blog

Tanec besného vlka (36. kapitola)

utorok 27. decembra 2011 11:11
Ut 27.12. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

– Cmoro? – spýtal sa ma vystrašene Erik. – Si okej?

Bolelo ma aj to, čo nebolo moje. Žila vo mne celá ubiedená Afrika a bedákali všetky indiánske a prírodné kmene, ktorým biely klamár ukradol pôdu, domov, matku. Hlavy mojich nikdy nenarodených detí vytŕčali z rán tela, kričali, soplili a revali, že mi uniká energia. Ani za toho pána som nemohol vstať. Ale tešilo ma, že konečne vnímam podnety z vonkajšieho sveta reálnejšie, aj keď sa v žiadnom prípade nedalo na sto percent povedať, že žijem.

– Ty kokot, Punky nedýcha, – doleteli ku mne slová, ktoré ma postavili na nohy. Oprel som sa o Erikovu ruku, ale zaprisahal som sa, že to je to posledné, čo od neho do konca života chcem. Došmatlal som sa k Punkymu.
– Uhnite! – skríkol som na číra, ktoré mi zavadzali vo výhľade. Dva živé nepodarky na povel odskočili, aby som mohol toho najvernejšieho uvidieť nehybne ležať na zemi. Vyzeral ako mŕtvy. Číro mal do polovice ponorené vo vlastnej krvi. Zeleno-červeno-žlté vlasové chuchvalce sa topili v hustej čiernej miazge a prosili ma, nech ich pánovi nejakým zázračným spôsobom vdýchnem život. Strach naháňajúca hmota vyzerala, akoby Punkymu vytiekla polovička hlavy.
– Punky? – vyslovil som ticho a otočil mu hlavou. Bola ťažká, ale oveľa ťažšie pre mňa bolo chytiť jeho chladnú časť tela do rúk a klamať sa, že v nej ešte prebýva duch. Že neušiel do oblakov a nevyplazuje nám pojašene jazyk, ako to ešte za živa tak veselo a rád robil.

– Čo urobíme? – tresol do éteru najväčšiu kravinu za celú históriu ľudstva Erik.
– Choďte do piče! Zmiznite! Hneď!!! Vy zradcovia!!! – zavrešťal som na nich a zahnal sa ťarbavo na Erika. – Zmiznite, lebo vás porúbem, – bol som v amoku tentoraz ja. Odskočili na tri metre. Otočil som sa k budove. Vo dverách stála pumpárka a dvaja muži, asi taxikári.
– Zavolajte sanitku! Volajte sanitku, – premenil som sa na uzlík nervov, na opilca snažiaceho sa bľakom riešiť veci, ktoré sa dajú vybaviť iba pokojnou cestou.
– Už je na ceste, – povedala odmerane pumpárka s rukami založenými pod kozami, akoby práve spievala trávnicu. No v skutočnosti arogantným tónom v hlase a chladnými očami hovorila: „Ste jebnutí. Pozrite sa, ako žijete, ako vyzeráte, ako sa správate. Dostali ste len to, o čo ste si koledovali. Ak to ten tvoj kamoš neprežije, vôbec mi ho nebude ľúto.“

– Robte niečo! Dajte mu prvú pomoc!!! – ziapal som na nich.
– Ukáž, ja skúsim, – snažil sa priblížiť Erik.
– Bež do piče, ti vravím! Vy traja vypadnite do horúcich pekiel, vás už nechcem nikdy vidieť! – skríkol som sa na nich s rukami natiahnutými vpred, ako som to vídaval počas Vianoc v telke u zápasníkov sumo s červeným kruhom na drese. Bol som šialenec, zviera, ktorému stekala pena z huby a ktorý energiou zloby strážil svojho raneného druha. Kryl som ho svojím telom a bol rozhodnutý hodiť sa aj pod rútiacu sa kolónu belazov, ak by som tým pohol hranicou kamarátovho života. Znova som sa otočil k pumpárke.
– Poďte mu pomôcť, lebo ak zomrie, udám vás! My sme ožratí, čo nevidíte?! Tu ide o ľudský život, – vyťahoval som až niekde z päty prosiaco-vydieračské vety, ktoré by mohli zabrať.

Dvaja muži sa pomaly odrazili od dverí a pohli sa naším smerom.

– Prosím, robte niečo, – podišiel som k Punkymu a pohladil ho po belavej hlave. Vyholená časť jeho kože sa mi spriečila o prsty, akoby mi chcela našepkať, že to pôjde ťažko, že bracho je na odchode, ale že odchádza hrdo a so zdvihnutou hlavou, pretože vždy chcel a želal si zomrieť za kamarátstvo.

„Nepotrebujete pomôcť?“ vrátila sa mi v pamäti prvá Punkyho veta, ktorou sa mi prihovoril. Sedel som vtedy na stanici opretý o stenu hlavnej budovy, zvieral v sebe kliešťami bolesť a rozmýšľal, ako ju zo seba vypáliť. Tie spomienky vo mne niečo pohli. Rozplakal som sa, pričom som cez slzy úprimne šepkal:

– Braček, môžem ti nejako pomôcť? Povedz, prosím ťa, povedz aspoň slovo, otvor oči…

Tí dvaja muži ho zatiaľ prevrátili na chrbát a zakričali na pumpárku, nech rýchlo donesie lekárničku s obväzmi, že chalan má v hlave dieru ako do riti.

– Zastavte, do piče, zastavte! – stál som zrazu na krajnici cesty a snažil sa stopnúť bielu felíciu. Uhla dva metre od mňa, dokrvaveného psychopata, strašiaka, ktorý sa za rána vybral na potulky cez cestu.
– Kurva, sadni si a mlč! Prestaň hysterčiť!!! – zakričal na mňa jeden z tých dvoch. – To bude to najlepšie, čo môžeš urobiť, – dodal miernejšie, lebo samého ho prekvapilo, že ešte nie je ani šesť ráno a on už kričí smerom do poľa.
– Veru, sadni si. Tá krv z teba tečie ako zo sitka, – podporil ho ten druhý.

Ako som im mal vysvetliť, že nedokážem byť pokojný, že mi možno umrel alebo umiera človek, ktorý jediný ma nikdy nezradil. Že prestáva dýchať bytosť, ktorá ma svojím úsmevom, pomocou a dobrom vytiahla z bahna smrti, dala môjmu pitiu a kráčaniu za smrťou konečne zmysel. Že sa v tej kaluži krvi topí duša, s ktorou som za tie mesiace prežil viac ako s nikým iným za desať rokov? Že mi je kurva ťažko a že ma to naučil práve on, že keď je kurva ťažko, treba kričať, robiť chaos, rozbíjať, tancovať a vrešťať, aby začala prúdiť energia. Že on je môj posledný kamarát, pretože keď celý svet ušiel, on jediný zostal a prišiel mi na pomoc proti presile všetkých démonov prezlečených za ľudí.

Že som bol strom v rozpuku síl, ale prišli barbari a za lacného hulákania vyryli do mojej kôry chlpatý kosoštvorec so zhnitou čiaročkou uprostred a ja som sa rozhodol urazene vrátiť žezlo pekného žitia zemi. Poníženie a potupa ma odpojili od koreňov, vysychal som rýchlejšie, akoby si moji nepriatelia priali. No prišiel Punky, zahádzal ranu listami skorocelu, zasmial sa nad tým, ako to vo  mne hojivo zasyčalo, chytil ma za plece a zobral ma na pivo. Len tak, bez umelých kydov doby, ružových okuliarov, sľubov, vtierania sa. Jemu jedinému došlo, že keď sa topím, je zbytočné na mňa kričať z brehu, plakať alebo ma ľutovať. On jediný zo všetkých tých miliárd človečenstva skočil do perejí a podal mi ruku.

Musel mať vycibrený pozorovací talent, lebo ja som nebol obyčajný topiaci sa, ale špeciálny druh hlúpeho neplavca. Nekričal som, neprosil o pomoc. Pohladenie a súcit pomôžu len na krátko, ale ak ide o život, treba konať. Ani lekár záchranky neľutuje a nehladká zraneného, ale šľahá koňa. Aby som ožil, Punky do mňa kopal. Ale ani to mu nestačilo. Keď som vypľul z ubolených pľúc vodu záhuby, naučil ma plávať. Mohol som teda zachovať pokoj, keď ten človek teraz svojou životodarnou tekutinou farbil špinavý betón sveta?

Trošku ma upokojilo hulákanie sanitky, ktorá zastavila pol metra od mojich nôh. Sedel som na obrubníku a chcelo sa mi odpadnúť. Želal som si, nech to krvavé divadlo nevidím, nech odídem. Niekam do bezvedomia, za Punkym… Nech sme opäť spolu a je nám dobre… Aj keby sme sa mali zobudiť priamo v pekle…

Až po tomto želaní som omdlel. Vesmír nepremeškal ani jedinú sekundu, aby ma niečo nenaučil..

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky.
Povoliť cookies a zobraziť