blog

“Muži, ktorí nenávidia ženy” v podaní Davida Finchera stavajú hlavne na atmosfére. A funguje to.

utorok 3. januára 2012 01:45
Ut 3.01. 2012 01:45

Recenzie filmových noviniek nechávame zvyčajne na špecializované portály. Filmovému spracovaniu mega úspešného švédskeho bestselleru Muži, ktorí nenávidia ženy pod taktovkou legendárneho Davida Finchera sa však nedalo odolať. Kniha patrí bez preháňania k tým najlepším detektívkam, aké boli v posledných rokoch napísané, jej popularita je na Západe porovnateľná s popularitou Twilightu a Harryho Pottera, nevraviac o nedávnom švédskom filmovom spracovaní, ktoré je pre mnohých dokonalé. Ako sa s touto “horúcou” látkou popasoval slávny režisér? Nadmieru dobre. V rámci možností.

Ako je v prípade filmov natočených podľa knižnej predlohy zvykom, aj v tomto prípade je divácky zážitok priamo úmerne závislý od toho, či ste čítali knihu alebo nie. Muži, ktorí nenávidia ženy je v prvom rade klasická detektívka typu “whodunit” (obmedzený počet možných páchateľov vraždy, spravidla izolovaných na určitom mieste) zasadená do moderného prostredia a prepletená s ďalšou dejovou líniou, ktorá je zdanlivo zbytočná a naplno sa rozvinie až v ďalších dieloch. Kniha tak obsahuje množstvo postáv, dej často skáče geograficky, aj retrospektívne a hlavne naplno využíva svojich 423 strán rozsahu, na ktorých podáva obrovské množstvo informácií, záverov, myšlienkových pochodov, atď.

Film tak však nefunguje a nikdy fungovať nemôže. To, čo je v knihe napínavým sledovaním myšlienkových pochodov hlavného hrdinu, sa vo filme môže ľahko zvrhnúť na “kochanie” sa prázdnym pohľadom hlavného hrdinu, ktorý civí do steny a rozmýšľa. Našťastie, David Fincher opätovne potvrdil, že je vynikajúci režisér, ktorý dokáže strhujúco natočiť prakticky čokoľvek. Kým švédske filmové spracovanie fungovalo ako priemerný televízny film, v ktorom ste sa nechali strhnúť výkonom Noomi Rapace, ktorá fenomenálne zahrala svojráznu hackerku Lisbeth Salanderovú a ešte ste stíhali sledovať aj dej vykostený na nevyhnutné minimum, Fincherova verzia je úplne iná.

Fincher stavia v prvom rade na atmosfére a tak vernom nasledovaní knižnej predlohy, ako je to len akceptovateľné. Kým vo švédskej verzii mal divák pocit, že niečo podobné sa môže stať prakticky kdekoľvek, Fincher nám ponúka v prvom rade príbeh. Príbeh, pri ktorom využíva všetky dostupné filmárske postupy, aby nás upútal, ohromil, fascinoval a nenudil ani v momentoch, kedy ho knižná predloha núti spomaliť tempo až na úplné minimum.

A tak hlavný hrdina Mikael Blomkvist v podaní Daniela Craiga pripomína skôr ošúchaného Jamesa Bonda ako šéfredaktora týždenníka (čo je mimochodom oveľa bližšie knižnej predlohe), a Rooney Mara ako Lisbeth Salanderová je sociopatkou, ktorá vám je síce sympatická na filmovom plátne, ale zároveň vám je jasné, že v bežnom živote by ste pri stretnutí s ňou prešli na druhú stranu ulice. Ostrov, na ktorom sa dej prevažne odohráva, pripomína kulisy hororu, kde sa už už musí stať niečo hrozné a retrospektíve zábery Švédska zo 60-tych rokov zase navodzujú atmosféru pin-up kalendárov. Určite sa nájde mnoho divákov, ktorý tento postup odsúdia, ale mne osobne vyhovoval oveľa viac ako komorná atmosféra švédskych filmov. Do kina totiž chodím na príbehy. Reálne Švédsko rád spoznám na dovolenke.

Aj preto sa budú názory na tento film rozchádzať a všetko bude závisieť hlavne od očakávaní konkrétneho diváka. David Fincher nepochybne natočil vynikajúci film s perfektnou atmosférou, výborným soundtrackom, skvelou kamerou a solídnymi hereckými výkonmi (postava Lisbeth na seba aj v americkej verzii postupne strhne všetku pozornosť). Otázkou však ostáva, či budú diváci pripravení na dve a trištvrte hodiny pátrania, ktoré sa skladá hlavne z porovnávania starých fotiek, a kde sa jednoducho nedalo vyhnúť záplave mien a postáv.

Kým podľa traileru by sa dal očakávať nadupaný triler plný akcie, v skutočnosti sa jedná o veľmi pozvoľna plynúcu detektívku, ktorej prvá polovica často skúša divákovu pozornosť a trpezlivosť. Fincher manipuloval so scenárom, ako sa len dalo, ale už samotná knižná predloha absolútne nerešpektuje tradičnú stavbu príbehu, a tak diváka čaká veľmi časté skákanie medzi dejovými líniami, niekoľko brutálnych scén, pri ktorých len ďakujem režisérovi, že ešte ubral z krutosti knižnej predlohy a prakticky tri finále.  Film sa tak rozhodne nedá zaradiť do kategórie odpočinkových záležitostí, pri ktorých vypnete mozog.

Verdikt:

David Fincher bravúrne zvládol sfilmovanie knihy, ktorá sa lepšie spracovať nedala. Takmer trojhodinový film miestami trpí rozvláčnosťou, tá však vyplýva už zo samotnej podstaty knižnej predlohy. Ak nebudete očakávať akčnú strieľačku s hektolitrami krvi, ale hutnú, atmosférickú detektívku, ktorá si (hlavne zo začiatku) vyžaduje maximum vašej pozornosti, rozhodne nebudete sklamaní. Aj tentoraz si však film viac užijú tí, ktorí už čítali knihu. Takže smelo do toho. 😉

PS: Pre tých, ktorí si pozrú tento film, už nikdy nebude Enya rovnaká ako predtým. Berte to ako pozitívum. 🙂

 

Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky.
Povoliť cookies a zobraziť