Návrat mŕtvoly (40. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Punky ožil. Vnútro toho muža to vedelo. Prestalo sa totiž báť. Vycítilo, že strach je najväčší zdroj nešťastia. Preto v tie dni ani raz nezakoplo pri tom, že by sa videlo stáť nad jeho hrobom. Naopak, pery radostne šepkali pri drhnutí dlážky, oprave okeníc, šmirgľovaní kredenca, maľovaní, rekonštrukcii postelí, nábytku, skromnom premurovaní kúpeľne a pri všetkej tej inej očisťujúcej terapii, pri tom tanci a pri zoznamovaní sa s vlastným ja, pri tej radostnej jazde vlastným bytím a žitím pre každý nádych, pri úsmeve pre každý oblak – že Punky vstane z mŕtvych a príde do chalupy.

Jediný kamarát toho muža dokrivkal, zabýval sa a začal odznova žiť. Punky sa tešil, snažil sa pomáhať, počúval básnenie o otvorení druhej fronty boja proti systému, o výzve k zmene, ale tentoraz so zástavou s erbom lásky. Nerozumel, ale snažil sa pochopiť. Varil, pral, upratoval, robil všetko to, čo nikdy predtým. Jeho starká nechcela opustiť svoj byt, ale prišla dvakrát na návštevu a oči jej žiarili spokojnosťou. Veď bodaj by nie, tá stará duša jediná na vlastné oči videla, aké kamikadze sme telesnými schránkami vedome robili. Ona bola pri našej každodennej úprimnej poprave alkoholom, drogami, cigaretami a neresťami s dievčatami.

Lenže Punky to dlho nevydržal. Pivko sem, pivko tam, občas cigaretka za chalupou. Muž však nereptal, mal v sebe ticho deda Ľuda. Nevyriekol ani jednu vetu s nábojom výčitky. Mlčal a už sa iba prizeral, ako sa Punky raz za týždeň dovliekol z krčmy nalámaný. Vraj bolo dobre, že len pár panákov, nech sa nehnevá, že všetko ide dobre. Potom strúhal zasa pár dní dobrotu. Ale kolobeh sa zrýchľoval, opilecké večery pribúdali. No muž mlčal a tešil sa zo svojho čarovania a tvorenia. Keď natieral opravený plot, zažil prvýkrát duševné stretnutie s dedom Ľudom. Lietal okolo neho, nič nevravel, len sa usmieval. Aj muž sa usmieval, jeho vnútro žiarilo belosťou, spokojnosťou, dobrom, láskou. Bol to po veľmi dlhom čase jeho najkrajší moment žitia. Roztrhli sa oblaky, slnko zohrialo mužovo temeno, strechu chalupy, celú dedinu. „Áno, dedo ukazoval na celú dedinu, ja somár, že mi to nenapadlo,“ opakoval si ten muž pred zaspatím.

Punky sa v ten večer nevrátil. No muž sa nestrachoval. Nemal žiadne obavy. Srdce povedalo, že Punky má svoj život vo vlastných rukách a rozhodnutie, kadiaľ bude kráčať, je len na ňom. „Nie, nemôžeš sa do neho starať. Nie si jeho otec a on nemá dvanásť. To by si sa ho snažil meniť a k ničomu by to neviedlo. Má si prežiť svoje, ty ho môžeš usmerniť, ak požiada o radu, povedať mu, čo si myslíš, ale to je všetko. Nemôžeš dať sebe, Punkymu a okoliu nič krajšie ako svoje šťastie, radosť a úsmev,“ vysvetlilo srdce mužovi a on pritakal.

Ráno našiel Punkyho spať na dvore. Bol prikrytý starým prešívaným kabátom, vedľa neho ležala nedopitá fľaša vodky. Po zemi sa váľalo perie zo sliepky. Jej prihorené torzo ležalo vo vyhasnutej pahrebe. Síce prichádzal november, ale našťastie bolo neobvykle teplo. Celý rok bol úžasne teplý, akoby to tak zariadil Boh, nech sa muž narodí do pekného. A Punky bol odolný, veď koľko sa len spolu naspali v rozbitých domoch, na betónoch, všade tam, kde by aj profesionálny výsadkár šomral. Punky spokojne chrápal. Muž ho nezobudil, necítil k nemu hnev ani nič nepekné, nežiadalo sa mu držať žiaden výchovný predslov či niečo vyčítať. Ten muž iba bol.

– Ukradol sliepku. Marovi, tomu, čo býva na hornom konci. Videli ho z okna, len sa báli zasiahnuť, vraj bol na mol, – vravel cez plot mužovi starosta o hodinu nato.
– Môže to nejako napraviť? Alebo ja?
– Nech sa ide ospravedlniť, sliepku nech zaplatí, – povedal namosúrene starosta.
– Určite ho to bude mrzieť. Ešte sa nezobudil, – povedal muž.
– Lukáš, niečo si mi sľúbil. Ak sa to bude opakovať, bude musieť odísť. Nahovára chlapov v krčme, aby hrali karty o peniaze. Nie, toto nie je dobré, – pokračoval starosta, ktorý vedel o všetkom. – A aj hrajú. Lenže on stále vyhráva, šklbe ich. Ja neviem, či podvádza, alebo sú pri ňom všetci čerti, že sa mu tak darí. Je dobrák, veď všetko, čo vyhrá, spolu prepijú, berie im pálenku… No potom sú rozbroje v rodinách. Tí chlapi majú cez päťdesiat, naša krčma nie je kasíno, naša dedina nie je Las Vegas. Ja už len tŕpnem, kedy zavolá z mesta taxíkom nejakú striptérku a nechá ju v našej krčme zatancovať na stole. Veď on môže byť pre všetkých veľká galiba, – dopovedal starosta.
– Porozprávam sa s ním, – povedal pokorne muž.

Starosta odišiel, muž zostal zavesený v bráničke. Niekto by povedal, že rozmýšľal, ale nebolo to tak. Len vyslal prosbu anjelom, nech dajú všetko na poriadok. Už sa o nič nestaral, všetko nechal na kúzlo zámeru. Namiesto zúrenia, dohovárania a rozčuľovania si ten muž vyhrieval tvár na slnku, ktoré maľovalo jeseň z famóznej palety farieb. „Pozri sa, ako sa tie lesy prezliekli. Aké sú čarovné, pokojné, liečivé, farebné. Hory sú krídla lesov, unášajú vrcholce na odpočinok. Kopec lezie kopcu po chrbte, len aby sa mohol kochať z tej nádhery. Je to božské, je to zázrak,“ spievalo mužovo srdce do tanca príjemného tepla lúčov.

– Ešte dnes odídem, – ozvalo sa za jeho chrbtom.

Muž sa pomaličky otočil.

– Nie, Cmoro, nič nehovor. Robím jednu pičovinu za druhou. Nepatrím sem ako ty. Vidím, aký si tu šťastný, a ver mi, že sa z toho teším. Ale mňa nezmení asi nič, nevnímam to ako ty. Odpusť mi, priateľ môj, boj je starý front. Moje zákopy sú v meste, dokážem rozdávať kopnutia systému len z dier ulice. Ak mám zomrieť, tak tam. Hučí mi v žilách, umrel by som tu od nudy. Chýba mi to všetko. Koncerty, kamoši, Saška, pitie pod horičkou, vysedávanie na schodoch pri potoku, tie smiechoty, stváranie blbostí, nasieranie fízlov, kravaťákov, naháňanie a bitie náckov. Musím sa vrátiť, tam je môj svet.

Muž mlčal a počúval.

– Tu je desať éčiek za tú sliepku. Prepáč, netuším, čo mi to napadlo… ja viem, že sme mali jedlo… niečo sa vo mne ozvalo. Občas mi z toho alkoholu strihne. Už sa nečudujem, keď niekto niekoho v opitosti zabije. Alkohol vypúšťa z klietky zviera, ktoré sa chce do posledného dychu biť. No títo jednoduchí ľudia z tejto dedinky to nemajú byť. Viem to, preto odchádzam.

Ten muž neprehovoril. Objali sa a Punky odišiel. Muž mu zakýval a v tom pohybe dlane bolo všetko. Jeho ruka kreslila do vzduchu, že je vždy vítaný, že nikdy na neho nezabudne, že mu ďakuje za záchranu života, za to koleso, ktoré mu hodil, keď sa topil sám v sebe. Že ich cesty sa ešte nerozišli, že raz sa stretnú ako dvaja šťastní ľudia a prehodnotia, ktorá divízia lepšie pritiahla oči spoločnosti k tomu, že niečo nefunguje, že je čas čosi zmeniť. Keď už nič iné, tak aspoň svoj život. Vedel, že Punky ešte nedospel a potrebuje pár rokov, aby sa jeho skutočné hodnoty predrali na povrch. Nikto svoj vývin neurýchli, a ak áno, hodí ho to aj tak cez nejakú udalosť či chorobu späť.

Nebolo v ňom slov. Punkyho odchod nebol ničím iným ako mužovým útekom od  milovanej ženy  do lesa, keď nevedel, aká krv mu koluje v žilách. Každá mužova bunka videla v Punkyho zmenšujúcom sa chrbte seba, keď pribuchol dvere vlastnému šťastiu, aby neubližoval dvom dušiam, ktoré nadovšetko miloval. Radšej zmizol, ako by mal do niekoho slabošsky kopať len preto, že si nevedel dať rady s vlastným strachom. Nie, nebolo to žiadne vrcholné kúzlo grobiana, bol to ten najmenší dar, aký im vtedy mohol dať. Ináč by zabíjal. Dlho a nepríjemne. Už to vedel. Všetko bolo znenazdajky jasné a prehľadné. Veci minulé sa mali stať. Všetky do jednej boli také prepotrebné, aby bolo teraz.

Muž sa naučil neprežívať až natoľko to, čo sa mu dialo. Pristupoval ku všetkému zhovievavo, chápavo, a ak to šlo, s úsmevom. Díval sa na seba s odstupom, bez posudzovania a pomohla mu v tom konečná revízia minulosti. Akoby videl sám seba vo filme, a tak pozeral na plátno, kde hral hlavnú rolu. Stačilo mu spomenúť si na všetky tie tragédie, drámy, veselohry i červené knižnice, v ktorých účinkoval. „Mozog aj tak všetko súdi iba na základe obrázkov, ktoré mu dodá oko. A telo slepo uverí, ide ako psík za verdiktmi myslenia. Keď bude zasa zle, aj tak budem musieť žiť ďalej. Ak ma chce niekto zvonka riešiť, tak nech ma rieši. Je to jeho problém, nie môj. Každý raz nájdeme cestu z vlastnej hlbočiny, tak prečo sa tým donekonečna trápiť.“

V ten večer sa mesiac dral do izby. Padali hviezdy a muž jednu z nich daroval Punkymu, aby mu svietila na cestu. Srdce ho síce varovalo, že vlastnými želaniami nemôže zasahovať do iných osudov, ale nebral na to ohľad. Cítil, že keď želá inej živej bytosti dobré, napĺňa sa sám dobrom. Už nikdy sa nechcel vrátiť k negatívnemu zmýšľaniu, to by radšej zamestnával myseľ vymýšľaním peknej budúcnosti pre svojich nepriateľov. Keď sa však nad tým lepšie zamyslel, nik proti nemu nestál s nálepkou zlý. Nebol tam jeho otec, nebol tam parohynasaditeľ Ivan, nebola tam Radka, nebol tam systém, nebol tam nik, kto mu kedy ublížil. Boli len padajúce hviezdy, šťastne sadajúce do polí, potokov, bystrín, ľudských duší, aby im pripomenuli, že všetci sú Boží. Aby ich upokojili, nech neprepadávajú panike a smútku, že napriek tomu, že sa niečo práve javí ako zlé, sú tu ešte ony. Hviezdy. A je tu ešte mesiac, slnko, vietor, vzduch, vtáky, srny, kvety, je tu celý radostný svet, ktorý stačí poprosiť a začnú sa diať zázraky.

            Ten muž rozumel, čo tie padajúce hviezdy hovoria. Bolo to v ňom. Veď už toľko rokov padali aj do neho. Veď v skutočnosti to bol už úplne iný muž, len si na seba nevedel spomenúť.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.