blog

Chalupa prehovorila len raz (46. kapitola)

utorok 6. marca 2012 11:11
Ut 6.03. 2012 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Dva dni nato muž upiekol jednoduchý hrnčekový koláč, ktorý ho naučila stará babka Ondrášová, keď jej ešte pred mrazmi rozoberal rozpadávajúci sa kurín. Už dávno sa nevládala starať o sliepky, tak nech kurín poslúži aspoň na drevo. Muž časť porúbal, ostatok jej sľúbil dopíliť a poukladať na jar, pretože viacerí v jeseni súrne potrebovali jeho ruky. To ona mu dala múku, vajcia a všetko potrebné na pečenie. Práve pri tom koláči a troch sviečkach muž so Saškou zapili čajom Punkyho odchod. Nezaujímalo ich, kedy vybrali Punkyho z márnice a čo sa s ním dialo ďalej. Bol to už len kus živočíšneho tela bez dychu. Oni sa prihovárali duši, ktorá lietala okolo zeme a čakala na ich pozdrav.

Saška si v to ráno dala svoju poslednú dávku. Muž jej na to nič nepovedal. Nechcel vidieť, ako to svinstvo pichá do seba. Odkedy býval v drevenom chráme, zaujímali ho výhradne iba pozitívne rituály, samovražedné vôbec.

Večer teda jedli koláč, pili čaj a spomínali na Punkyho. Čo s ním prežili, čo vyviedol, opakovali jeho hlášky, napodobňovali jeho gestá, chôdzu, reč… Privolali si ho, ale aj keby mlčali, bol by tam. On totiž od tej železničnej trate mieril rovno za mužom žijúcim v dedine medzi starými, no múdrymi. Zastavil sa len na chvíľku u svojej starkej, rozkýval jej na rozlúčku luster a odkázal, nech sa netrápi, že všetko je večnosť, že to pochopí, keď sa opäť objímu, a potom sa už ponáhľal za mužom.

Saška sa občas rozplakala. Raz zo smútku, inokedy z lásky, no väčšinou zo spomienok, lebo muž dal zo seba, čo mohol, aby sa Punkyho pohreb vydaril a Saška pookriala, všetko prijala a kráčala ďalej. A Punky lietal nad nimi, bol pri nich, počúval ich, sedel s nimi, usmieval sa, bolo mu zasa dobre. Muž ho cítil a vedel, kde sa práve jeho duch nachádza, tak mu vracal úsmevy. Vnímal ho a nezamýšľal sa nad tým, kde sa tieto vlastnosti u neho vzali. Bolo to jednoducho tak.

– Máš riadnu bradu, – povedala Saška. No muž už ku sklonku večera iba mlčal.
– Čo stále mlčíš? Cmoro, neser ma… Počúvaj ma, neotvoríme si aspoň pivo?
– Ja nepijem.
– A čo robíš? – usmiala sa konečne Saška.
– Sedím a počúvam.
– Koho?
– Všetko okolo mňa, – povedal muž a kývol jemne rukou na Charlieho. Ten okamžite pribehol k pánovi, vyskočil mu na stehná a začal sa o neho obtierať. Muž ho škrabkal po bruchu. Keby to videl niekto z dediny, tvrdil by, že presne takto isto to robil aj dedo Ľudo so svojím posledným psom Šaríkom.

– Ach, prečo je to na tomto svete tak hnusne zariadené? Niekto sa narodí ako dieťa pracháčov a niekto musí prežiť život plný utrpenia…
– Nemáme ani jeden dôvod, prečo by sme mali v živote trpieť či bojovať, – povedal muž.
– Všetci trpíme – aj ty, koľko si toho prešiel.
– Pre človeka je prirodzený stav byť šťastným, nie trpieť.
– Aha, tak preto sa zabíjanie stalo relaxačnou činnosťou, sex a násilie splynuli do jedného. Takí sme slobodní, že nechávame našu slobodu strážiť tankami, bombardérmi, helikoptérami, vojakmi. Niektorí ľudia sú takí šťastní, že ich psy sú lepšie oblečené a nasýtené ako niektorí ľudia z ulice, – vybľafla Saška ironicky.

– Bezdomovci sa tak sami rozhodli. Deje sa im iba to, čo si zaželali… Ja to viem, neprial som si v tom období nič iné, len o všetko prísť a umrieť.
– Všetci trpíme… je to tu ako za trest.
– Nikto z nás nezíska múdrosť života náhodne, – vyslovil jemne muž.
– Prišiel si vtedy o všetko, to berieš ako múdrosť? – spýtala sa Saška.

V tom momente sa mužovi jasným hlasom prihovorila chalupa: „Naša planéta je posvätná. Tí na druhej strane nás milujú tisíckrát silnejšie, ako dokáže milovať pozemská matka svoje dieťa, a neprajú si nič inšie, len aby sme si spomenuli, akí sme talentovaní, mocní, že zem je naša živá matka, ktorá je vo vesmíre uctievaná mnohými inými bytosťami. Vy ľudia ste veľmi požehnaní, lebo ste práve teraz a tu, v týchto telách a v tomto čase veľkých zmien. Strážcovia múdrostí vám teraz rôznou formou zasielajú učenia o planétach, o vzťahoch medzi ľuďmi, ako milovať veľkým spôsobom, rešpektovať prírodu a matku zem. Môžete túto planétu zmeniť na raj, využiť všetky vaše schopnosti, ste totiž tvorcovia, ste deti bohov, len sa na to musíte rozpomenúť. Svojimi pocitmi a emóciami pritiahnete to, po čom túžite, čo chcete v živote dosiahnuť. Môžete vytvoriť niečo prekrásne, stačí spojiť len vaše srdcia, opustiť postoj:

Ty sa nestaráš o mňa, tak sa ja nebudem starať o teba. Keby ste sa dokázali spojiť, milovať sa, vnímať sa, pomáhať si a žiť v súlade s planétou ako s milovanou matkou, môžete zmeniť realitu. Snažte sa opustiť staré myslenia a bytia, zaujímajte sa o vlastné šťastie. Jedine tak môžete pomôcť zakvitnúť dobru a celosvetovej láske.“ Muž civel do prázdna, no v tele mu horela vatra lásky. Väčšia ako predtým. Pochopil, že chalupa neklame, že je skutočne nesmierne milovaný, že je tvorca, že zmenou seba mení svet, že smrť nie je jediným spôsobom, ako sa priblížiť zemi a ľuďom. Muž to chcel pretlmočiť kamarátke, ale nevedel pospájať slová tak nádherne, ako to urobili tí na druhej strane, ktorí s ním komunikovali cez veci.

– Čo je? Čo si ticho? Pocikal si sa? – zneistela Saška.
– Neustále posudzujeme, súdime. Nepripúšťame si, že by sme mohli byť milovaní. Zabudli sme, že sme milovaní a  požehnaní. Zabudli sme, že nám je odpustené všetko, čo vykonáme, že sme všetci anjeli. Osameli sme.
– Cmoro, nemal by si jehovistov pozývať na čaj…

No muž nedal na jej podpichnutie a pokračoval:
– Nik nezomiera, len sa premiestňuje tam, kde nie je smútok. Je to nádherné miesto. Teš sa, že Punky je už tam, kde vládne radosť a pochopenie. Vždy tam patril. Tak ako ty, ja a všetky duše tohto sveta.
– Čítaš akosi veľa Bibliu. Nebol si taký… Zomriem, moje telo zhnije a basta fidli. Konečne ukončím tento krutý seriál.
– Nie si jediná, ktorá pochybuje o zmysle zmluvy o vtelení. Keďže si už raz s touto dohodou súhlasila, je teraz zbytočné sa sťažovať na to, že si tu. Je lepšie začať plnohodnotne žiť. Život je totiž niečo viac. Musíme sa rozpamätať z nášho srdca. Povedať našim zabehnutým životným postojom dosť. V moci, nestabilite, chamtivosti… – povedal ticho muž.

– To sme predsa s Punkym spravili ako prvé.
– Ale nezastavili ste vlastnú deštrukciu, tú sme si neustále privolávali, – dokončil muž myšlienku.
– Punky si neprial zomrieť, bola som s ním deň predtým. Bol veselý.
– Nevidela si mu do duše. Jeho vnútro muselo vysielať opak. Nikto z tohto sveta neodíde bez toho, aby nechcel.
– Bol šťastný…
– Saška, ľudia nezomierajú preto, že im vypršal čas, ale preto, lebo dovolili okolnostiam, aby sa v nich nezobúdzali ďalšie dôvody prečo žiť.
– Dala by som všetko, keby som sa ho teraz mohla spýtať, ako sa má a aký mal deň, – rozplakala sa Saška, ktorá už muža nepočúvala.

„Saška, neexistuje žiaden nefyzický zdroj temnoty, choroby, zmätku alebo zla. Existuje len prúd šťastia, ktorý keď priškrtíme, príde tieň. Čím lepšie sa cítiš, tým menší odpor tomu božskému prúdu kladieš. Prejdime z pocitu neistoty do pocitu bezpečia, od strachu k sebavedomiu, od osamelosti k nadšeniu a spokojnosti a život sa nám rozjasní. Viem to, žijem tak teraz. Kde panuje zloba, tam trpí nevinnosť. Kde nie je svetlo, tam zavládne tma. Satan neexistuje, je to nedostatok Boha. Ľudia sa pýtajú, kde sa nachádza zdroj chorôb a bolestí. Ale ten nie je, choroby si privolávame sami. Dávame im strašné názvy a bojíme sa ich. Nepúšťame k sebe šťastie a blahobyt, čo sa prejavuje vo forme tienistých stránok nášho života a rôznych chorôb. Veríme, že je to určitá objektívna realita, ktorá má niekde zdroj. A potom vymýšľame množstvo spôsobov, ako sa pred týmto „pôvodcom zla“ chrániť, pričom nič také neexistuje a ani nikdy neexistovalo. Liečenie tela spočíva v tom, že sa lieči myseľ,“ prihováral sa muž v duchu Saške, ktorá si sklonila hlavu do jeho lona.

– Cmoro, nesmieš ma pustiť… – strhla sa zrazu Saška. – Keď mi vyprchá tento posledok, bude zle. Premením sa na zviera, – povedala Saška. – Nechcem ísť na liečenie a počúvať bláznov v bielych v plášťoch, že nie som prvá, ktorá spadla do týchto sračiek, a ani posledná, ktorá sa pokúša vyprať problémy drogami a alkoholom. Zvládnem to sama, ale nesmieš ma pustiť… Budeme zamykať, dobre?

– Ja nezamykám… – opakoval sa muž.
– Odteraz budeme, lebo mne začína byť zle, – povedala Saška.

Muž dlho mlčal, až potom odvetil:
– Aj ja som sa kedysi bál, keď sa blýskalo…

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

Pre zobrazenie tohto obsahu potrebujeme sušienky.
Povoliť cookies a zobraziť