blog

Jeden muž tak dlho čakal na expres, až mu ušla električka (34. kapitola)

utorok 13. decembra 2011 11:11
Ut 13.12. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Saška na mňa otvorila zalepené oči. Stretli sa nám pohľady, usmiali sme sa.
– Dobré ránko, – zaševelil som druhýkrát.
– Čau, chrobák.
– Zuby máš ako pornoherečka.
– A ty máš nohy chlpaté ako včela.
– Veď ja som to povedal v dobrom… – zahral som smutného.
– Krásu ženy určujú iné ženy nachádzajúce sa v jej blízkosti, to nevieš?
– Sa ti to hovorí, keď v tomto byte je len Punkyho starká, – vyslovil som, ale malo to efekt, ako keby som kôstkami ostreľoval zaoceánsku loď.
– Somár. Cmoro?
– Čo?
– Chcem s tebou chodiť. Si fajn chalan.
– Veď teraz hodíš s Erikom, nie?
– Že o tom neviem… – odvrkla Saša. – Tak čo? Keď ty povieš áno, tak ja vravím hej.
– Saška, nie sme deti na pieskovisku.
– Ja ani nič detsky nemyslím. Túžim mať konečne chalana, ktorý by mi odhŕňal po milovaní vlasy z čela, niekoho, kto by chodil polonahý po byte a spieval mi, keď by som mala zlý deň. A robil by si zo seba srandu, len aby ma rozosmial. Chcem sa s tebou držať za ruku, v zime sa chodiť sánkovať, na jar spoločne nadávať na čľapkanicu, v lete trhať čerešne, na jeseň sa váľať v lístí. Tak obyčajne, ľudsky, – zasnívala sa Saška.
– Keď ja by som radšej neľudsky.
– A byť ti verná… – nepočúvala ma a podčiarkla svoje vyhlásenie pohľadom, ktorý by stačil na rozbitie desiatich manželstiev.

Mužsky som prevaril obvody: „Keď poviem nie, prídem o pich a dobrej kamarátke poškriabem srdiečko. Ak priznám, že sme si raz s Punkym sľúbili, že sa s ňou nebude ani jeden z nás frajeriť, zradím kamaráta. Hmm, a čo keby si povedal pravdu? A aká je vlastne pravda? No, že ju neľúbiš, nie?“
– Ženu zaujíma sila osobnosti, charizma, výnimočnosť. Zrelá žena sa nepozerá len na mužovo telo, ale na jeho najskrytejšie kvality. Nezamiluje sa do jeho svalov, ale do niečoho nedefinovateľného, ale veľmi atraktívneho. Do muža s tajomstvom, ktoré sa oplatí preskúmať.

– Prestaň s tými sračkami. Chcem ti vyznať lásku.
– Byť tebou, nerobil by som to.
– Prečo?
– Lebo ja na niekoho čakám…
– Jeden muž tak dlho čakal na expres, až mu ušla električka.
– Jedna žena tak dlho rozťahovala všetkým nohy, až jej do vagíny vbehol celý svet. Chcela s tým ísť k doktorovi, ale zistila, že už niet žiadnej čakárne, doktora, pomoci. Všetko bolo v nej. Rozbolela ju z toho hlava, tak chcela na to vypiť pohár vody, ale došlo jej, že nijaký vodovod ani voda už nie sú. Snažila sa tú planétu vybrať z maternice, ale akosi sa zasekla. Až kým nestretla jedného muža, ktorého poprosila, nech jej tú guľu pomôže vytiahnuť z tela, že ju tie búrky, zemetrasenia a výbuchy sopiek svrbia v šuške a potom má neustále chuť súložiť. Muž ju naložil, aj keď to bolo len tak-tak, lebo žaluďom penisu narážal do Mount Everestu a to ti poviem – nebola to žiadna pieseň lásky. Baba držala, reku, dorobí sa, vytiahne, pomôže. Lenže chlap si zastrčil uslintaný parožtek naspäť do gatí a odvetil jej, že čaká na expres. Dievča mu vtipne odpovedalo, že jeden muž tak dlho čakal na expres, až mu ušla električka. Potom sa otočila a odišla. Odvtedy sa svet kúpe v kyseline. Never Biblii, ja som nový prorok, uver mi, pridaj sa.

– Hrôzostrašná nezaujímavosť, amatérska pohroma, odstrašujúca plytkosť. A už nikdy ti nedám, – povedala Saška s hranou vážnosťou. A možno som si to len namýšľal a ona bola skutočne pevne rozhodnutá to aj dodržať. „No čo, skončím ako mních,“ zostalo moje vnútro aj tak pokojné.
– Však vravím, svet sa kúpe v kyseline, v nepochopení potrieb iných. Vidíme len seba, nevieme sa obetovať pre dobrú vec, pre uspokojenie svojho blížneho, – snažil som sa aspoň streliť capa.
– Keď ide o tvoj orgazmus, vidím, že si schopný napísať o mne aj novelu.
– To by som si nikdy nedovolil. Na lesk krásy tvojho ducha mám slabé pero.
– Opíš to desaťkrát a pošli sklamaným ľuďom, mňa s tým nerozčuľuj.

– Saška, na čo by ti bol neplodný chlap? Raz sa zobudíš a tvoje materské pudy ťa pripnú o plafón. Potom sa pozrieš na mňa iným pohľadom a všetko ti dôjde. Mne to došlo už teraz. Asi to bude tými rokmi.
– Aha, tak tu je zakopaný problém, pánko stratil svoje mužské sebavedomie, lebo jeho spermie sú iba prázdni pobehajovia.
Chcel som jej odpovedať, že v tom to nie je, lebo nemám žiadne spermie, ale že pravdepodobne stále milujem Radku. Len akosi neviem odísť z tejto nekonečnej žúrky, rozlúčiť sa s kamarátmi, poďakovať, dopiť posledný panák, zavrieť za sebou ticho dvere. Vďaka nekončiacej otupenosti sa k tomu neviem stále dostať, lebo som neustále v kolotoči alkoholu, trávy, bubienkov niekde na inej planéte, kde neustále chýbajú prachy, ale ako zázrakom je vždy čo skrútiť, fúknuť alebo naliať.
Odkráčal som radšej mlčky na záchod.

Niekto zazvonil. Cez tenký umakart som začul, ako Saška pritancovala k dverám a otvorila ich. Dal by som si vytrhnúť jazyk za to, že bola len v gatkách, len tak v dlhom tričku s nápisom Sweet punk bitch.
– Ahoj. Je Lukáš doma? – začul som po storočiach ticha Radkin čarovný hlas.

Pár metrov odo mňa stálo svetlo môjho života a ja som v tom okamihu naisto vedel, že náhody neexistujú, že som si tú divu osobného príbehu k sebe pritiahol myšlienkami. Možno na dve vety, možno na celý život. Chcel som okamžite vstať a s holou riťou prísť k vchodovému prahu, nech vloží do mňa dlane a chytí si do vlastných rúk tie živé poplašné zvony, ktoré mi trhajú bránicu, a pochopí, že živorím len kvôli nej. Slzy sa mi pomaličky mobilizovali na krajíčku milujúceho srdca a čítali z veľkého notového stojana sveta báseň šialenca, že len čo si vytriem zadok, pomodlím sa k všetkým autoritám kozmu, nech sa vo mne nazbiera odvaha aspoň sa jej pozrieť do očí a vysloviť pár popletených viet, z ktorých, dúfam, pochopí, že ma to všetko mrzí, trápi, ničí. Že to už viem, topím sa v tom žiali každý deň, aj keď sa obdivuhodne klamem, že všetko ide fajn.

Čakal som na príchod armády Godotov a vyzeral pritom chladne. Telo som mal stuhnuté, proste zmrznutý krehký krepový pajác, do ktorého keď cinkne Mikuláš svojou palicou, rozbije sa na trilión márnych kúskov a nezlepí ho ani doktor Mengele. Lenže srdce som mal na bode varu, celý sled mojich životných udalostí ma vtiahol ako krokodíl do močiara najväčšej biedy a ja som sa odmietal brániť, aj keď som konečne dospel k poznaniu, že potrebujem dať veci na poriadok.

Poviem vám, trvá to roky, kým sa človek začne meniť, kým dosiahne zmenu. Je to bolestivá celoživotná púť cez nekonečnú horiacu planinu, keď musíte vec objaviť, pomenovať, nájsť cestu riešenia, začať ju realizovať, uzavrieť. Pochopiť, prijať, poďakovať, uložiť. A ja som bol stále ako taký nevyvinutý zakrpatený plod, sediaci v zadymenom bare na posrato smiešnej 176, strane knihy svojho života, ktorému neviem akým zázrakom došlo, že už konečne objavil aspoň mantru zaklopania na vráta celého tohto očistného procesu, jedinej záruky prežitia. Dúfal som, že sraľovia žijú aspoň tristo rokov, nech to všetko stihnem a nemusím sa tým pľačkať ďalších päť ďalších životov. Hľadať Radkinu dušu narodenú o sto rokov niekde v Bengálsku a vysvetľovať jej ako chudobný pohonič stáda koní, že som v predošlom živote s ňou niečo mal a celé to pokazil. Ja. Nie ona. Ona bola len spúšťačom právd, ktoré sa vo mne pomaličky rodili.

Pravdu nezastavíte, vývoj nikdy neustane, vo vesmíre neexistuje negatívna skúsenosť. Všetko sa to nakoniec javí ako nevyhnutné. Z nejakých vyšších príčin sme v zásade vždy pred rovnakým rozhodnutím – vpravo alebo vľavo, ani jedno nie je správne, ani jedno nebude zlé, obe cesty nás zavedú presne tam, kam majú, a niečomu naučia. Zostal som omráčený, čo mi v tom záchodíku počas raňajšieho okienka filozofovania napadlo a kde sa to všetko vo mne nabralo. Možno koľko zo mňa padalo dole, toľko mi niekto učený len tak z prče nalieval zhora do prašiny, nech v mojom tele nevznikne podtlak a ono sa mi obradne nestiahne ako gumený Micky Mouse v žeravej pahrebe.

– Áno, je doma, ale serie, – odvetila bezvýrazne Saška.
– Bože, to je krava, – zašepkal som si pre seba do smradu, ktorý mi bez okolkov ukazoval, čo v mojom vnútri v skutočnosti je. Aj to hovno, čo ticho čľuplo do misy, mi oznámilo, že neustále kráčam správnou cestou trpkého sklamania. Len slepý ako ja mohol prehliadať symboly, ktorými mi vyššie mocnosti značili cestu.
– Prosím ťa, daj mu tento list. Ďakujem, – zniesli sa nebeské vtáky priamo z oblohy a zložili k jaskyni netvorov oheň, teplú vodu, automatickú práčku, mikrovlnku, gauč aj televízor.
– Ušla ti električka, – zakričala mi Saška, keď zavrela za Radkou dvere. – Druhá ťa čaká v posteli. Nahá. S roztiahnutými nohami. Musíš ma poriadne pokefovať, ináč sa k tomu líbesbrífu nedostaneš. Poslednýkrát porušujem svoj sľub.

Odrobil som si to, ale predstavoval si, že sa milujem s Radkou. Chcel som sa konečne dozvedieť, či ju ešte ľúbim, alebo sa na to iba hrám. A tak som hladkal Sašku, no v skutočnosti som nežnil svoju ženu. Bozkával som ju po krku, chrbte, prsiach, s nehou si vychutnával, ako ženské telo trasie nedočkavosť. Kým som do nej vošiel, nechal som mlčaním prehovoriť jazyk. Prsty jej napätých rúk sa ukotvili o posteľ, triaslo ňou, pod zavretými viečkami sa jej premietal ten najkrajší film sveta. Hádzal som bójky „milujem ťa, neskutočne ťa milujem,“ do cudzích vĺn, ale napriek tomu do tak blízkych vzdychov. Splynul som s iným prístavom, no akoby som kotvil v milovanej Radke. Prial som si, aby všetci živí boli autenticky šťastní, aj keď som dobre vedel, že si práve vyrábam ďalšiu protiveň. Bol som plný ľudských citov, nalieval si hojivý harmanček do srdca a postupe sa napĺňal pocitom, že ju potrebujem a obrovsky stále MILUJEM!

Saška cez to jemné splynutie, ktoré bolo úplne iné ako to, čo sme predvádzali počas tých mesiacov doteraz, pochopila, čo je vo mne a prečo som s ňou odmietol chodiť. Napĺňala ma iná žena, prežíval som kvôli inej bytosti. Prezradil som jej to pohybmi mojej ubolenej duše cez telo plné modrín a nehojacich sa chrást.
Odmiloval som si od nej ten list, ale neotvoril ho. Buď vec nedotiahnete, alebo skončíte ako víťazi. Nič medzitým však neexistuje.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky.
Povoliť cookies a zobraziť