvládnuť remeslo (a pokojne aj podľa rád a príručiek) a s týmto základom potom môžu experimentovať a “hrať sa”.

  7. Peter M. 27. 9. 2011 08:19

    Niesom odbornik, len rad citam poviedky. Nepaci sa mi to schematizovanie, ze poviedka musi nevyhnutne mat konflikt a pointu – ktore je, ako by povedal Stefan Hrib, v clanku implicitne pritomne. Najepsie poviedky ake som kedy cital boli uplne bez konfliktu a da sa povedat aj bez klasickej explicitnej pointy. Boli v knihe Johna Cheevera Město zmařených snů

    http://www.artforum.sk/catalog/cheever-john:mesto-zmarenych-snu/?mod=catalog&detail=41870

    Uz druha vec je ta masa mladych ludi, ktora nedokaze vnimat svoje katastrofalne kvality – ale toto je verim 100x horsie napr. na castingoch Superstar ako v poviedkovej sutazi. Verim ze je velmi narocne na to reagovat, aby clovek tie deti s narcistickou poruchou osobnosti este viac nenarusil, a sucasne nemal pocit viny ze im nedal uprimnu spatnu vazbu. Je to tema na osobitny clanok, samozrejme nie od literarneho kritika, ale od psychologa. Avsak napr. poviedka z danej knihy, podla ktorej ma dany vyber aj nazov, je podla mna tiez celkom vystizna pokial ide o hlbkovu analyu javu, ktory vyprovokoval autora tohto clanku k textu. Napriek tomu co pisem v prvom odseku ocenujem tento clanok, a kiez by sa pisalo ovela viac na taketo temy, ako na klasiku typu blog o tom co som videl v relacii Smotanka.

  8. Martin Tomčík 11. 12. 2011 15:12

    Veľmi pekný článok, ktorý by si mali prečítať stovky amatérov, skôr ako vôbec začnú. Nie je to ale nič nové, pretože rovnakýmy pravidlami by sa mal riadiť každý, kto chce písať dobre a ktorému na kvalite diel záleží. Poviedky dávať čítať iba neutrálnym ľuďom a neuspokojiť sa s potľapkaním po pleci. Písať by mal nazoaj iba ten, čo má povedať a nie preto, lebo je to moderné. Aj v kníhkupectvách narazíte na spisovateľov, ktorí by sa radšej mali venovať záhradke. Pri ostatných bodoch by som iba opakoval slová autora článku.

    Ja by som pridal ešte siedmy bod, ktorý by mal byť vlastne prvý. Čítať, čítať a čítať, veľa a nepretržite, všetky možné žánre od romantiky až po horror. Tým sa najlepšie získa bohatá slovná zásoba a pútavý štýl. Gratulujem autorovi a prajem veľa úspechov.

Sociálne siete
Viliam Dobiáš je asi najznámejší slovenský záchranca, a preto sme práve jemu položili tú... https://t.co/uKNkEKgOIi
24. 7. 2017
Čo hovoríte na prvý poriadny trailer na filmového Snehuliaka od Jo Nesboa? :-) https://t.co/de53XtDRrt
21. 7. 2017
Chceš zistiť, či si naozaj dobrý v sci-fi a fantasy literatúre? Tak potom vyskúšaj náš kvíz z Pohody: https://t.co/ZykMcgTkJs
21. 7. 2017
Aha, akú parádnu obálku navrhol @Dodo_Dobrik na nového Murakamiho. My sa ho už nevieme dočkať!!! :-)… https://t.co/zj6Hoh42MA
20. 7. 2017
Za 2 tlačené knihy z Ikaru, Prírody, Odeonu, YOLi alebo Stonožky ti dáme knihomoľskú tašku zadarmo! Až do konca aug… https://t.co/mr5KaVvhZo
19. 7. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski