Nádherné bytosti (50. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Nemohla byť často na tejto planéte, ináč by sa tak nesprávala. Ctila pravidlá, pre ktoré pred stáročiami zomierali hrdinovia bájí a povestí. Verila niečomu a bola za to ochotná dať aj vlastný život. Jej život bez muža bol každodennou spoveďou čistoty, symbolom a poklonou niečomu vyššiemu, súhrou s vyšším princípom, s najväčšou láskou. Nie, žiadna naivná zaslepenosť, dievčenská romantika, hlúpa viera v niečo nemožné, toto už mala dávno za sebou. Ona verila vnútru toho muža. Mohla ho vidieť plaziť sa vo vlastných výkaloch, mohli jej rozprávať, ako ho videli s pankáčmi rozbíjať fľaše na námestí, mohli jej referovať, že včera spal v bordeli s tou najlacnejšou štetkou a ona by sa pokojne spýtala: „A čo? Asi to v tej chvíli tak cítil.“

Verila niečomu, čo mnoho ľudí novej doby vonkoncom nevidelo a nedalo by sa im to ani vysvetliť. Poznala toho muža tisícročia a teraz sa stretli na zemi, aby tu spoločne prekonali problém. Každý z tej svojej strany. Bez otáčania sa naľavo či napravo, bez počúvania šíkov hladných hláv ľudských kojotov kričiacich po nich, že je to nemožné, že je to dopredu prehratá stávka, bitka, vojna. Ani len netušili, že riešia vec za tisícky podobne utrápených ľudí a že keď zvíťazia, odľahne aj im. Nevedeli, že na svojich pleciach nesú náreky pol národa. Držali, nereptali, kráčali, aj keď sa im mysle zabárali v bahne ťažoby.

Pre Radku bolo čakanie na toho muža niečím automatickým, niečím, o čom v sebe nediskutovala, lebo na to mala len jednu odpoveď. Okolie sa z nej smialo, že verí v rozprávku, že jej vysnívaný Lukáš sa už dávno upil na smrť a ona stráca svoju krásu kvôli mýtu. Lenže byť verná svojej myšlienke, kráčať cestou, ktorá sa jej srdcu javila ako jediná možná, tak o tom sa nepolemizuje. O láske sa nešpekuluje, s láskou sa nekalkuluje, o lásku sa nestrachuje. Láska nepotrebuje slová, vysvetlenia, nie je v nej potreba meniť, nepozná hlad výčitiek, nárekov, prosenia, vydierania. Skutočná láska je čistý cit, ten najčistejší prúd energie, ktorý sa nedá zašpiniť. Láska buď je, alebo je to všetko ostatné, ale to už nie je láska. Radka sa o svojich pocitoch rozprávala len s jednou bytosťou – s malým Matúškom. Vždy sa usmieval, rozumel všetkému, vedela to.

Mala to všetko v sebe a po čase to okoliu i všetkým nadbiehajúcim chlapom prestala vysvetľovať. Napriek tomu, že bola od svojho muža oddelená, vyjavili sa jej tie isté pravdy ako jemu. Prišla na to, že ľudia pochopia len to, čomu sú pripravení porozumieť. Ostatné vysvetľovania boli len stratou času. Kým človek neverí v človeka, nie je človekom. Ten, kto verí v prírodu, stáva sa prírodou. No kto sa stane nosičom svetla, splynie s láskou, stane sa rukou Boha.

Ťažko sa jej tieto veci vraveli iným. Nábožensky založení ľudia síce rozumeli stavbe týchto viet, ale nie obsahu. Dojili pred oltárom kravu, no za stenami kostolov neustále klamali, závideli, ohovárali, kradli, zabíjali. Na Boha, Syna, Ducha Svätého, Mohameda, Budhu, Brahmu, bahaizmus zabúdali, hneď ako pustili kľučku chrámu či zavreli posvätnú knihu. Napriek tomu, že niekde sa neustále diala krivda, im stačilo sledovať prudké archaické pohyby kadidlom a krížom, vyspovedať sa, byť číslom v štatistke, v ktorej sa hlásia k tomu či onému stádu. Nebolo to skutočné konanie lásky s láskou v láske pri každom rozhodovaní sa, pri vyslovovaní viet a tvorení myšlienok vo svojich mysliach. Dokonca doba postúpila tak ďaleko, že keď niekto vyslovil slovo láska, okamžite bol považovaný za fanatika, blázna, náboženského šialenca, vyšinutého. V ten moment, keď si to Radka uvedomila, prestala rozprávať. Takisto ako muž.

Muž pochopil, že ak človek žije plný energie, môže šťastne aj zomrieť. Tak ako mu to ukázal dedo Ľudo. Kým v dedovu poslednú noc zhasol a poprial mu so stiahnutým srdcom dobrú noc, mohol na jeho tvári pozorovať nemiznúci príjemný výraz. Netrpel, bol vyrovnaný, prijal svoj odchod, zmierený s chystal otvoriť bránu neba, bez jedinej sťažnosti, náreku, prosenia. Nič nebolo treba… Iba zbabelci, ktorí nikdy nežili, umierajú s nechuťou, o tom mohol zasa napísať román muž, ale nik by tie výplachy nečítal, tak to vzdal a radšej sa venoval svojmu dychu.

Stával sa dieťaťom. Keď totiž začne dieťa pozorovať a spoznávať napríklad svoj prst na nohe, stane sa to na hodinu celým jeho svetom. Nepotrebuje letieť na Mesiac, žuť banán alebo sa hrať s akousi vecou, ktorú mu pchá nejaká stará, sladko sa usmievajúca žena popod nos. Malá bytosť sa dokáže v okamihu premeniť na najsústredenejšieho pozorovateľa vesmíru. Dospelý človek to nemôže pochopiť, už to nikdy nedokáže, lebo sa dal dokonale strhnúť vírom starostí, strachov a pochybností. Odmietol byť kúzelníkom, vybral si tú najťažšiu cestu sebaspoznávania. Napriek tomu práve tento utrápený dospelý človek – rodič príde a začne húsť do tej malej kôpky, ktorá akurát spadla z neba, že čo to robí, nech ten prst okamžite prestane cumľať, že takto sa pekné dieťa nehrá. Náš muž sa vrátil k cmúľaniu prsta, mladol duchom, starol iba vekom.

Došlo mu, že existuje vibračná zhoda medzi tým, ako človek myslí, čo sa mu v živote deje a čo sa mu sníva. Pochopil absolútne prepojenie medzi myšlienkami, pocitmi, zážitkami. Podľa nich vedel, čo mu príde do života. Keď sa napríklad zobudil zo sna, ktorý v ňom zanechal zlý pocit, predpokladal, že hlavný prúd jeho myšlienok si začína priťahovať niečo, čo nechcel. No bez ohľadu na to, čo sa malo v jeho živote zhmotniť, tešil sa, že má stále v sebe silu rozhodnúť sa nanovo a zmeniť svoje smerovanie k lepšiemu.

Čoraz častejšie sa vracal do detstva. Akoby tam bolo to pravé, z čoho môže čerpať silu do života. Hodnoty, ktoré mali svoju váhu a opodstatnenie. Uvedomil si, že je presne ako hocijaký dedko, z ktorého si ako malý uťahoval, že dospel do bodu, keď dobre vie, prečo hento nespraví a tamto zasa áno. Všetko spriehľadnelo, ukotvilo sa o dno všeobecne platnej múdrosti, dostálo svoj čas i miesto. Nespútaval sa žiadnymi zákonmi. Napriek tomu nevykonal ani jeden čin bez toho, aby podvedome nesplynul s vesmírnymi pravidlami, ktoré nikdy nikto nespísal a ani nespíše.

Ľudia chceli čítať myšlienky cudzích, ale nevedeli čítať ani svoje. Neuverili, že môžu sami meniť skúsenosti, situácie a nesú zodpovednosť za každý svoj čin aj za všetko, čo sa im prihodí. Keby prijali túto pravdu, mohli by začať meniť svoju realitu. Lenže oni sa rozhliadali po svete a verili tomu, čo vidia. Otupeli a prispôsobili sa namiesto toho, aby začali svoj život sami tvoriť. Nedospelé dievčatá, ktoré si na DVD do ohlúpnutia púšťali Pretty Woman a čakali na svojho princa, nepostrehnúc, že sú mimo reality, boli ospravedlnené, ale ľudia, ktorých už život vyzval k prebudeniu, nie.

Muž cítil, že veľa vecí na svete sa od seba ešte nemôže odlúčiť a, naopak, množstvo ľudí by od seba malo čo najrýchlejšie odísť, pretože vytvárali nepravé páry. Za každou hmotnou skúsenosťou, túžbou a potrebou videl existenciu duchovného cieľa. Zákony praskali a lámali sa vo dvoje, popierali sa, opak pravdy bol rovnako pravdivý ako pravda samotná. Zistil, že žiaden okamžik sa už nikdy nezopakuje, pretože každá chvíľa je priam božsky neopakovateľná a jediná mu dáva krídla nadčloveka, a on pochopil, že ak chce zotrvať v lete, nesmie mávať krídlami. Dotyk s Bohom bol taký motivačný, že sa neprestával sledovať a neznížil výšku bytia. Veď chudoby ducha si doprial viac, ako pred narodením chcel.

Spätne porozumel aj svojim hororovým snom. Nemohlo byť ani ináč. Keď sa s vnútrom vedome vydáte ochytať si peklo, nečakajte, že sa vám bude premietať romantický film plný nehy. Ale so zmenou myslenia sa sny otočili na príjemné, až to dospello do záverečného štádia, že sa mužovi prestalo snívať úplne. Nebol to dôkaz ničoho iného než, že došiel do bodu, keď jeho vedomie počas dňa nič neriešilo. V každom prítomnom okamihu sa totiž môžete sami rozhodnúť, či budete prežívať radosť, alebo bôľ. Ak sa aj vyskytli nejaké negatívne pocity z minulosti, mužovi stačilo pozrieť cez oblok na zasnežené lány či na siluetu mohutnej čerešne pred jeho chalupou. Nazýval to erupciou príjemného na odklonenie prichádzajúcich mrakov a fungovala výborne.

Tak aj radil chorým ľuďom v dedine:

– To, že vám zistili chorobu, ešte neznamená, že je nevyliečiteľná. Vaše telo je na deväťdesiatdeväť percent zdravé a fungujúce. Predstavte si krásne mesto. Nie je veľké, ale je dokonalé. Disponuje množstvom parkov, žijú v ňom tisícky zdravých ľudí, ktorí sú vždy ochotní pomôcť. Doprava, kúrenie, energetické zabezpečenie či osvetlenie fungujú na jednotku. No teraz ste sa vrátili od doktora, ktorý vám oznámil, že na Hviezdoslavovej ulici je jama. Ak svoju pozornosť upnete so strachom na túto jamu, tak za chvíľku pohltí celé mesto. Zažmúrte oči, imaginárne ju zahádžte, zasypte štrkom, navozte na ňu svojím úsmevom hlinu a vysaďte na nej záhony voňajúcich ruží. Čím lepšia predstavivosť, tým lepšie. Keď sa človek nebojí straty sily, tak žiadnu energiu nestráca. Pochopili ste ma?
– Ale áno, Lukáško. Dáte si pagáče?

Napriek tomu, že mnohým veciam porozumel, pochopil princíp kolobehu vecí, neustála činnosť mu zabezpečovala nepretržitý tok energie, pomoc blížnym teplo na duši a rozjímanie a návrat k jeho pravému ja ho napĺňali nielen poznaním, ale aj harmóniou – napriek tomu, čo všetko svojím tichom roztočil, začal v sebe pozorovať, že mu niečo chýba. Časť jeho bytosti hlásila deficit a on čo ako sa snažil zakryť to meditáciami, starostlivosťou o telo i ducha, počúvaním a rozdávaním rád iným, ohľaduplnosťou, vnímavosťou a vďačnosťou voči prírode a celej matke zemi, o to rýchlejšie v ňom spomínaná čierna diera rástla.

Muž pochopil, že vnútro s ním opäť nádherne komunikuje a napovedá mu: „Toto je dobré, robíš to správne, ale niečo nám chýba. Nespokojnosť narastá o to viac, že si tú vec nechceš pripustiť. Ja ti iba signalizujem, že stav vecí nie je nikdy stály. Všetko je v pohybe, je v tebe predsa celý vesmír, ktorý sa mení tak ako aj ty. To, že si objavil svoje šťastie, ešte nezaručuje, že je trvalé a nemenné. To ako keby si tvrdil, že toto je návod na šťastie a naplnenie každej inej živej bytosti. Hlúposť. Toto je tvoja cesta. Druhého by takýto život možno zabil. Rast vedomia vagabunda sú krčmové bitky a hádky so všetkými. Napriek tomu všetci kráčajú správne. Rozumieš mi?“

Dobre tomu rozumel. Možno sa len bál pripustiť si pravdu. Veď bol človek, ľudské telo ho pripravilo o úplnú dokonalosť, takže mal právo byť slabý a nerozhodný. Neobviňoval svoje vedomie, že v nejakých oblastiach pochybuje a nevie povedať rozhodné áno. Muž si odpustil, prijal sa, a tým sa naplnil láskou k sebe, takou prepotrebnou na to, aby z neho vzbĺkla láska k svojim blížnym. Ale teraz mu došlo, že nedokáže milovať celý svet, kým sa nenaplní všetkým. Do tejto skladačky mu chýbala posledná vec – láska k žene. Tak to chcel Boh, tak to na tomto svete navrhol, tak to bolo prirodzené, nedalo sa to obísť. Ani túžbu partnersky milovať, ani svoju sexualitu. Mohol o tom čítať, teoretizovať, dotýkať sa hrán pomyselného osvietenia, ale stačilo pár hodín a muž znova chodil po chalupe nespokojný ako lev.

To, čo mu predtým robilo nesmiernu radosť, mu už akosi nestačilo. Dokonca sa na moment preľakol, že ak niečo nezmení, začne všetko nenávidieť, taká silná bude signalizácia duše. No len čo si priznal, že je čas naplniť sa láskou k jedinej osobe, bolesť ustala. Uvedomiť si, že duša s ním nádherne komunikuje, bola krásna vec, ale ešte nádhernejšie bolo, keď ho naplnilo vedomie, že musí prežiť lásku k žene úplne ináč, ako to robil v začiatku svojho života. Mal na mysli lásku bez žiarlenia, výčitiek, prosieb. Zhmotňoval si vzťah naplnený vyšším citom. Nie, nemal na mysli zaľúbenosť, ale najčistejší cit bez jediného negatívneho odtieňa. Laskú k žene rovnú láske k Charliemu, prírode, dieťaťu, Bohu. Netúžil vlastniť, iba milovať. Nemohol úprimne milovať celý svet, kým sa dokonale nenaplní všetkým.

Celý vesmír mu šepkal, že nastal čas, keď má konečnú jednotu dosiahnuť vo dvojici so svojím pravým lúčom – nepochyboval o tom, že je ním Radka. Dokonca to malo ísť rýchlejšie, ako by si predstavovali Orientom nasiaknutí ľudia, tvrdiaci, že len odlúčenie, asketizmus a meditácie sú tou pravou cestou ku krstu večnej čistoty.

Iný stav vzťahu, lásky. Chcel milovať všetkých presne tak isto silno, ako keby práve bol so svojou miľúbenou bytosťou. Dávať rovnakú lásku predavačke v trafike, neznámym ľuďom na zastávke, opilcom ťahajúcim sa cez kaluže, všetkým. Pretože každý človek, s ktorým sa v danej chvíli rozprával, bol ten najdôležitejší, ten najpotrebnejší preňho, tak ako bol v danú sekundu on najpotrebnejší pre neho. Zdalo by sa, že sú si cudzí, ale v skutočnosti si boli vzájomným okamihom. Mali si prísť do cesty, pritiahli sa, stávali sa navzájom učiteľmi i zrkadlami. Mali si dať ten najväčší príval lásky či najnutnejšiu životnú lekciu tej chvíle. Každá udalosť, ktorú prežíval, bola v danej sekunde tou najzlomovejšou. Áno, ak práve rúbal drevo, bolo to dôležitejšie ako chvíľa, keď mu doktor povedal, že je od narodenia neplodný.

Znelo to ako pritiahnuté za vlasy, ale muž tomu dokonale rozumel. Aj keď sa zdalo priam nemožné, aby to niekomu dokázal vysvetliť. Vedel, že čo bude pre ľudí za dvesto rokov automatické, chápalo teraz len pár ľudí na svete. Takisto ho potešilo poznanie, že ak ho naplní nejaká pravda, nemôže chcieť, aby ju do jedného dňa pochopilo celé ľudstvo. Chcelo to svoj čas, ktorý sa síce zrýchľoval, ale na druhej strane bol len ilúziou. Vravím vám, jednou vetou popieral druhú, ale napriek tomu všetko zapadalo do seba. Do konečnej vesmírnej skladačky, ktorá mohla byť sprístupnená modernému ľudstvu, akoby mu chýbalo už len pár vecí.

Muž sa rozhodol opäť narodiť. Skutočne chcel ľudstvu pomôcť.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. dana 18. 4. 2012 09:46

    mám prečítané.....božská kniha :))

Zapletení
Zygmunt Miłoszewski