Sedával na konároch a bolo mu dobre (48. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Prichádzala jar, sneh sa topil, aj keď hora si svoje šaty statočne bránila. Vtáky štebotali veselšie, chodníky sa stali blativejšími, bol to prísľub leta. Muž začal každé ráno behávať, robil kliky, zdvihy na konároch. Objavil ďalšiu záľubu – škriabanie sa po stromoch, na ktorých hodiny čupel a pozoroval dianie v lese. Nenápadne sledoval turistov, ktorých s teplom pribúdalo. Sedel nad nimi, bol vyššie od nich, ale nebolo v ňom ani zamak povýšenosti. Naopak, usídlila sa v ňom pokora a úcta ku všetkému živému. Už dávno prestal veci deliť na dobré a zlé. Pochopil, že iba je.

Počas zimy veľa čítal. Vždy, keď bol u niekoho, prezrel si knižnicu a poprosil o jednu-dve knihy. Ďalšie si požičal, až kým dočítal tie rozčítané. Nechcel chalupu zanosiť knihami a strašiť vnútro tým, „čo ešte musí stihnúť“. Slová ako „musí a treba“ už nepoznal. Všetko sa dialo, ako sa malo. Každý si priťahoval presne to, čo potreboval. Umelé a nasilu sa míňali účinkom. Odpovedal a pomáhal len tým, ktorí o to požiadali. Tí totiž aj počúvali. Ostatní mali uši zavreté. Už nikdy nechcel byť niekým iným, než je. Pretvárka stála ľudí najviac energie a v živote nešlo o nič iné ako o energiu. Preto si veľmi všímal, čo a kto mu dáva alebo berie, a pomáhal len vtedy, keď mal prebytok síl. Keď totiž človek nemal v sebe generátor na vlastné dobíjanie, privolával si prehnaným altruizmom iba rakovinu. Na svojej ceste k majstrovskej duši bol však ochotný pomôcť tým, ktorí za ním budú prichádzať, aby spoločne s nimi pozdvihol celé ľudstvo. Jeho duša prirodzene tiahla ku skupinovému vedomiu, aj keď si to ešte v takej miere neuvedomoval. Chcel kráčať sám, to videl ako svoj cieľ.

Dokonca začal amatérsky meditovať. Začínal ležiac v posteli, ale vždy zaspal. Nakoniec sa presunul na drevenú stoličku a vtedy sa to začalo. Upokojil myseľ a predstavoval si, že otvára svoje srdce božskému oceánu lásky. Cítil, že táto láska bozkáva každú bunku jeho tela, osviežuje každučký atóm, ktorý začína rezonovať so svetlom. Predstavoval si, že sa stáva skutočným srdcom Boha, ktorý ctí pravdu o tom, kto je, a jeho existenciu. „Áno, môžeme poprieť zdroj všetkého, ale najvyšší stvoriteľ nikdy nepoprie nás,“ začínal chápať najväčšie pravdy, a aj keď zneli podobne ako boli vyslovované v kostoloch, prvýkrát ho dokonale naplnili. Vnímal, že tancujúca rieka žijúcej lásky pre neho vytvorí všetko, čo vo svojom srdci prijme ako pravdivé. Stačí iba uveriť, že niečo môže byť skutočné, a za čas sa to skutočným aj stane. Počas meditácií k nemu zostupovalo množstvo obrazov, ktoré dopĺňali tie chýbajúce prepotrebné farby do jeho koláže.

Vchádzal do svojich minulých životov a videl, že už bol tisíckrát ponížený, oklamaný, zlomený, odlúčený. Lenže samota bola len ilúzia, lebo keď sa muž obrátil do seba, našiel láskyplnú spoločnosť, ktorú hľadal. „Ľudský duch nemôže byť porazený, lebo je vytvorený z božej podstaty, je nezničiteľný. Máš pamäťové bunky so stopami svojej božskosti, ktoré čakajú, až k nim pristúpiš a začleníš ich do svojho bytia. Tieto bunky sú stavebnými kameňmi tvojho svetelného tela. Je to čistá esencia Stvoriteľa, ktorá ťa povedie k poznaniu, že si jedno z miliónov hviezdnych semienok. Tvojím cieľom je stať sa galaktickou bytosťou a dôjsť k univerzálnemu a vesmírnemu vedomiu,“ objavovali sa čisté myšlienky a on napriek tomu, že mnohé výrazy predtým nikdy nepoznal, vedel, čo znamenajú.

Oslavoval život, povznesenie a radosť bytia v hojnosti a dokonalosti. Vytvoril si návyk, stále pozoroval a kontroloval stav svojej mysle. S útekmi do budúcnosti nemal žiaden problém. Vedel, že ako sa má dnes, tak sa bude mať zajtra. Skôr ju krotil, ak sa chcela priveľmi zaoberať minulosťou. Snažil sa byť čo najviac v prítomnom okamihu, preto si do poslednej bodky vychutnával všetko, čoho sa dotkol, čo vyplavila alebo s čím sa stretla jeho myseľ. Večer sa kúpal v ľadovej vode, aby tak pred spaním zmyl všetky nánosy dňa, všetko to, čo si pritiahol, a hlavne aby si myseľ mohla ľahnúť do postele očistená.

Ako sa čistil, vracali sa mu myšlienky. Spomenul si na svoje blúdenie lesom po tom, čo za ním prišiel jeho pokrvný otec a povedal mu prvú veľkú pravdu jeho osudu. Tmolil sa vtedy necelý týždeň po prírode, unikal ľuďom, ale v tom čase to bolo iné ako teraz. Vtedy bol ešte nedospelým dieťaťom, čistým, ale strateným. Bez odpovedí a s množstvom bolestivých otáznikov v hlave.

Usmial sa, keď sa mu v hlave vynorila jeho vtedajšia prosba: „Nechcem dodýchať obklopený hordou elektroniky v byte ovenčenom obrazmi v zlatých rámoch ako dôkaz toho, že končím ako úspešný muž. Dočerta s nablýskanými rárohami, stačí mi jedna chatka skrčená pod krídlami mohutných smrekov.“ Pri spomienke na tieto vety sa mu zaleskli oči. Nie, nerozplakal sa. Od pohrebu deda Ľuda už nevyronil ani jednu slzu. Nebolo to hrou na tvrdého chlapa. Mohla za to premena, vyliahnutie sa v žijúcu bytosť, narodenie sa s vlastnosťou bez reptania prijímať úplne všetko. Aj čarovnú mágiu prírody, aj úmrtia blízkych. Naplno otočil smer plachiet svojho zmýšľania, začal si priať. Neobmedzene. A všetkého sa mu dostávalo, pretože jeho vnútro naplnila bezprostredná radosť. Stav, aký predtým nepoznal. Nemal vlastne dokopy nič, ani jednu mincu, iba jedinú chalúpku a vnútri seba nekonečný prameň tryskajúceho dobra. Pre všetkých bez triedenia podľa farby kože, postavenia, bohatstva, titulov, činov. Všetci sa stali anjelmi pohybujúcimi sa v dlani prírody.

„Bál som sa hojnosti, radosti, lásky, toho, že dokážem napĺňať svoje sny. Ľudia majú skutočne na dosah všetko, po čom zatúžia. Stačí uveriť, že to proste môžu mať. Každý človek predsa túži po šťastí, harmónii a mieri. To je to, kvôli čomu sme sa sem narodili. Všetko, čo sa mi dialo, som sa sem prišiel naučiť. No teraz mi srdce vysiela, nech sa spojím s prírodou, prepojím sa s vodou, s kameňmi, so stromami, s ohňom, s vetrom, so zvieratami, so zemou, pretože čo je v nich, je aj vo mne. Oni ma majú teraz viesť,“ dumal si muž do krokov pri jednej prechádzke lesom.

Po chvíli sa zastavil a začal vnímať prírodu, mraky na nebi, vtáky, bublanie blízkeho potoka. Vetrom si nechal ovievať tvár a čechrať vlasy. Oprel sa o obrovský dub, priložil si ucho k jeho kôre. Neočakával, že sa mu drevina prihovorí. Chcel len tak plynúť s lesom. Lenže stromu sa chcelo rozprávať: „Všetci ste deti zeme, len vy rozhodujete o budúcnosti pre ďalšie generácie. Životy ľudí však ovládlo myslenie a logické zdôvodňovanie všetkého, čo sa rozhodli urobiť. Aj proti matke prírode bez jej súhlasu a ju to bolí. Deti, ktoré sa sem teraz rodia, vám prichádzajú pripomenúť, že všetci sme súčasťou jedného celku, všetci tvoríme jednotu, jedno bytie. Sú to ochrancovia a strážcovia zeme tak ako mnohí z vás, ako ty. Rozdiel je iba v tom, že oni to vedia, ale väčšina z vás starších na to zabudla a ešte sa nerozpamätala. Práve tieto deti vám pomôžu spomenúť si na váš sľub, na vašu misiu. Nebráňte sa tomu, zastavte sa v zhone, spravte si chvíľku pre seba, precitnite z dlhého spánku. Prichádza čas prebudenia.“

Muž pochopil, že vesmír skutočne načúva každému narodenému prianiu. Pamätá si ho, plní a vkladá ho po rokoch majiteľovi naspäť do lona splnené. Nehodnotí, nerozdeľuje, necenzuruje, iba zhmotňuje. Teda pokiaľ človek nechce zasiahnuť do svetelných plánov, ako to bolo s mužovou túžbou umrieť a odvisnúť vo vlastnej koži. Zdroju bolo jedno, či ide o hmotnú vec, fyzický stav bytia, vzťah, okolnosti alebo situáciu, on jednoducho iba plnil. Muž si uvedomil, že nie je nič, čo by si nemohol priať, že úmerne vibračným požiadavkám rastie aj veľkosť splneného koláča.

Došlo mu, že je tu bohatstvo pre všetkých, citové aj materiálne, len ľudia sa svojou zachmúrenosťou sami pripravovali o blahobyt. Keby sa každý človek planéty napojil na vlastný zdroj energie, nebolo by násilných činov, neexistovala by žiarlivosť, pocit neistoty, nepríjemná súťaživosť. Keby každý chápal, akú moc má jeho vlastné bytie, nikto by nemal potrebu ovládať iných, pretože všetky pocity ohrozenia, nenávisti a strachu vznikali stratou spojenia s tým, čím sme. Muž dospel k hlbokej pravde, že mierou úspechu v živote nie sú peniaze, kariéra či majetok, ale iba to, koľko radosti človek cíti. A on bol v korunách stromov šťastný.

Nečudoval sa, keď ho prišla pozrieť mama. Otvoril jej bráničku, objal ju a usadil za drevený, čerstvo nalakovaný stôl, ktorý zdobila háčkovaná dečka. Vyslúžil si ju ukladaním dreva u jedného staršieho páru. Pri čaji počúval matku, aká je šťastná, že ich syn je znova na poriadku, že sa stabilizoval, má kde bývať… že si už myslela, že umrie ako bezdomovec na zápal pľúc, cirhózu pečene či rakovinu, že ho prejde auto, zavrú ho za nejakú vykrádačku. Každý deň ju vraj budil iný sen, ešte hroznejší ako ten predošlý.

Muž ju chápal. Vedel, čo je to o niekoho sa strachovať, modliť sa k nebesiam, nech prežijú jeho milovaní, nech ešte neodchádzajú, že to ešte nebije ich zvon a nedohára ich sviečka.

– Prepáč, mamička. Odpusti mi všetko, čo som ti spôsobil. Nevedel som sa s tým porátať a ako sa zachovať. Konal som na úrovni môjho bytia. Mohol som skončiť, ako si opísala, nemusel som dospieť do tohto bodu. Nik z nás nevie, aké zámery s ním má život, čo sa tu má naučiť. Nesmierne rád ťa vidím. Som šťastný, že tu sedíš, a môžeme sa takto rozprávať. Ak sa dá, prijmi moje slová vďaky… že si ma vychovala, za všetko, čo ste mi s otcom dali, – plynuli z mužových pier tie slová ľahšie, ako vie padať pierko z vtáka k hladine jazera. – Správal som sa ako drzý fagan a pritom bolo jedno, čie meno človek nosí a kto ho vychováva, keď všetci sme aj tak Boží. Dôležité je, čím to svoje meno človek vyplní, čo za ním zostáva. Či spúšť, ako v tom čase po mne, alebo láska, s ktorou si na mňa trpezlivo čakala.

– Nemal si to ľahké, Radka nám povedala celú pravdu… – priznala matka.
– To nehrá rolu, – povedal muž.
– Povedala nám to hneď pri prvom stretnutí, keď ťa dal otec hľadať cez tvoj mobil.
– Radka je krásna bytosť, nevie klamať. Možno by mlčala, ale neklamala by. Keď sa oteplí, prejdem sa peši do mesta, navštívim ju, malého aj otca, – vyslovil muž a vôbec sa nezamýšľal nad tým, s kým jeho žena žije a či ho otec prijme. Srdce sa chcelo ospravedlniť, dať všetko na poriadok, povedať všetky vety, ktoré mali byť vypovedané. Mužova duša si priala dať všetko do súladu, nechcela to riešiť v budúcich životoch. Túžila napraviť všetko, čo sa napraviť dalo. Bola zmierená so smrťou a tá mohla prísť každým krokom. Možno zajtra, možno o tridsať rokov. – Prídem a poďakujem aj otcovi. Do očí. Nech zareaguje hocijako, ja tie slová celou mojou úprimnosťou vyslovím, – sľúbil muž mame.
– Otec mal úraz, – preglgla mama.

Muž však zostal pokojný, nezjavila sa v ňom zvedavosť, bolesť či nebodaj škodoradosť. Jeho vnútro sa obkolesilo prírodou, lesom, horou, chránila ho chalupa, dobíjal ho kostol, zvieratá, klíčiaca matička zem. Každú nepeknú myšlienku obratom menil za krásnu, vymieňal jazvy bolesti za narastajúce puky stromov. Dedo Ľudo mu ukázal, ako má vyzerať plnohodnotný život, ako sa dá žiť bez výčitiek, hnevu, šomrania, ohovárania, posudzovania, kritizovania, závisti. Amatérske meditácie v kostole ho naučili čarovným technikám, vďaka ktorým môže byť v súlade so všetkým. Motýle ho priviedli k vlastnej studni, kde bol nekonečný zdroj sily, ktorá ho čistila a viedla k tomu, že sa začal cítiť dobre v hocijakej situácii – aj keď sa mu chytila počas noci pec a nebyť Charlieho štekania určite by zhorel, aj keď spadlo tak prácne naukladané drevo a zatarasilo mu cestu k zadnej záhrade a upratovanie mu trvalo dva dni. Aj keď celú zimu snežilo tak veľa, že len odhŕňal sneh a na iné veci nezostával čas. Odnaučil sa hodnotiť veci zlým slovom. Nebránil sa, ani keď ho ľudia nechceli pustiť do kostola a v ich rozhovoroch figuroval ako podivín, blázon, dobrodruh.

Už dobre vedel, že ľudia sú schopní počuť len to, čo sú pripravení počuť. Preto niekedy úctivo skladali pocty slovám, ktoré im pred desiatimi rokmi nič nevraveli. Pne a kmene mu pripomenuli, kto je a že pred narodením vyslovil želanie, že chce žiť v radosti ako každá iná bytosť. Že nie je nič, čo by nemohol mať, čím by nemohol byť, čo by nemohol robiť, že realitu si každý tvorí sám, že zážitky nemôže za neho vytvárať nik cudzí, že základom každého života je absolútna sloboda, že sme večné duše vo fyzickej forme, vibrujúce bytosti vo vibrujúcom prostredí a že naše pocity sú tlmočníci našich vibrácií. Že všetci sme fyzickým predĺžením Boha, že základom celého vesmíru je blahobytie, že stačí iba prosiť a dovoliť si bez nejakých učení, kurzov, jogy, hladovania, vzývania ľuďmi vymyslených bohov, bičovania sa, konania bohoslužieb, pokánia, odpustkov, náboženských rituálov – skrátka človek môže mať úplne všetko, čo si dokáže jeho myseľ predstaviť. Stačilo iba tak obyčajne ľudsky poprosiť.

Ľudia mu každým dňom ukazovali a potvrdzovali zákon príťažlivosti, že každému sa dostane len to, na čo myslí, čomu venuje pozornosť – nezáleží, či to chce, alebo nie. Že všetko, čo si vie ľudská myseľ predstaviť, to vie vesmír aj realizovať, a funguje nehľadiac na to, či to chápeme, vieme o tejto sile, alebo nie. Že sme tvorcovia, a ak sa zhodujú naše priania a predsavzatia s vysielanými vibráciami, nie je na svete nič, čo by sme nezískali. A že všetko, čo sa deje, má prospech pre okolie – rovnako ako všetko z jeho existencie. Že každému sa stane presne to, čo ho má posunúť dopredu, a v takej intenzite, akou sa bude svojím životným úlohám vyhýbať či ich zdolávať.

Zle doskočil s padákom… stalo sa to začiatkom septembra, – vysvetlila mama. – Polámal si nohy.
– Vždy si mu dohovárala, nech s pribúdajúcim vekom neblázni, – povedal muž.
– Veď vieš, stále musel špekulovať s extrémnosťami. Šport, to je jeho, nedal si povedať.
– Zahojilo sa, už je dobre, – snažil sa muž uzavrieť tému.
– Nie, nezahojilo. Je na vozíku a už na ňom až do svojej smrti aj zostane, – povedala mama. Muž čakal, že sa rozplače, ale jej pohľad nejavil známky potreby oprieť sa.

Sedela oproti nemu silná žena, stará duša, ktorá si na tento svet prišla už iba doladiť pár posledných maličkostí. Toto zistenie zalialo mužovo vnútro teplom. Nebola v tom pýcha, hrdosť či radosť z dobre zdedených chromozómov či nebodaj škodoradosť, že každého raz jeho činy dobehnú. Bola to len obyčajná láska k vlastnej mame.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
Oslavujete #TowelDay? Uverejnite svoju fotku s uterákom na našom FB a ste v hre o stopárske uteráky! :-) https://t.co/ioRB6kKYIr
25. 5. 2017
Na našom Facebooku a Instagrame súťažíme o podpísané knihy Pauly Hawkins, autorky bestselleru Dievča vo vlaku! Tak šup tam! :-)
18. 5. 2017
@malybirko Ahoj, nech sa páči, je to v ponuke: https://t.co/tFxcGmQSd1
17. 5. 2017
Už LEN DNES môžete hlasovať za svoju Knihu roka a vyhrať poukážku v hodnote 150€! Tak neváhajte. ;-)… https://t.co/kBXB54PyGK
17. 5. 2017
Skvelá novinka Garda Sveena ako e-kniha je už vonku: https://t.co/m9DKdpe3VV O 10 dní skôr ako papierová verzia! :)
15. 5. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski