Otec, aspoň raz pomôž (31. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Keď prišla Punkymu podpora, boli okamžite hody. Chľastať v krčme bola vždy veľká slávnosť. Vtedy sme sa neschovávali ako potkany cicajúce škatuľové víno niekde pod mostom, na schodoch pri potoku, medzi prázdnymi škatuľami za obchodom, na lavičke v najškaredšom mestskom parku, v jeho najtmavšom kúte, ktorému sme kameňom v lampe nechali vytiecť oči. Krčma sa diala, keď sa podarilo niečo ukradnuté predať, niekto z mladých potiahol rodičom pár drobných tak, aby si to nevšimli, alebo prišli smeti od štátu.

Bol večer a Saša sa mala akurát na odchod. Erik ju ťahal, nech si idú zašukať za stanicu. Začali si vzťah, či tak nejako… Nik to nevedel, nik sa nepýtal, proste boli teraz trošku viac vedľa seba. To však neznamenalo, že by Saška občas neskončila v mojom či Punkyho náručí. Erik o tom,samozrejme, nevedel. Asi by nepochopil to, čo sme my traja brali ako najbežnejšiu vec na svete.

Prišlo mi nejako clivo. Nie, nechýbala mi baba, to mnou netrhalo. Možno na mňa dopadla smrť otca, že som mu nebol na pohrebe. Proste sračky, ktoré do mňa zasiali pri dospievaní. Alebo som ešte nebol ten najhorší človek na svete a ozvali sa vo mne nejaké ľudské ozveny, že som s ním mohol aspoň počas tých jeho posledných mesiacov prehodiť viac slov. „Mohol som od neho vytiahnuť aspoň prachy, veď na mne ušetril za tie roky dosť. Aj sa čudujem, že si ma ten debil foter prepísal. Žgrloš jeden. Nikdy mi nedal peniaze, ani keď som šiel v piatok večer do mesta. Pripadal som si medzi spolužiakmi ako syn žeriavnika. Kurva, a neodkázal mi ten pravý foter niečo? Nejaké love či byt? Nebolo by zlé niečo zdediť, to by boli iné oslavy. Sedeli by sme v tomto chráme smradu minimálne týždeň a štokmi by sme si kráľovsky vylievali hlavy,“ plantali sa v mojej pripitej hlave sladké výmysly.

– Hybaj, nájdeme hrob môjho pravého fotra, – naklonil som sa k Punkymu.
– Však si vravel, že ešte žije… – odvetil a pripálil si.
– Pred týždňom zomrel.
– To fakt zdochol? – zostal prekvapený.
– Poď, tu je nuda. Aj Saška odchádza. Zostanú tu samé deti. Ale nič nikomu nehovor, chcem tam ísť len s tebou, – poprosil som ho. – A nezdochol. Umrel. Zdochýnajú zvery. Áno, my nezomrieme, zdochneme, ale on zomrel, lebo aspoň na konci života sa snažil žiť pekne.
– Nie, doplietol si to. Zvieratá sú jediné čisté. Nie sú zákerné ako ľudia. Ony zomierajú, ľudia môžu byť radi, že zdochnú. To je ich vyslobodenie z tohto humusu, ktorý si navarili, – vysvetlil mi Punky.
– Poviem Saške, kam ideme. Keby sa chcela s nami potom v noci zasa spichnúť, – povedal som a odkráčal za kamarátkou.

Odišli sme s klamstvom, že za chvíľku prídeme. Deti prikývli. Do hodiny museli byť aj tak doma, takže bolo jasné, že sa s nimi už nestretneme. Došli sme na mestský cintorín. Bol zavretý, tak sme to strihli cez kamenný múrik. Vedeli sme, kde je najnižší, chodili sme tam často. Smutné duše si nájdu svoje fleky, tie nepotrebujú rady. Napriek tomu, že sme nemuseli zdvihnúť nohu ani do výšky metra, Punky si pri preliezaní roztrhol na kolene nohavice. Bodaj by nie, mal ich také úzke, že v nich prvé dva dni aj spal, čo som ho z nich nevedel ožratého vyzliecť.

– Do piče makovej, roztrhol som si rifle… boli nové, – preťal jeho nárek príjemný septembrový večerný vzduch.
– Odkedy ti záleží na veciach? – spýtal som sa ho so smiechom. Chytal som sa totiž všetkého, čo mohlo narušiť jeho pankovú anarchistickú teóriu No future. Môj postoj pramenil zo srdca, no ich v živote nestretlo nič také silne bolestné, aby mali právo byť strapatými i na dušiach. Tak trochu sa na vydedených iba hrali, veď polovička z tých spomínaných detí mala prachatých rodičov. Lenže tým bol prednejší odlesk mamonu. Verili, že za peniaze sa dá kúpiť aj vzdelanie a vďačnosť potomkov príde automaticky. Tu sa však názory s ich potomkami akosi rozchádzali. Buď o tom ešte nevedeli, alebo sa to báli pripustiť. Alebo to už riešili, ale čím viac zakazovali, tým viac farby išlo na vlasy, z domácností mizli drahocenné veci a posteľ decka zívala po nociach prázdnotou.

Punky mi neodpovedal. Preskočil svižne do kráľovstva tmy náhrobných kameňov a cupital za mnou na tých svojich špajdličkách.
– Prekríž si prsty na rukách a povedz mŕtvym dušiam, nech sa na teba nelepia. Budú ti cicať energiu, budeš sa cítiť unavený, – radil som veselo Punkymu.
– Pičoviny. Nech si cicajú, unesiem, – prišlo od neho. – Vieš, kde to je?
– Nie. Ale bude to niekde na tej pravej strane. Tam pochovávajú čerstvé mäso, – odvetil som.
– Vezu maso pro doktora Džeksna, – parodoval jednu filmovú repliku Punky a mňa prekvapilo, že pozná takúto kinematografickú vykopávku.
– Videl si ten film? – spýtal som sa ho.
– Hej. Raz totálne dopitý na videu.
– Prekvapilo by ma, keby si povedal, že si bol triezvy. Určite nevieš, o čom to bolo, – skúšal som ho.
– Unášali tam na takej sanitke turistov a brali im orgány. Hehe, vezu maso pro doktora Džeksna, – zopakoval Punky a potom zasa zahrešil, lebo ho hodilo do múrika nejakej veľkej hrobky. – Do piče aj so zbohatlíkmi, paláce si tu vystavajte!
– Hrob chudobného a bohatého je aj tak už len hrob, nič to na stave nezmení. Našťastie.
– Kurva, kde máš toho fotríka, uženiem si svalovicu, – hundral Punky.

Hľadali sme to ešte asi desať minút. V rukách som niesol fľašu bieleho vína a škúlil z desiatich centimetrov na popísané papeky, či nerozlúštim meno svojho pravého otca.
– Aha, tu to je. Rudolf Starínsky, – vyslovil som.
– Konečne, skoro ma jeblo, – utrúsil Punky, akoby mal osemdesiat rokov a práve vyšiel na Rysy. – Rýchlo sa pomodli, ale hlavne otvor to víno. Vysmädol som, – hlásil mi stav svojej dehydratácie, zapálil si udychčane cigaretu a sadol na kopu hnedej hliny. Bol na nej jediný veniec. Stislo mi z toho srdce, ale rýchlo som ten pocit odohnal – takéto emócie patria predsa dôchodcom a precitliveným osobám. Radšej som začal hľadať nejaký konárik. Keď som konečne našiel jeden dostatočne pevný, zatlačil som ním štopeľ do skla, vylial z vína troška na hlinu a teatrálne zahlásil:

– Apo, už si tam. Za chvíľku sa stretneme a poriadne si vyžerieme. Odpusť, tu som ťa už nestihol. Zbalil si sa rýchlejšie, ako som stihol vytriezvieť.
– Ty si ale kokot, – zasmial sa Punky a vychmatol mi fľašu od úst. Oblial som si tričko, ale nestálo mi to ani za to, aby som sa utrel. Keď sa svet vysral a utrel sa do mňa, nehodlal som to opakovať na niečom menšom odo mňa.
– Mal si ho rád? – spýtal sa úplne debilne Punky. Asi chcel nadviazať nejaký hlbší rozhovor, ale vybral si zlú tému.
– Nepoznal som toho človeka. Ale dnes ma sem ťahalo.
– Vyšiel si z jeho gulí, – utrúsil Punky a vyfúkol dym.
– To hej, ale tam kdesi sa to aj skončilo. Vraj si potom našiel inú frajcku, odišiel od maminy, – ponúkol som Punkymu nepravdivý, ale kratší variant príbehu. Bolo jedno, čo poviem, za pár sekúnd to aj tak zožerie kat čas.

– Kedy zdochol?
– Bože, aspoň teraz nemusíš byť sprostý ako bagandža… daj sem to víno. Vtedy, keď sme pre to podrazácke posraté prasa obtiahli to auto, – povedal som, – asi deň predtým.
– Keď ti bývalka doniesla list, bolo to v ňom, však?
– Hej, – pritakal som. Punky keď nemal náladu, tak sa ma na osobné veci nepýtal a ja som si zasa väčšie tajnosti duše nechával len pre seba.
– Občianske preukazy!!! A to hneď! Žiadne pohyby! – vrešťala zrazu nejaká silueta. Zároveň na nás svietili dve prudké baterky, nevideli sme ani hovno.

– Kokoti, kde sa tu beriete? – zabil pošepky Punky, ale asi to so stíšením nedotiahol, pretože fízli veľmi dobre počuli, čo vyslovil.
– Čo si to povedal?! – skríkol naučeným tónom „aby nahnal páchateľovi strach a prevzal situáciu pevne do rúk“ policajt, priskočil a tresol ho obuškom po hlave. Punky zmizol za kopček, na ktorom zostala symbolický dymiť len jeho cigareta.
– Nebolí, nebolí, facka sa mi zahojí, – vyšlo spoza hrobu. Odľahlo mi, že to kamoš prežil, a zároveň som mu v duchu vynadal do debilov, že tou detskou riekankou zbytočne dráždi tigra. Začal som sa modliť za to, že ak otec lieta nado mnou, aby sa mu odtrhli krídla a zjebal sa rovno na hliadku tých dvoch imbecilov, ktorí nás prepadli.
– Páni policajti, prišiel som na hrob svojho otca. Nech sa páči, tu je môj občiansky, – vyslovil som pokojne a podával im zalisovaný zdrap, ktorý bol nečitateľný, pretože zle vidiacej Punkyho starkej sa ho podarilo už dvakrát úspešne vyprať.

Fízel prudko schmatol kartičku, akoby mu niekto dával Semtex do trenírok.
– Čo je to za chliev?! To máš hneď pokutu za neplatný preukaz, – hučal do mňa.
– A ty máš kde preukaz?! Rýchlo, legitimuj sa! – skríkol ten druhý a kopol Punkyho ležiaceho na zemi.
– Veď ho nebite, pán policajt. Je to takisto človek ako vy. Síce trošku iný, ale stále z mäsa a kostí, – vyslovil som pokorným hlasom dvojzmysel. Celá táto situácia mi pripadala smiešna. Asi to bolo tým alkoholom alebo tým, že som cítil, že môj bracho už schytal nejednu bitku a sada takýchto kopancov mu neuškodí.
– Ááááu, to bolelo… – zaspieval Punky teatrálne zo zákopu.

Zadržiaval som smiech, nech nevybuchnem. Policajt si zatiaľ posvietil na meno na drevenom kríži a porovnával chrobáčiky s plastovým zdrapom. Nemohlo sa tam zhodovať ani prd, ale aspoň mi tým naznačil, že bude o čosi rozumnejší ako ten buran, ktorý bil Punkyho. Asi tak o jednu triedu základky…
– Tak ty si zo mňa ideš robiť srandu, áno?! – zasyčal môj strážca poriadku a zasvietil mi baterkou cez oči až do žalúdka. „Konečne niečo teplé,“ napadlo mi, ale potom som sa už dal rýchlo do vysvetľovania:
– Je to môj pravý otec, ale meno mi dal foter, ktorý ma vychoval. Tento pravý pred týždňom zomrel. Trošku som sa opil a nestihol jeho pohreb… tak tu teraz sedím. Však, ocko? No povedz… – otočil som hlavu do koruny mohutného stromu.
Už som však nedopovedal, lebo sa na mňa privalil domiešavač kopancov. Podľa posledného obrazu, ktorý som pustil na sietnicu, a  prudkého tanca svetla aj z druhej baterky som pochopil, že ten Punkyho primitív nečakal na nič iné ako na povel svojho druha.

– Do piče, čo vám ženy nedali zajebať?! – vrešťal Punky a takisto ako ja sa mrvil v zákope vedľa hrobu.
Chránil som si hlavne hlavu. Za sekundu som sa skrčil do obranného tvaru embria a dúfal, že mi agresívna topánka neodrhne nejaký dôležitý orgán. Utvrdil som sa, že naozaj nechcem zomrieť, že mi je na svete dobre, že sa s Punkym stále smejeme, a kým máme na víno, je nám super.

„Otec, kurva, kašľal si na mňa celý život. Ja dobre viem, že si ešte úplne neodišiel, že na mňa čakáš. Prišiel som, vidíš ma, nie? Zastav ich! Ty to môžeš, si v inom vibračnom svete, kurva, ale rýchlo, lebo už mám modriny aj na nechtoch,“ prosil som v duchu mŕtveho stvoriteľa a odhadoval, do akej miery to zájde, pretože zlosť sa vylievať z príslušníkov neprestávala. Skôr naopak, akoby tým netvorom zachutilo zakopať si do živých vriec, do dvoch odpadlíkov, ktorí aj svojím dýchaním ukazovali svetu obrovského paroháča. A to sa, samozrejme, nesmelo. Stádu sa nepáči, keď niekto vykročí iným smerom. Ukazuje tak na slabiny, a to celok nemá rád.

Preľakol som sa, lebo otec prehovoril – pár desiatok metrov od nás zrazu niečo vydalo mierne dunivý zvuk a potom zarinčalo sklo. To kokotov zastavilo. Otvoril som oči a stočil sa na bok, či niečo nezbadám. Zadychčaní policajti otočili baterky k bráne a snažili sa zaostriť lúče na svoje auto.
– Kurva, do piče!!! Niekto nám rozbil predné sklo! Pojebaná chátra, – zabil ten môj. – Nehýbte sa! Ináč budeme strieľať. Rozumeli ste?! – zavrešťal ešte.
– Jasnačka, pán fízel, – odfúkol Punky.

Obidvaja policajti začali šprintovať k autu a o niečom sa v behu dohovárali. Jeden sa občas otáčal so svetlom na nás, aby nám pripomenul, že na nás myslí. Ale nemal najmenšiu šancu nás v pohybe zaostriť, nieto skontrolovať, či sme sa už nezačali prekopávať do Austrálie. Hneď nám bolo jasné, že tomu prvému kryje chrbát, ale mieri takisto k autu. Chcel som to rýchlo využiť.
– Tu smééé, neutekáme, – zakričal na nich posmešne Punky a zakýval rukou do tmy.
– Ako si na tom? – šepol som Punkymu cez kopček, ktorý chladil fotríka.
– Kokot, – odpľul si Punky.
– Nepýtam sa ťa, čo ti pripomínali. Len mi povedz, či môžeš utekať, – šepkal som.
– Bolí ma noha, kurevsky. Ale môžem.
– Okej, narátam do troch a ujdeme smerom hore. Bež za mnou, poznám to tu. Na konci zahneme doprava a potom cez hroby k plotu. Prebehneme cez cestu a za chvíľku sme pri amfiku. Tam sa stratíme cez plot gympľa. Nemajú šancu. Dobre? – nečakal som na nejakú jeho vtipnosť a začal som počítať, pričom som sa pomaličky vystieral, – raz… dva… tri.

Vystrelili sme, akoby nás ani nebili. Hnal nás strach, že nás opäť dostanú do svojich nôh, že si na nás odkopú ďalší tréning vo fitku, aby si na nás opätovne odfučali mindráky z detstva, že nám hrubou silou opakovane ukážu, akí sú oni borci, majstri sveta, páni dôležití. Obavy, že nám to auto našijú, dvíhali za nás nohy, dodávali našim prefajčeným pľúcam výkonnosť a dávali nám silu uniknúť.
– Zastavme sa… mne už iskria kĺby, – lapal som po všetkom, čo mohlo obsahovať kyslík.
– Jeden za nami… chvíľku bežal, – fučal Punky opretý do stehien, keď sme sa po desaťminútovom behu dovliekli do kriakov gymnázia.
– Ty si sa… – dychčal som, – otáčal?
– Bežal si ako posratý… si starý dedo… skoro som ti vybehol po chrbte a skočil do hviezd, – dával do mňa.
– Chcelo sa mi smiať… keď som si predstavil, že sa dá bežať aj na špajdliach, – bránil som sa.
– Ja som sa skoro posral, keď povedal „budem strieľať“, – povedal Punky a obaja sme sa rozrehotali.
– Čo myslíš… – lapal Punky stále po dychu, – kto im… rozjebal auto?
– Neviem. Nie som bulharská veštica, – fučal som a mal strach, že ak za nami niekto stále beží, tak to cez ten hlučný dych ani nezaregistrujem. – Možno Saška.
– Saša? Možno, – vydýchol Punky a otázka bola vyriešená. To bolo pre neho typické, otázniky odchádzali veľmi rýchlo, netrápil sa s ničím. Nakoniec sa vystrel, podišiel ku mne, dal mi ruky na plecia a povedal mi priamo do očí:
– Ideme domov. Máme tam ešte jeden liter bieleho. A potrebujem cigarety, ten kokot mi ich všetky polámal.
– Majú môj občiansky.
– Ser na to. Zajtra ti ho donesú, – odvetil mi pokojne Punky.

Sral som na to, sral som na násilníckych idiotov, sral som na celý svet. Sral som na možný problém, sral som na život, až som sa čudoval, kde sa všetky tie hovná vo mne berú. Šli sme domov a ja som sa prichytil, že Punkymu, Saši a tým deťom dôverujem viac ako komukoľvek inému doteraz, aj keď vraveli, že sú čistý odpad a nechcú tvoriť žiadnu „vyspelú“ spoločnosť. Možno to bolo preto, že sa nikdy nesnažili získať moju dôveru. Práve naopak, boli drzí a o nič nestáli. Uveril som im, lebo na mňa netlačili.

Našu chôdzu sledoval len mesiac a môj otec z nebies. U Punkyho sme dopili fľašku, ja som v duchu poďakoval oteckovi, že sa za mňa aspoň raz postavil, a bezstarostne som zaspal.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.