Spať s mŕtvym anjelom je zvláštna vec, hlavne keď vám daruje kľúč od vášho života (37. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU. Bol som pomliaždený, dobitý, mal som natiahnuté väzivá a množstvo tržných raniek na tele. Dušu mi pretínala desiatka hadičiek, ktoré viedli od Punkyho ku mne. Jeho oči boli zavreté, ústa nemé, ruky nehybné, úsmev mŕtvy, číro kvôli operácii oholené. Udržiavali ho v umelom spánku, vraj nech sa nebojíme, lebo operácia sa podarila. Ironický vtip s rovnakým začiatkom sa končil, že pacient zomrel. Lenže to sa iba ľahko povie, keď v skutočnosti vidíte milovanú osobu nehybne ležať na divnej bielej posteľnej nemocničnej plachte s modrými pásikmi po bokoch.

Policajtom som povedal, že toho muža, ktorý nás zmangľoval, nepoznám. A ani tú ženu. Neklamal som. Veď som ju, dá sa povedať, už ani nepoznal. Tie nekonečné mesiace boli ako roky a to bol dosť dlhý čas na to, aby sa človek zmenil. Stačilo sa pozrieť na mňa. Pád normálne fungujúceho človeka do sračiek bezdomovca. A Punky by bol ten posledný, ktorý by fízlom niekoho udal. Ani svojho nepriateľa, v živote! Nepotrebovali sme systém ani k dobrému, ani k zlému, veci sme si riešili svojimi cestami. Keď chcete s niečím bojovať, nesmiete prekročiť ani jednu čiaru, kolaborácia je neprípustná čo i len náznakom. Potom to nie je boj, ale hra na boj, fraška, pokrytectvo. Ak pičung na štát, súdnictvo a policajtov, tak potom dotiahnutý až do konca. Ak sme aj potrebovali systém, tak len kvôli tomu, aby sme sa mali do čoho navážať a nestratili motiváciu nenávidieť.

Punkyho starká sa súžila a ja som sa opúšťal spolu s ňou. Nasledujúci týždeň bol po mesiacoch opäť jeden z tých vzorových, keď sa osudu zachcelo si do mňa z celej sily sadisticky zakopať. Punkyho umelý spánok totiž nebol jediná vec, ktorá sa v tie dni udiala. Šesť dní nato som modrý od modrín, ofačovaný a zronený sedel na smrteľnej posteli deda Ľuda. Starec Jožo umrel pred mesiacom a pol a ja som o tom ani nevedel. Vďaka víru letných festivalov som mu neprišiel ani na pohreb. A vnútro deda Ľuda si povedalo, že už je čas, že teraz už môže spokojne odísť. Pomohol priateľovi, naklonil misku dobra na váhach celého ľudstva k jadru matičky zeme, nemalo význam zostávať.

Nevládal už ani rozprávať, iba mi priesvitnými očami posielal posledné balíčky lásky, ktoré ešte vládal zabaliť. Nesťažoval sa, nereptal, nevzdychal. Bol v ňom Ježiš, Budha, pokoj všetkých osvietených majstrov všetkých čias. Bol čistý, ľahký, nemal hriech, všetky kapitoly svojho života dočítal, dal na poriadok, čo sa dalo, premenil svoj život na majstrovské dielo. Držal som toho zvráskaveného anjela za ruku a plakal. Ani ja som nič nevravel, všetko sa dialo cez tok našich spojených pohľadov. Odchádzal mi pravý otec. Duša, ktorá ma vždy prijala vo svojom domčeku nasiaknutom dobrom, vypočula ma, spravila mi čaj z byliniek a s citrónom, bola neustále ochotná počúvať ma a dodať k mojim osudovým výlevom nejakú svoju životnú historku. Bol to človek, ktorý sa zjavil, keď sa môj život rozbil na tisíc márnych kúskov, starší brat Punkyho.

V tú noc som ležal vedľa neho v spoločnej posteli, v ktorej zvykol spávať s kamarátom Jožom. Ale nespal som. Pozeral som do stropných trámov a prosil všetko živé tohto sveta a neživé z onoho sveta, aby pomohli nekrsteným, ale svätým. Nech prežijú obidve duše, za ktoré som bol ochotný dať môj smiešny život. „Alebo aspoň jedna a ja vám sľubujem, že začnem žiť poriadne. Prestanem s pitím, zamestnám sa na plný úväzok a postavím sa na vlastné nohy. S tými zradcami už nechcem mať aj tak nič spoločné. Je len na Punkym, či svojim „kamarátom“ opäť uverí. Ja s ním však už do tejto stávky nepôjdem. Prosím, veľmi vás prosím a vy viete, že prosím málokedy a sľuby držím,“ vlhol paplón pod mojou hlavou.

„Vesmírna láska, musíš existovať, cítim to. Ako je zlo, tak je aj dobro a všetko má svojich veliteľov. Prosím ťa teda, bože všetkých bohov, nedaj umrieť Punkymu ani dedovi Ľudovi. Oni nie sú ako ostatok ľudských červov. Nikdy nemerali úspech svojho života peniazmi, ale množstvom radosti, ktorú cítili. Veľa ľudí si šťastné chvíle nedovoľuje prežiť, pretože ich príliš zamestnáva snaha mať šťastný život. Chcú si na šťastie zarobiť, namiesto toho, aby si ho jednoducho dovolili. Títo dvaja si ho kráľovsky dopriavali. Nezbierali celý čas veci, ktorým by prikladali váhu a potom nimi pred Vianocami naplnili kontajnery. Čo nezjedli, hodili rybám. Mali silné páky vďaka tomu, že všetko odhodili, ich zbrane boli prázdne dlane a úsmev… Ach, nebesia, ležím tu celý meravý, ale v skutočnosti kľačím, vypočujte ma.“

Plakal som. Ticho ako rozumné dieťa, ako rozmarný dospelák. Ako človek, ktorý dokonale vie, čo je to bolesť. Nezostala v ňom ani jedna slobodná bunka, do poslednej molekuly sa stal veľvyslancom bôľu. Najprv som ticho vzlykal, potom som sa úplne oddal poslednému štádiu plaču. Prosil som Boha o odpustenie, líškal sa mu, že už viem, koľko ľudí na svete je slepých, nemých, chromých, že cítim pokoru miliónov chorých, že vnímam mĺkve chvenie ľudských duší po haváriách, mŕtviciach, infarktoch, spiacich v rakovinových spacákoch a iných výkričníkov doby. Že prvýkrát na svojej ceste som si uvedomil, s akým bohatstvom som vstúpil do života. Plakal som a ďakoval za zdravie, ospravedlňoval sa za celú tú paletu darebáka, ktorú som namachlil. Stískal som pritom chladnúcu dedovu ruku, nech ešte neumiera, nech mi ešte otvára oči a učí ma. Veď čo ak táto moja spoveď je len zakašľanie pokrytca, opätovné chvíľkové poblúznenie, keď pár trsov lásky vyplávalo na nemennú hladinu špinavého bahna. Veď koľko som už toho Bohu nasľuboval, donekonečna ťahal celý vesmír za nos. Nech dedove slová ešte tancujú na jeho perách a mne neubúda sila otočiť kormidlo. Nech sú moje slová záväzné a konečné a všetci boží tohto sveta nech mi držia stranu, aby som karavánu pádov dotiahol víťazne k oáze.

Dlžil som životu objatie. Vedel som o tom a chcel som mu to počas tej bolestivej noci vrátiť, lenže zemeguľa sa točila čoraz besnejšie. Chlapák, ktorý ju niesol v batohu, asi nabehol na úsek so sklom. A ja som prvýkrát obrovsky ľutoval, ako som hazardoval s mojím životom. Mrhal som s božím darom, nevážil si seba, vlastné telo, ostatných ľudí, prírodu, nič. NIČ. Chodiaci vrah božskej skladačky. Hlupák hlupákov, ktorý nepočúval stony prírody, odvrhol bezpečnosť matky, odmietol dať svoju podporu inej matke s dieťaťom, ohrdol sprievodcov nekonečných vesmírnych divov. Kráľ oplanov, ktorý dostal pri narodení do opatery zastrúhané pastelky, aby nimi kreslil a písal. No on ich so zlobou polámal a šmaril do satanského kozuba, v ktorom nechal pyšne dohorieť všetky úžasné odlesky skutočného bytia.

Teraz sa tá troska topila vo vlastnej soli, trepala sa ako ryba prichytená pri vlastnej pažravosti a vytiahnutá za hák na svetlo skutočnosti. Zodretá z kože, mľaskajúca svojou obnaženou svalovinou na móle pravdy. Všetky esencie, klamstvá, opary emócií, pocity, nálady, pravidlá, vzorce správania – všetky atrapy súťažiace v drese klamstiev zmizli. Zostalo iba holé bytie. Sekunda po sekunde. „Cvak.“ „Cvak.“ Každá milisekunda do brieždenia sa rovnala utrpeniu Krista na kríži, priznaniu svojho gigantického prešľapu. Ostalo iba TU. Bolestivé, ale také cenné.

Ráno dedo Ľudo dodýchal. Odišiel, ako zvyknú odchádzať pokorné a čisté duše. V spánku. Vedel som to už nadránom, pretože jeho dlaň bola ako cencúľ. Keď sa slnko dralo cez kopec, čistý starec práve klopal s čerstvým výučným listom zo zeme na nebeskú bránu. A jednému oplanovi ľudského rodu z toho zmeravelo telo, ale ožilo srdce. Narodenie sa vždy spája so slzami, s potom a s bolesťou, už som to vedel.

Ležať v magicky dýchajúcej chalupe v jednej posteli s mŕtvym anjelom je zvláštna vec. Už som nepochyboval o tom, že som psychopat, ale napriek tomu som deda Ľuda za tú ruku do ôsmej rána nepustil. Modlil som sa k celému vesmíru, nech aspoň Punky prežije. Plakal som a stískal dedovu zmrznutú dlaň ako blázon na výlete. Ani dedo Ľudo predo mnou nikdy nezavrel chalupu. Aj keď som za ním párkrát prišiel ožratý, vyjedol som ho, vypil mu slivovicu a na druhý deň opäť zbabelo, ticho odišiel. Namiesto poďakovania som zanechal len svoju hanbu. Nikdy mi nepovedal nie, nikdy nepustil moju ruku, aj keď bola hocijako roztrasená, špinavá, utrápená, žiadostivá, prázdna. Nikdy mi nič nevyčítal, nikdy nevyzvedal. Len liečil pohľadom, svojím slovom, dotykom svojich masívnych dlaní, otváral oči a dvere lásky celým svojím bytím, robil to všetkým, čím bol, aj svojou knísavou chôdzou po milovanej dedine. Ako som teda mohol pustiť jeho mŕtvu dlaň?

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.