Anjeli sa zjavujú, len keď stojíte na hrane (35. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Zrazu už nebolo festivalov, prestalo sa migrovať po celom Slovensku i Česku, a tak sa piatky väčšinou slávili v domovskom meste. Stávali sa pomaličky rituálnymi – park, kde sme likvidovali litre škatuľového vína, rokáč do druhej v noci, kým ho nezavreli, potom voľná zábava – buď tackavo domov, alebo ak sa zohnali peniaze, tak ešte do Tesca po posledné náboje či na pumpu na raňajšie pivo. Niekedy sa piatok zlial do pondelka a murárčiť sa šlo až v utorok, inokedy už v sobotu vyschol prameň a v nedeľu sme sa len tak flákali. Vysedávali sme na kamenných schodoch pri blízkom potoku kúsok za sídliskom alebo si robili oheň v horičke.

No v ten piatok, ktorý si povedal, že to všetko otočí hlavou hore, sme mierili za brieždenia na pumpu. Ja, Punky, Erik a ešte dvaja punx z iného sídliska, s ktorými sme sa dali dokopy už na večernej štartovačke v parku a prechľastali s nami celú noc. Nemal som chuť ísť naháňať nejaké sexuálne skúsenosti, tak som sa neodtrhol a zostal celú noc s chalanmi. Asi to bolo tou trávou, pretože keď sme zahulili, nechcelo sa nám šukať.

Stalo sa to na tej pumpe. Popíjali sme na boku budovy, pretože pre pankáčov boli len dve možnosti – buď sme sa vytŕčali celému svetu na obdiv a provokovali svojím zjavom, správaním, účesmi, alebo sme sa niekam schovali – do lesa, k potoku, do parku, za budovy, do tmy, niekam, kde do nás nik nevŕtal a my sme sa mohli v pokoji venovať svojmu autokanibalizmu. Tentoraz bola nálada schovať sa za budovu a nekaziť si prichádzajúce ráno husto hliadkujúcimi fízliarskymi autami, zazerajúcimi taxikármi, ktorí sa po návale noci mohli konečne zašiť na pumpách, či ujsť frflaniu obsluhy pumpy, nech nevysedávame pred sklenenými zasúvačkami, nerobíme bordel, nepľujeme a nehádžeme na zem ohorky.

Vystúpila z čierneho drahého auta zo strany vodiča. Nasledoval ju vysoký, vyholený a vyšportovaný muž, ktorý bol v povznesenej nálade. Dobehol ju a tľapol po riti. Otočila sa a vážne mu povedala, že je vydatá a nech si tieto gestá nechá pre deti, ktoré k nim chodia na disku. Lenže on ju nepočúval, znova ju dobehol a chcel ju chytiť okolo pliec. Vytrhla sa mu a ušla do predajne. Nevideli nás. Chátra spoločnosti im nestála ani za pootočenie hlavy.

Nevidel som ju snáď večnosť. Od toho supermarketu, z ktorého som ako bezdomovec ušiel. Radka. Môj žijúci anjel. Prekrásna žena, ktorá mi už nepatrila. Teraz som sa z priviateho dialógu dozvedel, že mi ešte patrí aspoň papierovo. Podrástli jej za ten čas vlasy. Mala ich do pol chrbta a bola nádherná. Najkrajšia žena v mojich očiach. Hlavou mi preblesla myšlienka, že hocičo môžem robiť, ale túto bytosť zo srdca nevyplavím ničím. Obratom som sa spýtal Boha, prečo mi to spravil, no asi sa taktiež flákal celú noc po baroch a dávno už spal, lebo odpoveď neprišla.

„Žiarliš. Áno, je v tebe zlosť na toho chlapíka, čo ti na ňu siaha. Keby sa dalo a prekonal si to v sebe, dobehneš ju a veselo sa jej spýtaš, či si dá s tebou kapučíno z automatu. Tvoje srdce ti šepká, že ťa stále miluje. Napísala by ti dvakrát do mesiaca list, keby cesta k tebe z jej strany už dávno zarástla? Keby sa chcela rozviesť, už dávno ťa otravuje, nájde si ťa, doženie na súd, k podpisu… už by to spravila. Choď za ňou a chlapíka jedným pohľadom odstavíš na vedľajšiu koľaj,“ pohrávalo sa so mnou moje vnútro.

Pozrel som sa na seba. Tenisky som mal celkom slušné, Punkyho starká nám ich pred víkendom vyprala. Mal som aj nové tričko a sexi obtiahnuté rifle, v ktorých som vraj mal dobrú riť. Bol som na moje pomery celkom nahodený, pretože som cez víkend vždy počítal aj s alternatívou, že možno vybehnem večer na lov. Jedine šticu som mal prefarbenú na žlto, čo by mohlo slušnú pipinku odradiť, no ja som vedel, že ma to robí mladším, lebo mi to vraveli všetky pankáčky.

– Čo si onemel? Zbadal si ufo? – spýtal sa ma veselo Punky.
– Dnu vošla moja žena. S nejakým týpkom. Objebával ju, – odvetil som, hrajúc apatiu.
– Dáme mu do dyne? – nadhodil polovážne Punky.
– Seriem na to… toto už je mimo mňa, – klamal som.
– Klameš. Stále ju spomínaš, – prezradil to na mňa Punky. – O ženu sa bojuje. Ja by som mu dal na piču, – povedal. Nikdy by však bitku nezačal, jedine tak s náckami.

– Vy traja obehnite pumpu, my s Cmorom ho prepadneme z tejto strany. Nemusíme ho biť, aspoň pokecáme, – navrhol Punky zrazu stratégiu útoku. – Choďte, – povedal tým trom. Tí položili pivá na betónové dlaždice a neistou chôdzou odišli za roh. Až ma prekvapilo, ako ho na slovo počúvli. Nemali ani dvadsať, boli to len toluénoví chlapci. Ale každé kilo sa počítalo. Keď na golema skočí v dohodnutý moment naraz päť ľudí, nepomôže mu ani desať rokov kung-fu.

Ako zmizli, vyšla Radka z pumpy a ponáhľala sa k autu.
– Načo si kúpil to víno? Ku mne nejdeš, to si vyhoď z hlavy, – vyslovila viac ako vážne.
To už však Punky viac nepotreboval počuť.

– Do piče, to si moc dovolil, – povedal, – poď, máme prácu, – dohovoril a rozbehol sa smerom k chlapíkovi. Štrngotal reťazami viac ako kováčska dielňa počas najsilnejšej dennej prevádzky, s momentom prekvapenia mohol počítať jedine ak tak v nejakej bojovej príručke, ale nie teraz. Rozbehol som sa za ním. Keby som mu nekryl chrbát, zaváňalo by to trampotami, veď ostatní traja mušketieri boli maximálne v polovičke budovy.

Punky sa dva metre od cieľa odrazil od zeme s úmyslom chlapa skopnúť, lenže ten si počkal do poslednej chvíle a šikovne sa uhol, pričom stihol Punkyho vo vzduchu ešte slušne udrieť, čím mu pridal hojnú várku kinetickej energie. Bracho preletel naprázdno a vrazil tvárou do kapoty auta. Radka sa strhla. Až pri tom hluku pochopila, že sa niečo deje, lebo všetko prebiehalo za jej chrbtom. Otočila sa.

Alkohol v mojich žilách nevedel, či má venovať pozornosť Punkymu, ktorého spätný náraz šmaril o drsný asfalt, alebo Radkinmu prekvapenému pohľadu, keď pochopila, že ten rútiaci sa mladík s pomstou v očiach a so zaťatými päsťami je ten istý človek, ktorému píše jej srdce krátke, ale o to intenzívnejšie listy. Že je to muž, ktorému sľúbila pred rokmi vernosť na celý život, bytosť, ktorú jedinú si vybrala ako spolurodiča pre svojho syna. Nechal som sa jej očami liečiť o pár milisekúnd viac, ako si pýtalo sústredenie a načasovanosť bitkára, a nabehol som rovno na vystrelený koniec paže toho hajzla. Ako som trielil upratať lícom zem, pochopil som, že sme natrafili na nejakého vyjebanca, čo sa nevenuje s takou zanietenosťou ako my alkoholu a drogám, ale pravidelne vo voľnom čase masturbuje s nejakým športovým náradím. Hneď ako som dopadol, otočil som zrak k budove, nech sa poteším bežiacej posile, ale zbadal som iba tri hlavy stojace na rohu budovy. Pozerali, ale nešli k nám.

„Kokoti, oni nás zradili!“ pochopila moja klíčiaca hlava . „Ľudia sú zradcovia, zabudol si?! A možno sa ti Erik snaží niečo pripomenúť. Má v očiach presne ten istý chladný opar, ako keď si mu ukradol Sašku v tej putike. Pamätáš? Všetko sa každému raz vráti,“ schytával som údery od protivníkových pästí. Potom prišlo aj na kopance ako od koňa, ktorému pichli do gulí klinec. Nestačil som sa ani zabaliť do tvaru embria, ten zmrd bol rýchlejší ako Tison. Tiekla mi krv z lakťa, pery a ľavá ruka sa mi menila na bábovku.

– Zdeno, prestaň!!! To je Lukáš, môj muž! Ty kokot, prestaň!!! – kričala hystericky Radka a obiehala auto smerom ku mne.

„Prvýkrát zanadávala, či sa mi to len zdalo? Ona slovo kokot nikdy nevyslovila. Kurva, to bolí… Prestal ma biť či už som mŕtvy a lietam? Do piče, to je bolesť, zápästie mi ide odtrhnúť hlavu! Punkyho niet, to je zlé… Tých zradcov niet, do piče!!! To Punky tak kričí od bolesti či Radka?“ nalietavali na mňa vlny, krv mi tepala v lampárni, až mi išlo rozhodiť zvonicu. „Milovaný, miľúbený, Lukáško môj,“ mojkala Radka moju odtrhnutú hlavu. Zo šachty krku sa vysunula moja ľavá ruka napuchnutá ako tekvica, ktorá ju chcela pohladkať, ale nedalo sa. Nebol v nej cit. Všetok bol v srdci. Hrádza sa preťala, začalo sa to z nej vylievať. Prvé jarky si razili cestu k jazyku, ale ten bol stále nemý.

– Ty hajzel, ty prašivec! Vy špiny, – besnili sa všetci čerti v rozhnevanom Radkinom nabijákovi. Jeho údery svišťali v povetrí a bili do Punkyho, človeka, ktorý ma nikdy nezradil, ktorý mi nikdy nedal nepriateľského nelsona, ktorý by dal za mňa srdce, ktorý bol kamarát, lebo tu so mnou jediný ležal v krvi, v mláke osudu, ktorú sme spoločne napiekli svojou hlúposťou. „Milujem ťa a počkám si na teba… Povedala to? To ona mi položila hlavu tak jemne na bradavku matičky zeme? To ona driape toho chuja za chrbát, aby zachránila bracha, aby nás ratovala pred ubitím k smrti? Nás, boháčov medzi žobrákmi?“

Údery a krik rozbesnenej víchrice ustali. „Punky nehodil žiadnu ironickú poznámku, musí byť mŕtvy,“ podal mi vyfetovaný, priožratý a do zelena zmaľovaný mozog hlásenie.

– Zabudni na túto ženu, tá už pre teba skončila!!! Nejeb sa jej do života, lebo ťa zabijem, – držal ma ten had za krk a škrtil. Slovami, ktoré nemal nikdy vysloviť a za ktoré – keby bolo vo mne síl – by som ho okamžite zabil. Ak nie kameňom, tak myšlienkou.
– Prestaň! Do pičééé, Zdeno, PRESTAŇ!!! – vrieskala Radka.
– Počul si?!? ZABUDNI NA ŇU!!! – nevnímalo to zviera svet a krikom mojej ženy si dobíjalo baterky.
– Choď do piče, – vydýchol som.

Rozzúrená päsť poslala moje dotrhané telo na jednu otočku okolo zemegule. Paradoxne pristálo presne na tom mieste, odkiaľ vyštartovalo. Možno sa maximálne posunulo o tri centimetre. Cez pokožku mi vytryskli ďalšie pramene tmavej tekutiny, ktoré živili červa môjho nežitia.

– Si kokot, odchádzam, – vyriekla úsečne Radka a začala cupkať k volantu.

„Zbožňujem ťa, láska, a obdivujem, že vždy nájdeš cestu, ako primäť človeka spraviť to najlepšie pre dobro celého ľudstva,“ prichádzali ku mne myšlienky určite priamo z raja, lebo sa začali zhmotňovať s časovou latenciou.

– To oni napadli mňa, videla si to!!! Kam ideš, počkaj, – prebral sa votrelec do môjho rodinného hniezda z amoku a snažil sa prekričať naštartovaný motor.
Mne zrazu chýbali Radkine dotyky, pri ktorých by som tú ukrutnú bolesť tela nevnímal a všetky pravdy vesmíru by mi boli ukradnuté viac ako ničenie čínskeho múra.

            „Odišli? Sú preč? Radka je preč? Kvôli našej záchrane odišla… Bola to ona? Áno, anjeli sa zjavujú len na pokraji smrti, bola to ona…“

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.