Vždy je len jedna cesta (39. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Mladý muž s dušou starca si s tou chalupou rozumel. Mala na neho viac ako blahodarné účinky. Akoby to bol chrám, ktorý mal nad sebou dáždnik chrániaci ho pred všetkými negatívnymi vplyvmi. Zjemnili sa trápenia, súženia, bolesť minulosti, strach o Punkyho. A pritom to bola len jedna obrovská izba, ktorá bola zároveň kuchyňou, spálňou i obývačkou. Bola to len chalupa, celá vyrobená z dreva, malty a omietky, dom deda Ľuda, modlitebňa naplnená jeho dotykmi, prácou, žitím a odkazom dobra.

Muž, ktorý si odžil ako niekto za dva životy, cítil, že ju pozná, že v nej už niekedy v minulých životoch prežil veľmi veľa a bolo to asi niečo naozaj pekné, keď si ho tieto súradnice zeme opäť pritiahli. Aby prežil, zdvihol dlane k nebu, obalil prstami slnko, pritiahol si ho k hrudi, vložil si ho do srdca a plakal od šťastia. Len tak, bez príčiny…

Jeho deň získal o rozmer navyše, pribudol mu čas. Zahrnul do svojho bytia prítomnosť, ktorú predtým s takou vervou odvrhol. Ak ho stretnutie s Punkym posunulo o milimeter a zachránilo pred určitým koncom, tak posledným činom deda Ľuda preletel pol planéty a obrátil sa úplne. Človek, ktorý pred časom vedome preklial sám seba, začal sa teraz tešiť. Zo svojho domova, z priestoru, ktorý môže zveľaďovať, láskať a dotýkať sa ho aspoň sčasti tak božsky, ako to robil jeho majster.
Najprv uvažoval, že nechá všetko tak, bez zmien a zachová slušnosť k bývalému majiteľovi, ale nakoniec sa pustil do upratovania. Každému kútu venoval veľa času. Dôslednosť a precíznosť dosiahli úroveň maximálneho sústredenia, vrcholu dynamickej meditácie. Áno, šetril si prácu, pretože dobre vedel, že sa musí zamestnať, aby jeho myseľ nemala čas myslieť na krčmu. Že musí dať rukám cieľ, aby neustále niečo vytvárali, že sa musí premeniť na sochára a chalupa bude jeho hlinou pripravenou na tvárnenie.

Bytosť, ktorá sama sebe vyrvala srdce z hrude a pokúšala sa ho  ľudožrútsky zožrať, sa pred tým srdcom teraz úctivo uklonila, ospravedlnila sa a s veľkým rešpektom si ho vložila naspäť do rodného hrudného koša. Muž zveril tomu srdcu kráľovské žezlo a úctivým úklonom ho požiadal, aby panovalo. Aby robilo, čo uzná za vhodné, aj keby to mali byť omyly. Rozum vládol doteraz a pokazil, čo sa dalo, takže väčšie chyby sa už hádam nemohli stať. Ten chlap s čistým a detským srdcom sa zrazu nemusel ani otáčať, aby uvidel diery po nedávnom bombardovaní, aby zacítil smrad zhoreného, veď svojím hlúpym konaním doteraz podpálil aj nehorľavé.

Srdce sa chopilo vlády s nesmiernym citom a chuťou. „Toto dáme sem, tamto vyhodíme, toto prerobíme, tu zavesíme hento, toto sa bude hodiť sem, tam by pasovala zelená farba a nad posteľ žltá… Ale už poďme, ide nám autobus do nemocnice. Punky čaká.“

Každý deň a napriek tomu, že doktori plánovali zobudiť Punkyho až o tri dni, mužovo srdce už šepkalo plány do nehybného ucha, pretože vedelo, že bratská duša ho bude počuť: „Punky, vrátiš sa do raja, staviam pre nás palác. Už sa nebudeme trmácať ulicami, triasť sa od zimy, somrovať na víno a rožky, skrývať sa pred policajtmi, sudcami, kapitalizmom, matrixom, nadávať na dravých imperialistov. Je koniec vojny, posledná bitka je dobojovaná. Skončilo sa to remízou. Našťastie, lebo ešte pár rokov a šli by sme pod zem ako bezvýznamné postavičky, ktoré ten voz neutiahli, i keď bol z papiera, a ktoré naivne prehrali svoje bytie. Prišiel koniec našej sebadeštrukcie, nastal čas, aby sme sa obrátili, očistili a rozbili tak systém z druhej strany. Cez naše vnútra.

Všetko, čo nám je podsúvané – motivácie, pravdy, reklama, umenie – je iba úlomok originality tvorcu. Jeho originality. To sme spolu už dávno objavili, áno, viem, ale nikdy sme nepripustili, že my všetci sme originálni a jedineční. Nikto nie je vyššie alebo nižšie. Každý z nás je v tom svojom svete najoriginálnejším, najdokonalejším a najviac božským. Ty, ja, on, nikto iný.

Pochopil som, že čokoľvek myšlienkami či činom vyšlem von, za nejaký čas sa mi vráti s tým istým nábojom. Zákon príčiny a následku, karma? To je fuk… Nič z toho, čo som prežíval, netvoril totiž Boh, ale ja sám! Myšlienkou. Mojou vlastnou myšlienkou. Všetko som si projektoval sám pre svoju momentálnu potrebu a za všetko ponesiem zodpovednosť. Prostredie, kde som sa nachádzal, bytosti, ktoré som stretal, ich reakcie na mňa. Moja duša si vytvorila všetky pády a bolesti, aby mohla rásť, aby sa učila. Privolala si ‚nepriateľov‘, ktorí vlastne boli učiteľmi. Pritiahla si zrkadlá, aby sa vyobzerala, kde ešte treba čo-to dotiahnuť. A aby bola vo svete rovnováha, bol som tyranom aj ja, lebo tak ma o to prosili iné vedomia. Preto sme sa stretli a ja som im dal diktát, ktorý si vypýtali, aby ich  pero života postupne eliminovalo písanie hrúbiek.

Punky, neboj sa, nezaradíme sa, práve naopak, vybočíme od chorej spoločnosti ešte viac, ale na druhú stranu – k láske. Už nebudeme potrebovať peniaze, všetko nám dá pôda. Sami si zasejeme, zasadíme, sami si zožneme, pozbierame. Budeme sa o tie rastliny, stromy, zeleninu a ovocie s láskou starať a ony nám našu lásku vrátia cez plody. Bez postrekov, bez chemikálií, bez éčiek. Punky, už nebudeme musieť žobrať, kradnúť, predávať, pretvarovať sa v práci, že robíme, prestaneme vykonávať veci proti našej vôli, s neláskou, a preto aj nekvalitne, len aby sme to nejako dopackali a dali nám love. Tie prachy sú totiž zaradenie, tými papierikmi sme stále otrokmi systému. Žiadne čakanie na almužnu, na výplatu, teraz máme inú cestu.

Dedo Ľudo nám zanechal chalupu. Elektrinu som už odhlásil, slniečko nám nepošle účet za teplo. Plyn nám netreba, piecka všetko zohreje, hora nám dá vďačne dreva toľko, koľko si nanosíme, a nebude ho vážiť, aby potom natiahla ruku s faktúrou. V strede dvora máme studňu, len táto neskazená vodička nás môže očistiť. Nepotrebujeme elektrinu, internet. Ja som zažil detstvo bez netu a Facebooku a doteraz som Bohu vďačný za môj dátum narodenia. Vlastne by som už mal byť podľa svetonázoru tejto doby mŕtvy, lebo som sa hrával v lese, jedol špinavými rukami, chlieb s maslom mi padal do ihličia, pil som vodu z potoka. Naše chalanské bitky za nás neriešili bohatí fotrovia a možno vďaka všetkým týmto skutočnostiam som nikdy nehundral, keď mi bolo v živote zima.

Punky, mám pre teba pripravenú novú revolúciu. Nevolá sa No future, ide o revolúciu nás samotných. Nezmeníme svet k lepšiemu tým, že sa zničíme, ale naším prerodom. Keď sa upijeme na smrť, nič sa nestane, úplne nič. To akoby sa odrhol jeden lístok zo stromu, ten si nikto nevšimne, nič sa nezmení. Na svete pribudne pár pomníkov, slzy spolubojovníkov uschnú a ozruta myslí, ničiaca všetko živé, sa bude hrubo valiť ďalej. Lenže ja už viem, ako ju zastaviť. Tým, že zastavíme seba. A po nás sa zastavia možno ďalší. Keby len jedna duša, tak sa oplatilo žiť!

Možno si náš život všimne aspoň jeden alkoholik či narkoman a dôjde mu, že dvaja blázni chytili vlastný život pod krk a poprosili ho, nech sa usmieva. Veď možno nebudeme mať deti, teda ja určite nie, ale o to lepšie, pretože terajší mladí žijú v patologických rodinách, kde človek je akoby v ústave pre choromyseľných, lebo každý je neodmysliteľne vyšinutý. Rodičia svojich nasledovníkov učia, aby sa v snahe lepšie vychádzať s ostatnými alebo možno v zúfalom presvedčení, že jednoducho niet inej možnosti, vzdali práva voľby. Balamutia ich, nech kráčajú proti svojej prirodzenosti, proti svojej duši. Veď sa pozri, navôkol nás sú samé duševné kaliky a my sme ich vodcovia!

Kamarát môj predobrý, základom každého života je absolútna sloboda, to sme už dávno zistili, len sme išli nedobrou cestou. Nie je nič, čím by sme nemohli byť, čo by sme nemohli robiť či mať. Našu budúcnosť a zážitky nemôže vytvárať nik iný, iba my. Tak spravme krajšie aspoň sebe, keď už nemáme na to, byť dobrými otcami.

Otec je aj tak vlastne skôr ako sociálny pojem. Bol stvorený spoločnosťou, je to ďalší z nepodarkov civilizácie, doby, kultivovanosti. Muž nemá sklony byť verný, žiť s jednou ženou, starať sa o rodinu. Je to lovec, samotár, je v ňom inštinkt dolapiť, zvíťaziť, zjesť, zanechať, aby mohol kráčať za ďalším cieľom. Otec bol stvorený a byť ním je ťažšie, lebo mužom na to chýba prirodzenosť správať sa tak. Otec ešte len vzniká a potrvá veľa storočí, kým sa tento proces uzavrie a muži budú skutočne rovnocennou súčasťou bunky rodiny. Matka je v každej žene. V každom dievčati v určitom veku zaklope materskosť silne na dvere, je pre nich prirodzené porodiť a presunúť časť lásky zo samčeka na dieťa, starať sa, strachovať, do konca života byť nablízku. Sú schopné premeniť sa v hocijakom veku na kamikadze, ktoré zasiahne, len čo si to záchrana potomka vyžiada. Za to môže príroda, večnosť, niet pochýb o zakódovanom inštinkte konať ako matka. Z nás by asi neboli dobrí otcovia, tak sa staňme aspoň dobrými ľuďmi, dobrými voči sebe, nie voči spoločnosti.

Punky, prvýkrát budeme totálne slobodní. Žiadne dane, splátky, pôžičky. Tá chalupa je prepísaná na moje meno. Bude to náš hrad, do ktorého nepustíme vojakov, politikov a iných klamárov, zradcov a ľudí so znakom pušiek, zla a násilností na chlopniach. Môže sa k nám nasťahovať aj tvoja starká. Narozprával som sa s ňou veľa. Túžila po záhradke, aj ona bude šťastná. Ja sa už do mesta nevrátim. Neverím tým, čo sa na nás vykašľali. Jediná, ktorá sa ešte môže pridať, je Saška. Ak bude chcieť. Ale pravidlá budú jasné: žiadne pitie, drogy, cigarety, výtržnosti a hluk. Sľúbil som to anjelom, dedovi Ľudovi, keď zomieral, starostovi a všetkým tým ľuďom v dedine, ktorí si na staré kolená nezaslúžia, aby sa k nim nasťahovali zlí. Punky, otvor oči a nechaj všetko na mňa,“ spievalo mužovo srdce, lebo to videlo všetko pred sebou. Úplne živo, pozitívne, radostne, nabíjajúco. Nebolo minúty, počas ktorej by tento kvet nepolieval, nehnojil.  Odkedy mu svetelné bytosti zaklopali na dverách a vložili do dlaní tento tvoriaci sa obraz, nebolo sekundy, aby ho nevyfarboval, nekrášlil. A čo si viete predstaviť, to všetko sa aj plní, takže jeho sen rástol väčšmi ako majetok miliardára, ktorý neverí ničomu, len svojmu bohatstvu.

Nebolo v kozme sily, ktorá by ho nepodporila. Vedel to celý vesmír, veď ten odjakživa všetko ticho rešpektoval a plnil sny všetkých. Nepýtal sa, aké to bude mať následky, len napĺňal túžby živých. A muž mu už ukázal, čo dokáže, keď začne chcieť. Síce vtedy kráčal proti sebe, ale jeho cesta bola napriek zlému kurzu ukážkou nezlomnosti, sily, vytrvalosti. Sám bol zvedavý, čo z toho vznikne, keď ten potenciál obráti k nebu.

Vždy je len jedna cesta, ale tentoraz držalo kormidlo lode mužovo srdce. Tá časť, ktorá mala jedinú mailovú adresu – k Bohu. Keď sa raz rozhodnete skutočne otvoriť oči, nie je možné, aby neprišla láska.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.