Vo všetkom sa diala láska (43. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Muž prestával rozprávať. Odpovedal iba krátko, no výstižne. Neposudzoval, nekritizoval, neodsudzoval činy, nekomentoval názory iných. Zistil totiž, že tak je to pre neho lepšie. Iba občas, keď sa ho priamo spýtali, povedal svoje, ale nechal na nich, aby sa každý zariadil podľa seba. Nestaral sa viac, či budú nad jeho názorom rozmýšľať, niečo z neho prijmú alebo jeho vety prejdú bez povšimnutia. Najviac aj tak liečilo ticho, len ono malo skvelé účinky.

Všimol si, že ľudia táraním strácajú množstvo času, a on už nechcel mrhať svojím žitím na hlúposti. Dobre vedel, že už stokrát draho zaplatil, že  hazardoval so zázrakom bytia viac, ako je jednému človeku dovolené, že je čas nechať dušu otvorenú. Všimol si, že ľudia síce rozprávali, ale nič nehovorili. Že sú síce inteligentní, ale nerozmýšľajú. Milovali, ale nepozerali sa do očí. Akosi už nevedeli nájsť správne slová, a tak iba nechávali svojim deťom a partnerom ráno na stole peniaze. Bez objatia, bez dotyku. No v skutočnosti čoraz viac túžili po láske, rozkoši, bohatstve, aby tak zaplátali diery na duši, ktoré sami na sebe bezducho napáchali.

Nasnežilo, a tak muž odhŕňal pred svojím i inými domami cestičky k bráničkám, k drevu, k ceste, k autobusovej zastávke, k dedinskému námestíčku pred úradom. Bol schopný odpratať sneh z celej dediny. Cítil, že čím viac pracuje, tým viac energie získava. Chcel poradiť chorým sveta, nech vyhodia všetky lieky do koša a začnú sa viac hýbať a menej vyspávať. Mal chuť natrieť im na chlieb pravdu, že lekári sú momentálne trochu zmätení, preto z neznalosti ordinujú ľuďom smrť. Veď sa stačí pozrieť na malé deti, ktoré ráno vstanú a premenia sa až do večera na nezničiteľných terminátorov. Ich mamy za nimi chodia, upratujú izby demonštrujúce výbuch atómky a dúfajú, že ich ratolesti sa neustálou činnosťou unavia. Lenže v skutočnosti sa dial opak. A ak nechceli uveriť pravde cez deti, stačilo si všimnúť vorkoholických mužov, ktorí boli schopní si po večeri sadnúť opäť k počítaču a do polnoci pracovať. Vesmír dá štedro energiu práve tým, ktorí sú dynamickí, vykonávajú činnosť s chuťou, a tak sa im energia valí v obrovských vlnách. Kto celý deň vyspáva, ledva sa postaví z postele napriek tomu, že spal dvanásť hodín . Muž si takého veci všímal, pretože prestal rozum zaťažovať civilizačným trusom, zákonitosti existencie sa mu tak samy premieňali na živú pravdu.

Každú nedeľu začal muž chodiť na omšu. Sadol si do poslednej lavice a privrel viečka. Nerobil však žiadne z tých úkonov ako ostatní okolo neho. Neprekrižoval sa, nekľakol si, nespieval, nechodil na spoveď ani na prijímanie. Bolo mu divné, keď ľudia nahlas opakovali: „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina.“ V noci, keď umrel dedo Ľudo, sa ospravedlnil celovesmírnej láske a týmto kapitolu sebaviny nadobro uzavrel. Srdce odmietalo chovať v bytosti sudcu či kata, bridilo sa mu obviňovanie seba samého. Niečo v ňom ho naplnilo poznaním, že nie je dôležité, čo človek vykonal. Veď každý za život urobí množstvo chýb a prešľapov. Dôležitejšie  bolo, či sa človek následnými činmi snaží zmazať predošlé, to, s čím bolo jeho svedomie nespokojné, opraviť pokazené, poučiť sa. Všetko sa aj tak dialo len tak, ako sa malo diať. Bolo to kúzlo prijatia,  a nie kliatba obviňovania a trestania sa. A v mužovi bolo teraz kapitánom bytosti srdce a to tieto zákony dokonale poznalo. Bol to čistý kontakt s Láskou sveta, tiekla cezeň všetka múdrosť, rozhodovanie sa stalo hračkou.

Jediné, čo z tých kostolných mechanických rituálov muž robil, bolo podanie si ruky s blížnymi. Dialo sa to po troch zvoneniach a v tomto úkone videl niečo ľudské, pekné, čisté. Pochopenie cez dotyk obálok tiel, keď už sa slová nemali šancu stretnúť. Vždy sa díval tým ľuďom priamo do očí. Do tých vyblednutých studní,  korún ich osudov, pomníkov radostí aj strastí, ktoré tam mali všetci zapísané. Vnímal ich emócie a snažil sa im posielať zo svojich očí kone plné radosti,, ktoré za nich poorú, koče plné hojivých byliniek, čo im prinesú bezbolestný spánok. Noše objatí, ktoré im síce sľúbili vlastné deti, ale akosi im do toho niečo prišlo a dlho sa neukázali.

Bolo mu v tom kostolíku dobre. Cítil tam pokoj, lásku, a ak aj niekedy predtým počul niečo o meditácii, tak až teraz uveril, že v tej lavici mu stačí zavrieť oči a on niekam uletí. Všetky myšlienky vtedy zmiznú. Akoby vypustil zo seba motýľa, ktorému nasadol na chrbát a mieril tam, kam chcel ten maličký tvor. Bolo jedno, či za pestrofarebnými kvetmi alebo naháňať sa s rozkokošenými kamarátmi a či sa len tak nechať hompáľať na najvyššom konári hrdého topoľa. S telom v lavici ho spájala iba tenučká zlatá niť, ale bola taká bezpečná, že sa ani trochu nebál. Nikdy však o tom nikomu radšej nerozprával, srdce sa rozhodlo, že tak to bude lepšie.

– Vieš, Lukáško, mne to nevadí, ale ľudia, – povedal mu raz v jeden piatok u neho pán farár. – Musíš svätiť obrad, nielen prísť a sedieť. Tak opakuj, čo robia oni. Keď vstávajú, postav sa, keď kľačia, kľakni si aj ty. Množia sa reči, že tam chodíš ako taký pohan. Rozumieš mi?

Muž však nič neodvetil, len položil na stôl tanier s nakrájanou slaninou, horčicu v plastovom tégliku a krajce chleba. Farár si s poďakovaním vzal a začal slaninu zajedať chlebom. Všetko bolo čarovné, dobíjajúce. Aj to, čo by niekomu poskytlo dôvod na ohováranie či inú mrzutosť. Možno by sa babky z čierneho zástupu prekrižovali a čudovali, že farár takto znesväcuje piatok, no muž prial hosťovi s jedlom aj zdravie.

– Lukáš, veď musíš predsa niečomu veriť. Musíš sa Bohu vyspovedať, tvoje hriechy nezmyje nik iný ako on. Milosrdný Ježiš Kristus trpel aj za teba, ponúka ti večný život. Ľudia vidia, že si v spovednici ani raz nebol. Mne to nevadí, však vieš… – opakoval sa farár.

Lenže muž zbystril pozornosť pri všetkých vetách, ktoré sa začínali slovom musíš. Možno ešte pred polrokom by si po takýchto vetách dal nalačno jedno pivo a umyl si Punkyho zubnou kefkou zuby, aby si mohol celý deň spokojne dávať do trumpety. Potom by zaprisahal všetkých náčelníkov kvalitnej etiky, aranžérov davu a prútikárov náboženskej čistoty, nech si ho nevšímajú. Oni pri ňom predsa nestáli, keď si viazal slučku či si krvopotne vylieval poldecákmi mozog z hlavy a padal hlbšie, ako to bolo opísané v Starom zákone. Keď umieral, nevšimol si ho ani jediný civilizovaný občan alebo sused. Žiaden politik sa ho nespýtal na jeho problémy. Mestský zástupca, farár, misionár, avatar, liečiteľ či šíriteľ bielej alebo čiernej mágie – všetci boli slepí, videli len svoje ovčince. Jedine Radka, ale tú on odmietol.

Mal tým prejsť sám, teraz to už vedel. Až Punky ho vítal druhýkrát do života. Jediný on sa nepýtal, ale rovno odpovedal. On prvý a ešte dedo Ľudo na ňom konali bohoslužbu, oni ho žehnali úsmevom, oni mu priali dobré, poskytli mu strechu nad hlavou a dali mu najesť bez vystavenia účtu. Každý zo živých má svojich anjelov a toto boli mužovi ochrancovia. Dedo Ľudo ho naučil naplniť obsah slova láska a Punky ho zasa pozýval na pivo s raňajším jogurtom, aby sa dožil tejto chvíle, keď všetko konečne pochopil a kruh sa mohol začať uzatvárať. Áno, ten mladý rebel ho zachránil pred ďalším pokusom zabiť sa alebo skončiť v base. Dokonca sa s ním delil o milované dievča. Diali sa veci, ktoré by dav ľudí nikdy nepochopil, lenže čo je pre niekoho žlté, inému sa javí ako zelené a ďalšiemu ako čierne. A všetci majú pravdu.

Lenže teraz v ňom nebolo viet na obranu. Nechápal, prečo by mal robiť nejaké pohyby, ktorým nerozumel a ktoré jeho vnútro necítilo. Rozumel však Sile, ktorá ho v tom chráme hladila, žehnala mu, privádzala jeho jednoduchú dušičku k pokoju, k ešte väčšiemu tichu. Necítil, že by mal drevenému Ježišovi natretému červenou farbou umývať obradne nohy, keď mu bolo dané uvidieť celú nádhernú očistnú auru žiariacu nad jeho korunou. Srdce niekde tam hore, v dobrotivom košiari vybavilo pre neho dar rozprávať sa s pravou láskou, ktorá bola v tom chráme hmatateľná, a on sa jej počas hodinky neraz celý vylial a poďakoval bez jedinej upustenej slzy. Áno, cítil tam dobro, vnímal tam lásku, tam lietal dedo Ľudo, tam padali posledné zvyšky toho, čo nedokázala rozpustiť a stráviť milovaná drevenica.

Po odchode z kostola sa snažil pocit baletu vo svojom vnútri udržať čo najdlhšie. Staral sa o svoj vnútorný úsmev, takisto ako sa tešil na jar, na čas, keď pôdu pomiluje rukami, aby ju poprosil, nech sa otvorí, nech mu ukáže svoju silu, nech ho prekvapí zázrakom, dá mu svoje plody. To bola jeho modlitba, ktorej jedinej veril. Tomu, čo teraz rozprával farár oblečený celý v čiernom, akoby neustále privolával smrť, nechcelo jeho srdce rozumieť. Bola predsa len jedna láska. Susedovi sa dalo pomôcť len jedným párom rúk, na smutné vety sa dalo odpovedať len pohladením, jediným úprimným vypočutím.

Nerozumel tým hroziacim vetám o nejakom diablovi. S tým sa predsa už snažil skamarátiť. Celé mesiace ho vzýval, aby nakoniec pochopil, že ho niet. Že zlo je len absencia lásky, že diabol je len výplod strachu, ktorý do ľudí nahnali iní ľudia bojaci sa ešte viac, odmietajúci zostať v tom zajatí sami. Že je len dobro a láska, ktorej keď človek zavrie ventily, príde logicky tma, depresia, smútok. Ale i napriek tomu v ňom nebolo sily odpovedať kňazovi, či nebodaj sa s ním hádať. Nechcel sa prieť so starým mužom. Cítil, že kňaz verí a úplne sa stotožňuje s tým, čo káže, a taktiež ľudia, čo chodia rituálne na všetky omše, veria jeho slovám a jemu ako autorite neba i pekla. Pomáha im to. Je to ich veľká barla do života, potrebujú všetky tie úkony, kadidlo, smutný pohľad dokrvaveného muža s tŕňovou korunou, pozerajúceho sa pokorne z kríža. Zvykli si na hrozby apokalypsy, uverili jej. Pre ňu znížili počet hriechov na polovicu a to bolo slušné číslo.

– Snaž sa robiť to, čo robí tvoj sused. A príď ma po omši navštíviť, všetko ti vysvetlím. Vieš, všetko je symbol Ježišovho utrpenia či vecí z Biblie. Lepšie pochopíš omšu a dostaneš sa bližšie k Bohu. Dodržiavať sviatosti je veľmi dôležité, aby si prešiel dlhú cestu do raja.

Lenže srdce toho muža mu šepkalo, že s tým, čo farár nazýva Bohom, už predsa dávno v spojení je. Cez stromy, konáre, vtáky, chalupu, sneh, očistný potok, srny, ktoré placho prídu ku kŕmidlu a pochutnávajú si na sene. Že je so zdrojom bytia v dôvernom kontakte cez fazuľu, ktorú včera do polnoci bez jedinej myšlienky a s vďakou lúskal. Že všetko je aj v hravom šteniatku Charliem. Videl lásku vo všetkom, aj v tom, čo iní nazývali zlým a nepekným. V mužovom svete totiž prestalo zlé existovať. Všetko boli len motivácie k rastu. Vedel, že poznanie prichádza jedine cez kŕče, smútok, pády a bolesti. Nebolo zlo, veci sa iba diali. Slová sa premenili na jednoduchý prach, všetko sa stalo nedokonale dokonalým napriek tomu, že dokonalosť v pozemskej dimenzii bytia neexistovala. Mužovi sa otvárali brány do iných svetov, a čím toho bolo viacej, tým menej dokázal o mnohých veciach hovoriť, pretože boli ľudskou rečou neopísateľné. Keď sa nejakým spôsobom prejavili, protirečili si. Akoby chceli vyzdvihnúť mlčanie, v ktorom bolo všetko.

– Buď s Bohom. Vidím, že v tomto dome je upratané a po spovedi bude dokonalo čisto aj v tebe, Lukáš. Uvidíme sa v nedeľu.

Muž neodvetil, dopolieval svoje milované kvety a poškrabkal šantiaceho Charlieho za uchom. Skutočne chcel tomuto svetu pomôcť.

– Už nebudete? – spýtal sa farára a ukázal na dva nedojedené kúsky slaniny.
– Nie, ďakujem, – odvetil milo kňaz. Muž chytil tanier a zhrnul zvyšok psíkovi na drevenú podlahu. Ten sa veselo pustil do žuvania, pre ktoré boli jeho mladé zúbky stvorené, a celý ten prekrásny výjav radosti znásoboval krútiacim chvostíkom.

Ako v chalupe osameli a slová utíchli, začala sa diať láska.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.