Vianoce (42. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Nadišli Vianoce a čas im prial. Stromy sa zmenili na snežné kráľovné, sneh rozprávkovo vržďal pod nohami. Na Štedrý deň bol muž iba s Charliem, hravým, šteniatkom, ktoré dostal od babky Irmy bývajúcej na hornom konci. Niekto by povedal, že ostal sám, no on bol nielen s celou dedinou, ale aj s celým univerzom.

Krajina sa zabelela, Perinbaba chytila na duchne asi amok. Nebesia sa zbláznili a pokryli mestá, dediny, hory i lúky nádherným bielym kobercom. Zem sa konečne pobrala na taký potrebný odpočinok. Nik ju už nevidel, mohla sa pokojne vyzliecť donaha a vkročiť do očistného jazera, kde vymrznú všetky pliagy, vírusy, buriny. Kým príde jar, chytí siedmy dych a s príchodom slnka dá ľuďom úrodu, všetky prepotrebné vitamíny bude mať pre nich pripravené. No na muža padla akási melanchólia…

Prekrásne zasnežené kopce, polia, sídliská, ale bez detí. Nik nestaval snehuliakov, gule sa neváľali, nik nevytrhával trsy trávy, aby zanechal na matke zemi svoj podpis. Nebolo počuť smiech mladej krvi, starší chalani neukazovali zimné fígle mladším bračekom a sestričkám, hokejky nekradli starším ľuďom pokoj, hrste upokojujúcich liekov nepribudli. Sánky nesvišťali kopcami, vodiči nemuseli mať strach, že im pár metrov pred nárazníkom prefičia červené boby. Nebolo vidieť smejúce sa deti, naháňajúce v chuchvalcoch vločiek šantiaceho psa, a slovné spojenie poriadna guľovačka prežívalo už len vďaka komédii Blbý a blbší. Nik nelízal cencúle, sneh neniesol žlté začiatky krstných mien, nik z roztopaše nesypal chladnú krásu za krk kamaráta. Nevznikali odvážne bandy starších, ktoré by organizovali výpravy na potok s poslaním zistiť tvrdosť ľadu, aby sa potom vracali so zvesenými hlavami a jeden z partie by celý premočený rýchlo utekal domov, aby nezmrzol. Utíchli zimné radovánky a pani Zime bolo určite taktiež do plaču, že si jej užíva čoraz menej šťastných duší. „Možno sa urazí a o rok z trucu nepríde. Potom znova nazbiera odvahu a príde až o dva roky na skusy, či sa niečo nezmenilo. Zmenilo. Vedci to spájajú s globálnym otepľovaním, ale ja viem, že poriadna zima prichádza posledné roky len sporadicky, pretože deti a malí dospelí si ju nežiadajú,“ dumal muž a vyzeral z tepla chalupy na panensky zasnežený svah.

Takisto vedel, že keď sa oteplí a nastane apríl či máj, sídlisko, na ktorom vyrastal, sa už nezmení na živý koberec, taký bežný za jeho mladosti. Po stromoch nepolezú zvedaví výskumníci, deti nebudú mať na lavičkách obchody z kameňov a púpavových listov. Nik nebude skákať cez gumu či po kriedou nakreslených obrazcoch, ani sa hrať v dekovom bunkri na mamičku a otecka. Žiaden detský hlások nebude na rohu domu počítať do päťdesiat, aby sa všetky behuschopné duše stihli niekam skryť. Jarabina nebude lietať povetrím, nik nebude po asfalte čarbať tehlou, kto sa do koho zamiloval, ani čerešniam lámať prsty, v lesoch nevzniknú tajné bunkre. Panelákové schodiská neovládne dupot mladých párov nôh, nik nevbehne do kuchyne vypiť napochytro a dychtivo niekoľko pohárov vody, schmatnúť chleby s maslom, aby ich za sekundu opäť nebolo, lebo šušková či bodliaková vojna nepočká. Večerom nebudú znieť výkriky ustarostených mám z otvorených oblokov, ktoré si cez krstné mená zvolávajú rodinu k spánku.

Nejakým spôsobom ľudstvo akoby vymieralo. Možno to bolo tým, že nová doba ponúkla iné hodnoty a ľudia po nich lačne skočili. Aj detí bolo menej a tie, čo sa narodili, dali prednosť počítačom, PC hrám, sociálnym sieťam.

Zatúžil poďakovať sa rodičom, že sa narodil, kedy sa narodil. Do čias, keď všetko malo svoj prekrásny význam, tak silne spojený s prírodou – matkou, ktorá nás jediná mohla dobiť tou najrýdzejšou energiou a očistiť bez toho, aby sme hľadali psychológov, psychiatrov, liečiteľov a iných guru tejto doby. Socialistické detské časy bez mobilných telefónov, internetu či facebooku mali svoju mystiku, nebolo to kybernetické hranie sa na hranie. Zbierali sa céčka, mastili sa hlinené guľky, všetko sa dialo fyzicky, nie virtuálne. No potom prišla generácia bárbin a kenov a celé sa to akosi pokašlalo. Mužovi sa pred očami vynorili tri veľké ihličnaté stromy, ktoré zasadila ešte jeho nebohá starká, lebo porodila tri deti a jedným z nich bola aj jeho mama. Dúfal, že ešte stoja, a silne zatúžil uvidieť ich, ešte raz sa ich dotknúť, aj keď ich už dávno obkolesili nové domiská a ploty.

Keď sa muž so psíkom spoločne najedli, opätovne si spolu sadli k oknu a pozerali, ako nádherne sneží. Ako na objednávku padali prekrásne vločky. Muža tie zmrazené nádhery znova vrátili do detstva. Vtedy, keď počas Vianoc nenasnežilo, akoby nebol ani čas sviatkov, akoby ich ľudia v zúfalstve iba predstierali, ale aj tak vyzneli umelo. Čo umelo, boli hnedozelené, ba až sivé a to bolo horšie, ako keď si s chalanmi nemohli spraviť ľad. Spomínal, že ako malý fagan namiesto učenia sa o Varšavskej zmluve a nepriateľskom NATO radšej sedával na radiátore a pozeral do pouličnej lampy na padajúci sneh. Vrch sviece verejného osvetlenia bol kruhový a štedré nebo ho vyparádilo prekrásnou snehovou čiapkou. Pyšne svietila do tmy sídliska ako maják pre vločky, hrdo žiariac, že ona jediná zostala vonku, pokým ostatní ľudia po nej len zbabelo poškuľujú z tepla bytov a spoza večerných záclon čiernych od ústredného kúrenia. Áno, za socializmu boli radiátory mnohokrát také vrelé, že sa na nich nedalo obsedieť. Nebolo to však tými rebrami, ktoré nezapadali do ľudských zadkov, ale horúčavou. Muž nevedel, kto ich projektoval, ani kto určoval teplotu vody, čo v nich prúdila a vdýchla im život, iba vnímal teplo. Vianoc.

Ako malý chlapec hneď ráno bežal k oknu, aby rýchlo zhodnotil, o koľko sa počas noci biely koberec nafúkol. Dokonca neraz vyskočil spod periny aj počas noci, aby sa pozrel, koľko napadlo božskej bielej many. Čím viac sa autá menili na zimné bunkre, tým viac sa mu to rátalo. Čo na tom, že ufrflaným susedom nešli ráno naštartovať škodovky, wartburgy, trabanty a iné dvojtakty alebo museli odhadzovať nebeskú prikrývku, lebo ináč by boli nútení trepať sa do práce v špinavých uzimených autobusoch. Keď snežilo, všetko sa mu páčilo. Mal dojem, že za socializmu snežilo oveľa viac. Snáď tak chcel sám Boh, aby sa zakryla vtedajšia šeď a špina.

Na Štedrý deň po večeri vždy počítal rozsvietené stromčeky v oproti stojacom paneláku. Hodnotil, kto má aký vysoký, s koľkými a akými svetielkami, ktorí susedia ho majú zasvietený často a prečo tí druhí šetria, keďže im svieti len hodinu denne.

Mužovi sa vybavila Radka a otázka, čo asi teraz robí. Kde s malým večerali a či sa majú dobre. Či majú dosť peňazí, či je o nich postarané, či sa v byte nič nekazí a či im nechýba chlapská ruka. Aká veľká asi bola radosť, keď malý Matúško rozbalil všetky darčeky a obývačka sa tak premenila na detský raj. Chýbali mu.

Oči muža pozerali do najbližšej dedinskej lampy, pred ktorou sa majestátne vypínala silueta veľkej čerešne. Vedel, že keď v lete slnko vyletí nad obzor ako žeravý peceň, jej čas opäť nadíde. Svet sa sfarbí spevom vtákov a hmyzu a čerešňa svojimi plodmi premaľuje záhradu na gýčový letný obraz takej obrovskej ceny, že si ho nikdy žiaden milionár nedovolí kúpiť. Našťastie matka príroda svoje ovocie strážila pre všetkých ľudí, ale hlavne pre tých obyčajných, ktorým diktát doby neoslepil duševný zrak. Muž si zaprial, aby s rovnakou nevyhnutnosťou ako leto nastal aj jeho čas stretnutia sa s Radkou. Srdce vedelo, že veci sa majú dávať na poriadok, kým ľudia ešte žijú. Preto s prosbou nelenilo a zavesilo ju ako žiarivú hviezdu na každý strom, okolo ktorého prešlo.

Vybavila sa mu ďalšia spomienka z detstva, keď pár dní po Štedrom dni išli na návštevu ku starkej na dedinu. Ponáhľala sa do kostola, ale stihla im ešte nabrať pravú slepačiu polievku. Nie tú presolenú žltú vodu, ktorú robila mama z vrecúška. Nakoniec odišli na omšu aj rodičia, zrazu ich nebolo. Osirel aj so súrodencami, len praskajúca piecka si húdla svoje vianočné ohňové koledy. Nenapadlo im vtedy nič prevratnejšie ako si tú horúcu polievku dať ochladiť do snehu na dvore. Samozrejme, všetky taniere do minúty popraskali. Kým sa dospelí vrátili z kostola, zahladili všetky stopy a potom vystrašene čakali, čo sa stane.

Lenže bitku dostal len on. Matne sa mu vynárali zauchá a facky, keď na neho otec kričal vo vedľajšej nevykúrenej prístavbe, ktorá mala namiesto dlážky iba zem. Babka v nej skladovala zemiaky a zeleninu, ale aj červené a žlté malinovky, ktoré sa už nevyrábali, lebo dnes zavládol boj medzi kokakolou a pepsikolou, medzi Vitanou a Podravkou, medzi jednými a druhými, medzi dvomi až tisícmi tábormi, medzi človekom a prírodou, medzi ľuďmi, bratmi, deťmi… dokonca ožila aj vojna medzi človekom a jeho vlastným ja.

Za oknom tichého muža padal sneh ako páperie do duše všetkého živého. Nepokojný Charlie mu sedel na stehnách, a aby si režisér nemyslel, že scéna umrela, krútil šťastne chvostíkom.

Podľa väčšiny ľudí panovala vo svete nekonečná vojna medzi dobrom a zlom. Ale v mužovej chalupe prebýval mier a to bolo znamenie, že raz vstúpi mier do myslí všetkých živých tvorov. Muž sa totiž menil na krajšiu bytosť, a tým menil celý svet.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.