Kytička snežienok (49. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

S prvými snežienkami prišla konečne aj sila vrátiť sa k Radkiným listom a pootvárať ešte nedotknuté. Boli štyri a všetky dokrčené, rozmočené, ledva čitateľné kusy dotrhaného papiera. Iba posledný, ktorý mu doniesla mama pri druhej návšteve, voňal čistotou víly.

Mama ho informovala, že Radka k nim zvykla chodievať na návštevu raz do mesiaca, ale keď otec ochrnul, prichádzala raz do týždňa, aby pomohla a aby malý Matúško rozveselil zatrpknutého otca, ktorý bol síce zatiaľ na péenke, ale dobre vedel, že je to jeho konečná stanica. Muž netušil, či si jeho otec uvedomuje, že ak neprepne rozmýšľanie alebo si nenájde nejaký koníček či niečo na zabavenie, čo upúta jeho pozornosť, chystá tým mame i sebe pekelný záver života. Nemohol svojimi želaniami vstupovať do vibrácií iných bytostí, ale napriek tomu to skúsil a prosil, nech sa všetko obráti v prospech oboch rodičov.

Tých listov sa v chalupe ešte nedotkol – napriek tomu, že boli pre neho priam posvätné. Vedel, že je v nich obrovská nádej, láska, Radkina sila, pochopenie, celé jej srdce rozkrájané do obyčajných viet, ktoré vedia napísať len ľudia nezaťažení mindrákmi, titulmi, teóriou literatúry, ktorí po sebe nečítajú, nečiarkajú, iba strčia duši pero do ruky a nechajú ju vyplakať. Muž sa možno bál, že by podľahol a dal sa zlákať k návratu, kým ešte nebol pripravený. „Ach, aký som si istý, že je ešte možné naše opätovné spojenie,“ uvedomil si znenazdajky, že jeho srdce bez strachu stavilo všetky žetóny na jediné pery.

Teraz svoje predošlé obdobie hodnotil ako správanie sa decka. No neobviňoval sa z ničoho, lebo vedel, že bez tých skúseností by nebol teraz mužom s vedomím starca. Už vedel, že ľudské duše sa nesmú báť ničoho, že sa všemožnými spôsobmi vzájomne učia. Človek by mal odhodiť všetky predsudky, mal by vyskúšať všetko, čo ho priťahuje. Nikdy by nemal v sebe zabiť oheň zvedavosti, detskosti, hry, veď bez oliznutia nikdy nezistíme chuť. Sme tu len na návšteve, môžeme len získať, a to aj vtedy, ak prídeme o milovanú osobu či celý majetok. Knôty v mužových zreničkách blčali pravdou, že on sa stratou všetkého doplazil v hodine dvanástej k najväčším pokladom sveta.

Milovaný,

píšem, lebo tak cítim. Viem, že každá búrka raz pominie. Nie sme však silnejší ako Boh a ten nakoniec všade pošle slnko. Môžeš napĺňať hocijakú kariéru zlosyna, keď to raz v tebe nie je, zastaví sa to. A ja si na ten moment počkám, aj keby to malo trvať roky. Prídem si po teba a my znova splynieme. Toto nie je sen nejakej šestnástky, toto je túžba tvojej ženy, ktorá ťa miluje tak silno, že tým porazí hocijakú silu temnoty. Milujem ťa a budem. Navždy Tvoja Radka a Tvoj milujúci syn Matúš

Mužovi naplo vnútro. „Ach, Bože, s akou múdrou bytosťou si ma to odlial do jednej formy a potom rozštiepil. Toto sú slová staré viac ako rok a do bodky sa napĺňajú.“ Muž vedel, že sa s Radkou nestretli náhodou, že podobné sa priťahuje a on len potreboval čas, aby sa úrovňou bytia priblížil k Radke. V nej to všetko bolo už odpradávna. Zasiate, skryté, schované pod nánosom myšlienok. Všetka ta manna poznania vyšších o prijímaní a odpúšťaní, o radosti z obyčajných vecí, o vnímaní toho, ktoré činnosti nám energiu berú a ktoré dávajú, o sledovaní vlastného šťastia.
Jej slová sa ho dotýkali ako živý sen, len oveľa zreteľnejšie. Bol v ňom zrazu život celého sveta, ako keď ľudia čítajú nejakú knihu a chytá ich panika premiešaná s nadšením, že vlastne listujú vo vlastnom mozgu. Ľakajú sa, že sa autor dostal do ich hlavy, veď tieto myšlienky tam predsa už dávno boli a oni ich ešte nikdy pred nikýým nevyslovili, no napriek tomu to nejaký šialenec bývajúci na inom konci krajiny len tak z fleku napísal a ani sa nespýtal!

Milovaný,

nehnevaj sa, že som si ťa našla, ale zomrel ti otecko. Ten pokrvný. Pohreb je v piatok o 12.30 na mestskom cintoríne. Budem tam. S neutíchajúcou láskou Radka

Pohladil druhý list, ktorý mu pripomenul odchod otca i to, že Punkyho už taktiež niet. Pominuteľnosť bytia mu tými riadkami šepkala, že dnes sme tu a zajtra tu už byť nemusíme, a tak je lepšie napĺňať svoje túžby okamžite namiesto ich odsúvania. „Ani detské sny nepoznajú žiadne ročné obdobia, veď mladunké ľudské výhonky nám to neustále predvádzajú, žijú pre každý jeden okamih.“

Muž si sľúbil, že pôjde do mesta, navštívi otca, Radku, malého, súrodencov. Až potom otvoril tretí list, ktorý mu Radka doniesla na dvere Punkyho bytu.

Milovaný,

moje srdce je stále naplnené tebou a vie, že skončí s tebou. Nemá to súvis so slovami, ktoré mi povedala veštica, že sa znova spojíme a ty si nádherná duša, ktorá bude pomáhať druhým, otvorí množstvo sŕdc, napomôže vyplaviť veľa súznenia ľudskej zatrpknutosti. Vravela, že keď sa naše cesty opäť stretnú, budeš už starec. No mne to nevadí. Naopak, napĺňa ma to odvahou nekĺzať len tak po povrchu vecí, ale ísť ku koreňu, do hĺbky, žiť pre niečo vyššie a dôležitejšie. Pre našu lásku.

Tvoja milovaná Radka  

Ešte sa v duchu na chvíľku pozastavil nad tým, že dnes ráno mu prišli tie listy tak silne na um. Všetko, čo sa mu v živote dialo, považoval muž za znamenia. Všímal si veci, ktoré by ostatní ľudia nazvali náhodou, ale on sa naučil čítať šepkania budúcnosti, vedel si vysvetliť svoje sny, s veľkou pravdepodobnosťou vždy uhádol, čo sa komu v dedine udeje. Keď sa napríklad pošmykol ráno v chalupe, vedel, že si musí dávať v ten deň v lese o to väčší pozor. Vysvetlení bolo vždy veľa, ale čím dlhšie pozoroval spojitosti, tým viac sa naučil skracovať cesty k odpovediam. Miloval túto hru, cibril si cez ňu všímavosť, zväčšoval svoju vďačnosť za bytie, rástla v ňom úcta k dokonalému systému života, k zázraku existencie.

Som šťastná, že si šťastný. Milujúca Radka

To boli jediné slová, ktoré obsahoval posledný list. A bolo v nich všetko. Zasadiť myšlienku je oveľa dôležitejšie ako ju ukradnúť, to už muž dávno vedel a dedinčania ho taktiež naučili, že nie vždy sa to darí realizovať. Napriek tomu sa nesťažovali, nežobrali, nenariekali. Rozprávali o ťažkom živote tak vecne, akoby sa nediali žiadne tragédie, akoby len bolo. Boli šťastní už len z toho, že nie sú chorí, že môžu chodiť, že žijú. Toľko múdrosti nebolo v žiadnom mestskom človeku.

Muž sa obliekol a odišiel k blízkemu lesu, kde na lúkach vystrčili snežienky svoje hlávky. Kým sa toho koberca dotkol, pokochal sa mĺkvo nádherou života bielych lupeňov, celým tým jazerom krásy. Poďakoval v duchu drobunkým kvietkom za potešenie zraku i mysle a až potom poprosil, či môže odtrhnúť zopár ich sestričiek. Len toľko, koľko dokázal dať do košíka. Aby mu skrášlili v drevenej, vlastnoručne vystrúhanej váze stôl a mohol ostatok predať turistom, ktorí by toto Božie pole zázraku objavili, len keby zablúdili. Predával tie pehy hory za smiešnu cenu, aby mohol utŕžené peniaze okamžite investovať do sadeníc a pár dôležitých vecí, lebo odpracovaný barter už vyčerpal. Nie, nepripadal si, že by zradil. Peniaze totiž nehromadil. Keď mal prebytok, snežienky nechal slnku, vetru, prírode…

Našiel si dobré miesto, kúsok od konečnej zastávky. Už na jeseň tam sedával, počúval hukot potoka, zdravil turistov. Posledné dva týždne, keď vyšlo slnko, vždy zobral z chalupy starú epedu, vystrel ju na blízky peň, sadol si naň, rozložil snežienky na vrece, napísal na kúsok kartónu uhlíkom cenu a pokorne čakal na odchody autobusov, ktorými sa zväčša vracali mešťania z túr domov.

Kvietky boli husté, nádherné, akoby sa celá príroda dohodla, že vyrastú do takej krásy len pre tohto muža, ktorý sa k nej nikdy nezachoval škaredo. Že mu pomôžu zlepšiť jeho skromnú existenciu, lebo on vie, čo je to nebrať všetko, nechať, prosiť, ďakovať, vážiť si, nehabať, nevidieť len lesk mince. Cena bola výborná, snežienky kupovali aj milo prekvapení dôchodcovia, takže nikdy sa nestalo, že by sa väčšiny nezbavil. A čo nepredal, rozdal ženám či deťom, aby sa tok energie nezastavil, aby sa každý kvet dočkal radosti, smiechu očí, šťastia duše, aby nerástol nadarmo.

– Dobrý deň, pane. Sú prekrásne, – povedala nádherná žena a pohladila najbližšiu kytičku.
– Áno, sú krásne, – pritakal muž.
– To ste dopestovali vy? – spýtala sa ladne. Muž nevidel žene pre veľké čierne okuliare do očí, ale zato videl až do jej čistého vnútra. Nebolo tam iných chlapov, podvádzania, sexu, cítil tam len zvyšky strachu, nepokoja, neistoty. A veľa lásky. Obrovské jazero lásky, ktoré sa nedalo prehliadnuť a ktoré bolo vyživované množstvom jarkov, potokov, riek. Znášali do tej hlbiny nehu, vďaku, pokoru, skromnosť a zmierenie sa s tým, čo jej priniesol život.

– To dopestovala matka príroda, – povedal muž.
– Pre mňa? – spýtala sa s úsmevom žena.
– Aj pre vás, nádherná bytosť, – odvetil.
– Tak jednu poprosím, – vyslovila zvonivo žena a muž cítil, že jej neistotu postupne nahrádza radosť a šťastie z objavovania niečoho neznámeho, tajomného, niečoho, čoho sa bála, chcela i nechcela sa dotknúť, akoby to bol koláč a ona nevedela, či je už dopečený, alebo ho ešte treba nechať v rúre.

– Nech sa páči, – povedal muž a podal jej prvú, ktorú si vybrala jej dlaň.
– Pane, vždy ste nosili takúto bradu? – spýtala sa zrazu žena, akoby si chcela niečo preveriť.
– Vždy, nádherná bytosť, len som ju nikdy sám nemohol uzrieť. Ani ľudia mi ju neukázali, – odvetil muž šamansky.
– Pristane vám… k tým očiam. Máte ich žiarivé. Sú čisté ako horský potok, ktorý preteká vašou krásnou dedinou.
– To nie je moja dedina. Je to dedina všetkých, ktorí v nej majú strechu nad dušou. Ale i náhodných pocestných, ktorí prechádzajú a potrebujú skryť svoje premrznuté telo či ustatú myseľ, – odvetil muž.

– Rozprávate čarovne, – usmiala sa žena.
– Ďakujem. Vy sa čarovne usmievate, – vrátil žene kompliment.
– Budem musieť ísť, autobus sa už otáča. Pôjdem, – povedala neisto žena.
– Zastavte sa ešte niekedy, budem potešený, – povedal muž.
– Rada, – odpovedala a napriek svojej ženskej zrelosti odbehla a nastúpila do čakajúceho autobusu s dievčenskou ľahkosťou.

Muž sa ešte dlho pozeral na jej miznúcu tvár, ktorou ho zo zadného sedadla sledovala. Kým autobus zmizol za zákrutou, stihla mu ešte zakývať. Muž pomaličky zdvihol ruku a jemne odzdravil, aj keď vedel, že žena to už nemohla vidieť.

Cez deň sa muž tešil, že sa večer vráti k listom od Radky, ale neurobil tak. Nechcel si premazať to rozprávkové stretnutie s ňou.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
O budúcnosti robotov by mali rozhodnúť tí, ktorí o nej vedia najviac. Čiže my, čitatelia sci-fi! Však? :)… https://t.co/HUSuQIvHDM
28. 3. 2017
Pomôžte Belle s jej upírsko-vlkodlačou dilemou a vyhrajte! :-) https://t.co/Rznn5Ic6us #kniznedilemy #sutaz https://t.co/vXCaCzKoNt
24. 3. 2017
@RuFiK7 Ďakujeme, teší nás, že tešíme :)
23. 3. 2017
Náš CEO @michalmesko má nový blog @buducologia a je to MUST READ! Ale nečítajte to v práci ako my, je to dlhé. Ups... :)
23. 3. 2017
Hamleta sme tu už mali, ale táto dilema mu je veľmi blízka. No veď posúďte sami: https://t.co/r3euBCdQxt #sutaz #kniznedilemy
23. 3. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski