Keď sa vnútro človeka prejaví cez penis (27. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

– Vezmi si ma najhnusnejšie, ako vieš! – zahryzla mi Nina do ucha, keď sme oblečení v jej zhasnutom byte spadli do obrovskej postele.
– Mám ťa naložiť tvrdo a slizko? Kde máš frajera?
– Nemám nikoho, som slobodná… – zrýchľoval sa jej dych, kým mi dávala dolu nohavice.
– Ako otvorím to víno? – nehral som sa na Charlesa Bukowského, ja som bol jeho prvá a skutočná inkarnácia.
– Bez toho sa ti nepostaví?
– Nie, nepostaví, – začal som s vydieraním.

Vyskočila do kuchyne, narobila v šuplíku vietor, aby sa do desiatich sekúnd vrátila s otváračom na víno. Ani pred FBI by neskryla, aká je zversky nadržaná. Vedel som, že keby som jej teraz prešiel prstom cez brázdičku, mohol by som sa v nej utopiť. Kým som v sebe mobilizoval všetku energiu a surovosť ku kopulácii, načiahol som sa po fľaši, otvoril ju a rovno sa z nej napil.

– Ty teľa, veď mám poháre, počkaj, – povedala a znova zmizla v tme. To už ale vo mne mizlo ďalšie deci. Bol som ako prasa, ktorému nedali tri dni žrať. Napadlo mi, že my svine by sme mali častejšie chodiť medzi „ľudí“, aby sme si uvedomili, čo sme sa za posledné obdobie naučili.
– Daj si dole tú ponožku, – hekol som na Ninu, ktorá si zatiaľ vyzliekla tričko.
– Hovädo, to je lambádka…
Možno by sa aj urazila, len si myslela, že srandujem. Omyl, priatelia.

Naliala dva poháre. Ja som ten svoj obratom vypil. Dočapoval som v sebe diabla, nádrž bola plná, bol čas na jazdu. Vedel som, že tejto žene nič neodpustím, a ak nezomrie, už si od nikoho nebude priať tvrdú súlož. Až potom som sa na ňu vrhol, podrezal v sebe ovcu, ktorá sa nonstop stavala na zadné a nechcela sa premeniť na leva. Niekde v oblasti bachora som ju dobehol a prišpendlil ju o skamenenú pečeň. Odvisla ako Ježiš, ktorému som už rok šepkal, nech sa na tom dreve posunie, že ja taktiež odmietam viesť svoj život z kráľovskej stolice.

– Daj mi dole gatky.
– Ako? – grgol som si.
– No cez hlavu určite nie.

Začal som sa snažiť, ale skôr by som zreštauroval kostolík v Socovciach, ako opitý zvládol taký zložitý modelingový prvok.

– Bože, ty si nešika. Tebe by aj zvieratko na fejsbuku zomrelo, – zašepkala a vykonala z môjho pohľadu kúsok hodný arménskeho artistu.
– Kam sa ponáhľaš? Aha, tento kopček sa volá klitoris, – otvorila Nina predo mnou svoje posledné tajomstvo, keď pochopila, že skôr by som šiel na festival japonského folku, ako sa zdržiaval s predohrou, – musíš ma zaň vychytať, ináč sa nespravím. Koľkým chlapom to ešte budem musieť vysvetľovať?

Nepočúval som ju. Nedotkla sa vyleštenej ikony mojej márnomyseľnosti, že mi dáva prednášku ako chlapcovi, ktorý si ešte nikdy neomočil. Vlastne mala pravdu. Lenže ja som mal v ušiach smolu, v duši kal, v očiach podivný čierny jas, v guliach pluk čertov, v penise namiesto žily meč Satana. Chvíľku som jej nemotorne lízal diskotékou spotenú kundu, ale pokrm lásky to teda nebol. Tak som to vzdal a šiel rovno do nej. S otvorením jej pyskov akoby sa otvorila konečná jama pekla. Slák vzplanul o poslednú strunu a ja som mal chuť si dopísať spoluautorstvo za vynájdenie ekrazitu. Do minúty ostrý výkrik šelmy preťal oddychujúcu noc. Nine od prekvapenia stiahlo lícne svaly. Mala šťastie, že bola vlhšia ako podvozok pokazenej Tatry, ináč by som ju bol natrhol. Žiadna predohra, hra s pomalou zasúvačkou, ale prudký ťah na bránu, že by aj Messi spozornel.

Bol som v nej tak do pol tela s potrebou rozvíjať na nej svoje sadistické pudy. Museli byť vo mne schované kdesi hlboko mimo pupočnej šnúry, ale konečne sa mi podarilo nájsť zdroj a živiť s ním celé to nepríčetné vytrženie. Lakte som mal zodraté až po koreň, každým prírazom jej telo letelo o centimeter k stene a ja som prvýkrát v živote videl do budúcnosti – Ninin krk sa zlomí o preklad, zabijem ju penisom ako lacnú korisť, ktorá si vyberá samčekov bez spätnej kontroly. Držal som ju odspodu za ramená, aby mi neušla, tlačil sa na ňu celou svojou hmotnosťou a konal tak v priamom nočnom vysielaní sveta vraždu romantickému milovaniu. Z čela mi kvapkal pot diabla rovno na jej horúce pery, drzo syčal a odparoval sa späť, aby sa opätovne vyzrážal na mojom čele. Nekonečný skleníkový efekt v malom, pozvánka do pekla. Chrbát sa mi leskol kožou zloducha, aby som pri škrípaní zubov zanechával odtlačky na tisíckrát už odtlačenom. Trhanie šliach vo mne vytrelo zmysel pre cudziu bolesť. Vedel som, že ide do tuhého a že sa možno o chvíľu moje meno dopíše na zoznam vrahov.

Nevedela, do čoho sa rútime, že jej krehký dych visí nad priepasťou, a tak ešte naivne prihadzovala kanistre benzínu do zverskej súlože: „Bože, poriadne ma jeb, áno, takto tvrdo!!!“ Chcel som jej povedať, že ja nie som Boh, nech si ma s niekým nemýli, že som veliteľ pekla na prechádzke po zemi, ale celé to pochopila, keď hlavou prvýkrát vrazila do maľovky. Narážala do nej, bil som ju cez telo, nič som jej nedaroval. V hlave mi dunelo evengelium Behemothu, ruky chceli patriť vrahovi. Pohyboval som sa jednoznačne na inom orbite, ako mi predpísal Boh. Trtkal som Ninu za všetky tie neverné ženy sveta, za Radku, ktorá takto isto roztiahla stehná nič neznamenajúcemu Ivanovi, ktorý mi vtedy nasadil parohy smrti, aj keď pritom dobre vedel, že už nikdy v živote s Radkou neprejde bez ujmy cez zamrznuté jazero skonanej lásky. Viac stavil na svoje genitálie a pocit výstreku, ako si robil starosti s tým, že niekomu zavarí. Jednému malému človiečikovi a dvom dospelým vzťahovým analfabetom na celý život.

Tesne predtým, ako by som Nine rozbil hlavu o stenu, schmatol som ju za vlasy a za prosebného jojkania si ju obrátil na brucho. Už jej asi došlo, že jediná šanca ako prežiť, je vzdychať a radšej nič nehovoriť. A tak vzdychala, stonala, kričala, zarývala sa do periny, obliečky, vankúša, do mňa, do chrbta, do hlavy. Zrazila k zemi svoj nedopitý pohár vína i seba na úplné dno morálneho úpadku, ale ešte si to neuvedomovala. Vošiel som do jej života a bytu v plnej zbroji, ožratý vínom sa zvalil do jej postele ako kruté monštrum a súložil ju spôsobom, akým by ani moslim nenaložil kresťanskú prostitútku. Týranie vyžaduje trpezlivosť, to som vedel, len som dúfal, že ma táto osôbka neudá, keď sa znova naučí chodiť. Že konám na jej tele niečo trestné, totiž museli počuť aj preľaknuté potkany v pivnici. Rozmýšľal som, že keď ju zavraždím, kam schovám mŕtvolu a neskôr kosti.

„Ach, oroduj za mňa, pane Bože, v hodinu túto, keď celý svet kľačí na hrášku,“ prosil som lásku lások o pokojný priebeh tejto podivnej inscenácie. Lenže v ten večer náhle zomrel Boh. Predtým ešte predstúpil predo mňa, aby som mu odpustil všetky jeho viny. Výraz jeho tváre bol neprenosný. Bol to jediný záblesk svetla v mojom šedivom svete. „Zabi ju!“ šepol mi s pritepleným výrazom na tvári, kým jeho ruka spočinula na mojom pleci. „Hmm, dobrý nápad očistený od predsudkov,“ usmieval sa vo mne nájomný vrah.

Na Nine kľačalo štvornohé zviera zvierat stojace na dvoch, zavýjalo na mesiac, ktorý sa od strachu skryl za krvavé závesy posratých mrakov. Besný vlk bol vedľa toho zloducha len nafukovacou detskou hračkou. Tiekli mi sliny na Ninin prehnutý chrbát, laba nemilosrdne bila jej telo, lámala jej väz chmatom cez vlasy. Slzy jej zatiahli oči, môj úd dokopal jej vnútro nehanebnice k spovednici a rozkázal jej, nech ju okamžite opľuje, oserie a podpáli. Nech kašle na toho vystrašeného kňaza prosiaceho z búdky mobilom pápeža o pomoc. Teraz prišli Huni, Mongoli, Husiti, Rimania v podobe jedného ožratého sviniara, vyorali všetky trsy nehy, do naivných sŕdc zasunuli najprv pohlavné meče a potom aj smrtiace oštepy. Bol som kat lásky, nehy, milovania, bol som predátor, ktorému ešte poobede nelogicky chýbala láska, aby na prelome noci zabil aj to posledné teplo v sebe.

Atrament zapil bielym, ostriekal som jej ksicht, prsia, svedomie, dušu, srdce. Zanechal som na nej podpis, ktorý s ňou pôjde celý život. Vybrala si ma, poprosila, dostala. Nemienil som to riešiť. Čakal som, že ma vyrazí. Schmatol by som nedopité víno a hľadal s ním Punkyho, aj keby som mal prejsť na druhý koniec planéty. Lenže ona vzdychla:
– Bolo to niečo úžasné. Nikto ma nikdy takto poriadne nepomiloval. Si skvelý…

Buď to brala ako racionálne zvládnutý problém nejakého svojho bloku, alebo skutočne žila v inom leveli ako ja. Nemienil som z toho robiť materiál na ďalší doktorát o tom, čo dokáže z človeka urobiť zlá výchova a vplyv okolia, a tak som si nalial ďalší pohár vína a exol ho.

S brlôžkovitou živočíšnosťou sa do mňa zakutrala. Až potom sme začali pokojne metabolizovať. Nemal som žiadne sny budúcnosti. Keď stratíte všetky podkovy vlastného šťastia, už vás neohúri hudba náhodného tela.

Najradšej by som sa videl mŕtvy a obesený pred bratislavským parlamentom ako odstrašujúci príklad podliaka pre nasledujúce generácie mátoh. Konečne sa však v absurdite príbehu sčerila hladina, skočil som do rieky bahna a zdrvený žiaľom som sa začal prebíjať do krajiny mystérií a kultu mŕtvych. Šiel som si pre vyznamenanie od samotného pána Zla, ale ani jedna schizofrenická duša parazitujúca vo mne o ten metál nestála. Bol som mŕtvy a takéto duše netúžia po vyznamenaniach. Prežívajú bez hladu medializácie, hierarchie sú im z temna odporné. Nezaujíma ich okolie, ani oni sami. Chcú len zaspať a nezobudiť sa.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.