blog

Smetisko vo mne, smetisko v nás (33. kapitola)

utorok 6. decembra 2011 11:11
Ut 6.12. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Skoro všetky peniaze sme dali Punkyho starkej. Nechali sme si len štyridsať eur na oslavu maličkého víťazstva nad systémom. Porazili sme ho navlas rovnakými hnusnými praktikami, akými pracoval aj on. Musela vymrieť minimálne jedna, ak nie dve generácie, ktoré boli zvyknuté chodiť k doktorovi s pripravenou obálkou, kradnúť zo spoločných peňazí, všetko získavať cez rodinkárstvo, známosti, silu a peniaze. Prvýkrát som bol rád, že nemôžem mať deti, lebo aj tie by sa museli brodiť hnisom, ktorý nechávala za sebou táto sebecká a pažravá spoločnosť.

V krčme som si vzal Sašku nabok.
– Ďakujeme za pomoc… Ako ti napadlo rozbiť im auto?
– Prišla som k bráne, tam fízliarske auto. Potom som začula krik a Punkyho hlások, nech prestanú. Tak som sa vrátila cez cestu k najbližšiemu paneláku. Bola tam taká malá záhradka. Vybrala som z nej najväčší kameň, ktorý som vládala odniesť, a drbla ho o sklo.
– Videl som to na monitore. Nerozbilo sa, iba prasklo.
– To predné ale pustilo.
– Áno, to stieklo vzorovo. Hehe, a to tvoje al-kájda maskovanie, no hotový prepad pumpy, – zasmial som sa.
– Kto to vie?
– Nik. Iba ja a Punky. Aj jemu to púšťali. Pýtali sa ho, kto v našom meste nosí na chrbte The Exploited. Debily…
– Minimálne desať ľudí… – odľahlo Saške.

– Punky im nadiktoval mená ako Koňýk, Whisky, Sveťo, Jury, Špako, Kasa, Krtko, Vraťo, proste pár prezývok muzikantov z celého Slovenska.
– To už tam mohol rovno doplniť aj Kulyho, Sajfu a Adelu.
– Adela je žena, to by ich mohlo priviesť k hľadaniu aj medzi ženami.
– Vieš isto, že Adela je žena? – spýtala sa ma Saška s prísnym pohľadom a mne bolo jasné, že by dokázala vyvolať búrku aj v zaváraninovom pohári s medom. Radšej som teda mlčal.
– Bolo by dobré, keby sa to už ďalej nešírilo. Ani Erikovi, nikomu, – prehovorili z nej zrazu obavy.
– To už sme si povedali, neľakaj sa. Nemám tu pampersky, aby to s tebou nedopadlo zle.

Namiesto odpovede mi však vopchala jazyk do úst. Erik to od stola všetko ticho pozoroval. Nakoniec nahnevane vstal a zmizol. Možno som v ňom zasial semienko pomsty, ale svet pankáčov ma naučil nič neriešiť.

Odišiel som so Saškou. Punky mal kasu, nebolo pochýb, že sa v ten deň stane vládcom mesta. Pred rokmi by som spal zakrútený do Radky a nič netušil o svete nočných upírov, cicajúcich po nociach z krígľov pivo bez peny. Strapatých a uzimených kanibalov doby, jediných, čo počúvajú osudy bezdomovcov. Nedržali tempo so spoločnosťou, ale keď do seba nabrali páva marihuany, boli schopní plaveckým rekordom preletieť počas noci trasu Urán a späť aj trikrát.

Bolo mi záhadou, že práve oni mi ukázali, že ľudia hrajú ako pokazené kazety a svojou všednosťou pripomínajú pracovné soboty. Namýšľali si, že mať jasný cieľ súvisí s vlastnou spásou. Báli sa stratiť hlavu, ale nedošlo im, že už dávno o zdravý rozum prišli. Hádzali smeti na zem, aj keď smetný kôš mali pred očami a ústa plné ochrany prírody. Pravda sa stala štvanou lovnou zverou, po ktorej nešli len poľovníci, lesníci, doktori, policajti a pytliaci, ale celý krvilačný svet, ktorý pankáčov považoval za hormonálny sliz na pokraji mentálnej demencie. Pritom neboli ničím iným ako vlastným odrazom spoločnosti v zrkadle. Nič neriešili, nepomáhali z tej spoločenskej psychodrámy von, ale aspoň signalizovali chorobný vírus.
Saška spala v našej partii asi s každým. Možno sa tak rozhodla po zistení, že vzťahy moderných ľudí sa začínali sexom a očakávaniami, ale končili sa plačom a bolesťou. Tak sa na to vyprdla na samom začiatku zápasu.

– Dobré ránko, – budil som ráno svoju spoločníčku v Punkyho letisku. Pán príbytku a krotiteľ tmy ešte nebol doma. Pravdepodobne ešte pil alebo púšťal poopičné sliny do vankúša u niekoho iného, kde sa rozhodol parazitovať.
– Ja som ešte neni hore… – prišla od nej lemravá odpoveď.
– Nemala si včera piť ako Rus.
– Nepiť nie je riešením, viem sa baviť aj bez nealka. A spím, čo nevidíš?
– Nie, nevidím. Ja už som hore.
– My sovy to máme ťažšie, vcíť sa do nás. A keď ty si hore, to ešte neznamená, že celý svet je na nohách.
– Tak to bolo za Stalina. Keď sa prebral z opice, celý národ sa od strachu zobudil, aj keď boli tri hodiny nadránom.
– Mlč už, menštruujem!
– Nevšimol som si včera…

Saška mi už neodpovedala. Dúfal som, že si aspoň matne pamätá, že sme v noci dali sex. Aby to nebolo ako u jebnutých na dvore – večer milovanie a ráno znásilnenie.

Pozoroval som ju, ako si pre seba snaží ukradnúť ešte nejaký trhanec spánku, ale veľmi sa jej nedarilo, lebo telo sa neustále nemrvilo. Vlasy jej stáli ako ofina Fantozzimu, keď na neho prehovoril lodný klaksón. Napriek tomu bola príťažlivá, a keby zmenila účes a elegantne sa obliekla, lámala by mužom krky, sľuby, svedomia. No nechcela. Punky vravieval, že jeho zjav hneď v prvom slede odselektuje ženy piče, pretože jemu ide o dušu. Saška nemeškala a hneď sa po ňom opičila, že svojou skoro nulovou starostlivosťou o zovňajšok okamžite odradí metrosexuálov, uslintaných nadržancov, zženštilé typy a iný mužský odpad. Vraj jej ide o dušu. Čuduj sa svete, aká zhoda.

Zadumal som sa a pýtal sám seba, prečo som sa do Sašky nezaľúbil. Dokonca bola aj rozumná, veď ináč by sa na výšku nedostala ľavou zadnou. Vynoril sa mi ten krásny proces ľudskej zamilovanosti, keď sa zahľadené duše začnú lepšie obliekať, športovať, kúpia si nové parfumy a odstránia z tela všetky prebytočné chlpy. Keď sú spolu, správajú sa ako niekto úplne iný a tajne dúfajú, že sa trafili do vysnívaného idolu. Splynutie sa rovná pár mesiacov extázy, keď nevnímajú okolitý svet, blízki pre nich zomrú a oni plávajú životom ako mechom udretí.

No po roku sú to zasa naši starí známi. Nezmenení. Muži prestávajú dbať na módne trendy obliekania, bežne prdia pod paplón, zabúdajú sa holiť. Aj na tvári. Dokonca si dovolia takú spoločenskú nehoráznosť, že si občas pred spaním neumyjú zuby. Samičky zasa v opare blízkosti samčeka, cítiac jeho ochranu a z nej vyplývajúcu partnerskú istotu, začnú poľahky priberať. „Čo sa nenajem, keď mi je dobre? Ak ma skutočne ľúbiš, musíš ma ľúbiť aj s nejakým kilečkom navyše. Lebo ináč ti ide iba o telo, a nie o mňa ako bytosť.“ Hlúposti… Možno to pochopí duša, ale ak sa raz partnerka premení na bábovku, penis už nikdy prvoligovo nevzruší.

Fraška pokračuje, chladnúce torpéda sa rútia do manželstva. Veď mamy, otcovia a okolie povedali, že sa to patrí. A vzťahy založené na láske po rokoch prechádzajú do roviny akceptovania, tolerovania a zodpovednosti. Všetko v mene detí, spoločného majetku, spoločenského kreditu. No láska niekam zdúchla, vytratila sa. A sexuálny náboj s ňou. Muži si pri súloži predstavujú kozaté, okaté, blonďavé moderátorky z televíznych správ či pornoherečky, ktoré z erotických festivalov bežia rovno na medicínske odborné semináre zaoberajúce sa modernou chirurgiou. Ak majú manželky veľké prsia, ich muži túžia po malých a pevných ňadrách. Ak majú malé zadky, modelujú si v predstavách usmievavé moletky, ba až ritnaté matróny. Vymrdali by všetko, len nech to nie je manželka. „Pekná si, dobrá si, len keby si bola trocha cudzia.“

Neutíchajúci vír slovných bumerangov: „Však som schudla? Nezdá sa ti, že sa mi zväčšili prsia? Ufff, ako mi po tej menštruácii zasa ovisli…“ Ranné ženské náreky vyprovokované zrkadlami, ako dnes vyzerajú strašne, a následné mužské taktné reči, že je na svoj vek stále nádherná žena. Lenže slovám od „svojich“ sa neverí. Pochvalu musí vysloviť neznámy samček, potom to už je iná lichôtka.

Neskôr prichádza nekompromisná kosa nevery, raňajšie výčitky, vracanie duše, osobné sľuby, že jeden prešľap dostatočne stačil na to, aby si niekto uvedomil, že doma má kráľovnú a včera v noci lízal slúžkinu misku. Jeden mesiac a všetko je preč? Znova manželka, ktorá túži súložiť práve vtedy, keď v trenkách chce byť ticho. Asi sa zasa jedna z kamošiek na kávičke pochválila, ako kvalitne ju nakladá nový milenec. „A čo sme my iní? Veď nám to ešte funguje, poď!!!“ Alebo opak – nadržaný manžel šermujúci penisom, len čo deti vytiahnu päty z domu, a zdesená manželka, ktorú to bude zasa bolieť a dala by všetko za to, aby sa jej muž aspoň mesiac nedotkol. Brŕŕ, zahrá sa divadlo, snáď si to starý nevšimne. Možno partner nie, ale duša áno! Vlastná duša ÁNO! Tá si kurevsky všetku neúprimnosť voči sebe pamätá, zapisuje a odkladá do skladu, aby raz všetok ten neuprataný bordel majiteľovi zlomil vnútro.

Sled ďalších nevier, človek by to nové súložil celý víkend, kým by mu namiesto semena nestriekala krv. Až kým nepríde skutočná čelná kolízia s rýchlikom – prichádza bytosť, ktorá okrem luxusnej ponuky skvele pracujúcich, vyzerajúcich a voňajúcich primárnych pohlavných orgánov zrazu prináša aj lásku. Obrovskú, čistú, úprimnú, nie citové temno, ktoré sa akurát prežíva v manželstve. Spať sa nedá, myšlienky sa vracajú k jedinej súradnici, ale to telo ležiace vedľa s obrúčkou na ruke, s ktorým vychováva deti, to, žiaľ, nie je. Dotyčný si zrazu uvedomí, aký je pokrytec, sebec, ale aj aký má vlastne skutočný rozmer vnútra, litráž srdca, čo to s ním osud narobil, keď mu zamilovanie pomlelo nervový systém na kašu ako sekačka. Hádky, výčitky, plač. „Nekrič na mňa, nie som krkavčia mať! Ja som tie deti vychovala, to ty si nebol večne doma!“ „Ja nekričím, ja mám len taký mohutný hlas!“ Rozchod, rozvod, rozpad.

Človek, tvor zmätený, na vlastnej koži nesúci kríže toho, že súčasný stav vzťahu muž – žena nebude nikdy fungovať, kým si ľudia neuvedomia silu úprimnosti. K sebe a tak, aby to z nich následne vyšlo aj k okoliu. „Kurva, a kde sa nachádzam ja, keď som taký múdry? Smetisko vo mne, smetisko v nás? Kde som doteraz žil? V sračkách, milý môj,“ priznal som farbu vlastnému vnútru a považoval to za skvelý začiatok dňa.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky.
Povoliť cookies a zobraziť