Denníky ruskej študentky vám vykreslia obraz doby, aký ste na hodinách dejepisu nikdy nevideli

V záplave generických románov riešiacich každodenné problémy ženy v strednom veku občas prebleskne skutočná perla. Kniha, ktorá vás dostane na kolená svojou autenticitou, reálnosťou a priblížením osudov, popri ktorých nám naše vlastné problémy zrazu pripadajú až smiešne banálne. A presne takou knihou sú aj denníky 17-ročnej študentky Ali Rachmanovovej, ktorá prežila jedno z najkrutejších období  ruskej histórie – občiansku vojnu a následnú boľševickú revolúciu.

Život nie je fér. Je to hlúpe, ale je to tak. A tak sa niekto narodí v období (relatívnej) hospodárskej prosperity v malej stredoeurópskej krajine, kde je jeho najväčším problémom každomesačná splátka hypotéky a niekto sa narodí v Rusku na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. To ešte nevie, že ho čakajú dve svetové vojny, studená vojna, obrovské hospodárske krízy a ak sa, ako Aľa Rachmanovová, ešte aj narodí v Rusku, má ako bonus aj občiansku vojnu a boľševickú revolúciu.

Vo svojich sedemnástich rokoch to však Aľa nemohla tušiť. A tak si spokojne písala denník, opisovala bežné problémy dospievajúceho dievčaťa z vyššej spoločenskej vrstvy a občas sa neopatrne sťažovala, že jej život je príliš nudný a bezstarostný. Písal sa rok 1916 a Aľa nemohla tušiť, že už čoskoro sa to zmení…

My, čo sme dávali na hodinách dejepisu pozor, už vieme, že v roku 1917 vypukla v cárskom Rusku občianska vojna, po ktorej už nič nebolo ako predtým. Milióny ľudí boli zavraždené, v krajine vládol teror, každodenné popravy a rabovanie a nakoniec aj hladomor. Ale to, čo učebnice dejepisu podávajú ako suché fakty – chronologicky zoradené udalosti hodné štatistického úradu, Aľa prežíva ako bežný človek, ktorého sa to bytostne dotýka.

Autorka je extrémne vnímavá a citlivá. Všade okolo seba pozoruje pomalé zmeny k horšiemu. Jasne vidí, že už čoskoro sa stane niečo zlé, ale ako “človek milión” tomu nedokáže zabrániť, môže len s hrôzou očakávať, čo sa stane. A tak, ako sa postupne mení spoločenská situácia, tak sa mení aj tón jej denníkov. Z bezstarostného opisovania školských povinností postupne presúva čoraz viac pozornosti na politickú situáciu. Je to denník, takže zápisky sú spravidla kratšie, nepodávajú žiadne dodatočné informácie a viac sa venuje vlastným úvahám než historickým udalostiam (o ktorých ani nemohla tušiť, že sú natoľko historické). A práve to im dodáva obrovskú autenticitu a emotívnosť, ktorá sa naplno prejaví po tom, ako vypukne občianska vojna v celej svojej hrôze.

Denník sa zmení tak, ako sa zmenil Alin život. Príspevky pribúdajú aj s týždenným odstupom, sú stručné a sála z nich zúfalstvo. Často je to len krátke konštatovanie, koho z ich známych zavraždili, popravili alebo odviedli a už ich nikto nikdy nevidel. Kadencia hrôzostrašných príhod sa zvyšuje, aj Aľa prichádza postupne takmer o všetko. Neustále žije pod obrovským psychickým tlakom, ktorý si uvoľňuje práve prostredníctvom denníkov. A je to z nich cítiť. Z každej stránky sála zúfalstvo, odhodlanie a viera, že ľudia predsa nemôžu byť až tak zlí.

A práve v tom spočíva najväčšia sila jej denníkov. V autentickosti, z ktorej až mrazí. V náloži emócií, ktoré sú také živé, že sa čitateľovi tají dych. V jej úprimnosti a až detsky nevinnom rozhorčení, že sa vôbec môže diať taká nespravodlivosť na svete. Vďaka tomu všetkému na vás zapôsobí kniha Študenti, láska, Čeka a smrť ako šľahnutie bičom po duši. A takých kníh nie je veľa.

Verdikt:

Denníky 17-ročnej Ali Rachmanovovej sú čítaním, aké sa k vám nedostane každý deň. Ochromia vás svojou reálnosťou, bezprostrednosťou a naliehavým vykričaním krívd, aké sa dejú vo vypätých historických dobách, medzi ktoré občianska vojna v Rusku bezpochyby patrila. Mali by byť povinným čítaním pre všetkých, ktorí si z minulej doby pamätajú len lacné rožky a dovolenky v Bulharsku. Mali by byť povinným čítaním pre všetkých. Aby sme si pripomenuli, ako málo stačí, aby vyhralo zlo a primitívna chamtivosť.