Keď sa dedina znova spojí (44. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Nasledovnú nedeľnú omšu muž stál pred vonkajšími dvermi kostola. Bol január. Jozef, milý starký bývajúci dva domy poniže od muža, ho ťahal za rukáv, nech vojde do tepla, že chcú zavrieť dvere, lebo ťahá. No muž poďakoval a zostal celý čas v chladnom vzduchu pred chrámom. Nie, nebol urazený to len aby nenahneval ľudí. Nechcel im kaziť omšu, priečiť sa, provokovať, nemohol zradiť vlastné srdce. To už urobil veľakrát a netúžil to opakovať. No na druhej strane chcel uletieť s motýľom, byť v spojení s priamou dodávkou tepla do duše,  dokonale upratujúcou to, čo urazený a nechápajúci rozum pred časom v slepej nemohúcnosti tak dôsledne dorazil.

Celý týždeň po tejto omši sa rozprávalo o divnom mužovi, ktorý zdedil drevenicu po dedovi Ľudovi. Áno, o tom, ktorý síce na jeseň pomáhal všetkým starým ľuďom, ale  má aj druhú, temnú stránku, ktorá sa prieči svätiť sviatok, ako sa na kresťana patrí. O tom, ktorý si dokonca dovolil drzo v jednu nedeľu pracovať. Dokonca je taký hrdý, že so svojou spurnosťou stál celý čas na zime, aby všetkým ukázal, aký je sprostý. To tvrdili jedni, pretože dedina sa rozdelila. Druhí vraveli, že ten človek je dobro samo, že keď mlčí, nie je to určite odutosť, priek či iná zloba. Veď on je ticho neustále. Tí, čo mu chytili stranu, ho prišli cez týždeň aj navštíviť, ale nedočkali sa žiadnych nárekov alebo výčitiek, len teplého bylinkového čaju s medom.

Budúcu nedeľu smeroval farár kázeň k blúdiacim,  pútnikom,  zatrateným – k ubiedeným, ktorým by mali byť dvere Božieho chrámu vždy otvorené. Bez ľudského špekulovania, šomrania, chytráčenia.

– Kristus…

Muž tie slová nepočul, dvere kostola boli znova zavreté. Mal obuté dedove zimné topánky a oblečený dlhý hrubý kabát, no napriek tomu mu bolo zima. Posledné dni sa schladilo, zimný opar odchádzal až poobede, chlad sa s túžbou ukázať plazil pod kožu. A akoby toho nebolo málo, začal fúkať aj studený vetrisko, ktorý naberal do ozrutných lopát napadnutý sneh a vytváral zoň čudesné obrovské kúdole. Mužovi sa preto len ťažko napájalo na zdroj tepla, zima mu roztopašne kradla šancu komunikácie s vesmírnou láskou. Stál a rozmýšľal, koľko ešte vydrží, kým celý nezmrzne.

„Nie je nič zmysluplnejšie ako moja túžba spoznať sa. Len tak sa môžem naplniť spokojnosťou, šťastím. Svet okolo mňa bude iba zrkadlom, preliezačkou, dierou v stene, klziskom a bludiskom plným prekvapení. A ako zistím, že som sa prijal? V okamihu, keď začneš milovať všetko živé, všetkých ľudí. Bez rozdielu a bez podmienok. Naplníš sa bezpodmienečnou láskou,“ vracali sa mužovi meditačné myšlienky do drkotania zubov. „Chápem, prečo ma nepustili dnu, rozumiem ich rozhodnutiu. Veď som porušil zákony, ktoré si vymysleli. Ľudia, nie Ježiš. Sú to moji bratia a sestry, ktorí sa taktiež vydali na cestu sebaspoznávania. Neexistuje duša, ktorá by nechcela naplno využiť svoje narodenie a nevyplnila svoj pozemský život učením. Budeme stúpať a rodiť sa sem až dovtedy,  kým nás nič nebude zraňovať, nezoberie nám úsmev, nebude nás emocionálne trhať, ustanú negatívne pocity. Potom už nebude treba priťahovať si duše, nech nás ohovoria, okradnú, porania, zanikne potreba žiadať o situácie, ktoré nás pošlú na niekoľkomesačnú all inclusive dovolenku do predpeklia. Nebude treba muža, ktorý svojím postojom čerí veriacu dedinu, aby ho ona na oplátku s ľadovým srdcom zavrela na mráz. Staneme sa svetlom pre iných, takým žiarivým, že nižšie bytosti, ešte školou povinné, samy vycítia, že viac niet šance žiadať túto sviecu, aby sa stala cez zraňujúce vnemy ich učiteľom. Naopak, pochopia, že môžu čerpať z jej vnútra. Lásku.
Práve preto už vyhľadávam iba pocity, ktoré ma napĺňajú a chutia mi. To mi stačí. Je jedno, ako je, hlavne nech je. Dobre, že som prestal nadávať na všetko, čo som prežil, a trestať sa za to, ako som sa neskôr správal. Veď som sa ku všetkému dostal krok po kroku na základe svojich rozhodnutí, v daných chvíľach takých autentických, tých najsprávnejších. Vďaka tomu teraz stojím tesne pred Božími vrátami a modrejú mi pery…“ modlil sa v duchu muž.

– Čo myslíte, čo by spravil Ježiš na našom mieste? Nechal by človeka stáť pred chrámom v treskúcej zime? Nie, nenechal. Sám by šiel a otvoril mu dvere. Nie je to len jeho brat, ale aj náš. Je z mäsa a kostí, dýcha, jeho vnútro túži po Božej láske, ináč by sem každú nedeľu nešiel a nesedel pokorne v lavici. Je otázkou času, kedy ho Duch svätý zoberie k sebe pod strechu a zachráni ho. Áno, Ježiš by šiel a vzal by toho muža za ruku, – hovoril farár a zrazu spravil niečo, čo nikto nečakal – vyšiel spoza kazateľnice a smeroval k hlavným dverám kostola. Pomaly kráčal pomedzi ľudí a pozeral sa im pritom pevne do očí. Neprajníci klopili zrak. Možno pochopili a možno pokánie iba hrali. Kňaz kráčal a s ním šlo aj svetlo.

Tesne pred omšou sa totiž zamyslel a pochopil, čo je v tom mužovi. Že je čistý aj bez spovede, že nehreší, že vlastne žije na obraz Krista. Nesťažuje sa, neohovára, prijíma, za všetko úprimne ďakuje, pomáha a nič za to nepýta. Každý deň robí zázraky, ale nik ich nevidí, pretože ľudia nevedia, z akej príčiny oslepli, aj keď chodia pravidelne na omšu. Sú už natoľko vnútorne znecitlivení, že by veci pochopili jedine cez zázrak uzdravenia alebo oživenia mŕtveho. No každodenné zázraky, ktoré činil tento muž stojaci teraz na mraze, pre nich ostávajú skryté. Viac ich zaujíma dodržiavanie obradných symbolov ako to, čo za sebou človek necháva. Kňaz si si dokonca začal klásť otázku, koľko viny na ich otupenosti nesie on sám. Muž svojím mlčaním a skutkami totiž osvetlil aj jeho vnútro.

Farár pristúpil k dverám a prudko ich roztvoril. Mrazivý fujak olizol ľudí, ktorí stáli blízko k východu, a tí intuitívne cúvli. Ostré svetlo roztrhlo mračná tmy plniace chrám. Keby sa farár oneskoril o desať sekúnd, už by muža v chumelici možno ani nezbadal.

– Lukáš, Lukáááš… – zakričal farár.

No muž nič nepočul, v ušiach mu vyhrávala meluzína, ledva cez ten zmrazený vzduch dýchal. Bolo mu neznesiteľne zima, tak sa otočil a kráčal domov. Videl sa už doma pri čaji, pri piecke, pri Charliem… Zrazu ho niekto chytil za plece. Prvé, čo mu napadlo, bolo, že ho konečne navštívil samotný Boh, ale ako sa otočil, zbadal farárovu zadychčanú uzimenú červenú tvár. Kričal cez vetrisko, nech ide späť, že dedina čaká na jeho návrat, že jeho miesto v lavici je voľné.

Muž znenazdajky nevedel, čo si počať. Bol premrznutý na kosť, najradšej by šiel domov. Ale srdce sa chcelo vrátiť. Tam, na svoje obľúbené miesto, na štartovaciu plochu, kde už určite čakal veselý motýľ. Mužovo srdce cítilo vďačnosť ku kňazovi, ktorý spravil niečo, čo bežne kamenní ľudia nerobia. Túžil ísť za dedinčanmi a ukázať im, že ich miluje a že srdce môže byť žeravé, aj keď koža je stuhnutá od mrazu.

Muž sa vrátil do kostola, dvere sa znovu zavreli. Pred zimou. Dedina bola opäť spolu.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.