Každý deň niečo prináša (51. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Vkročil do dňa s obrovským očakávaním. Od okamihu, keď sa zabýval v chalupe, bol znova naplnený vášňou, zasníval sa. Opäť si začal predstavovať, že dnes zas príde Radka a on ju pozve do chalupy na čaj. Rozpovie jej príbeh muža, odhalí každý detail, na ktorý bude zvedavá, neskryje ani jednu svoju podlosť, čo vykonal, nezatají ani jeden brod hnusu, ktorým musel prejsť, aj keď sa v kale vlastných špinavostí zabáral až po bradu.

Potom sa bude pýtať, čo všetko svojím útekom zapríčinil, nech sa aj ona vyžaluje, vyplače, vysťažuje, a ak to tak bude cítiť, nech spustí kanonádu výčitiek, uvoľní v sebe kone žiaľu, vypustí ich s dupotom všetkoničiacich kopýt. Muž bol pripravený zniesť explóziu nazhromaždených dôsledkov, ktoré svojím strachom za ten čas namiešal. Zastaviť svojou terajšou pokorou, cnosťou a samotou gejzír, čo v slabosti osobne navŕtal. Veril totiž, že každý človek má šancu tým, ako žije, zmazať svoje omyly. Prosil o odpustenie nielen pre seba, ale pre všetkých, na ktorých mali iní ťažké srdce. Sťažovaním sa, ponosovaním či ohováraním škodili len a len sebe. Keď je totiž duša naplnená výčitkami a zlobou, zasieva do tela chorobu. Toto už pochopil, a keďže sa už dávnejšie rozhodol, že chce žiť šťastný, vyrovnaný a naplnený život, nenachádzali v ňom negatívne myšlienky žiadnu živnú pôdu.

„Veď každý z nás sa občas pošmykne a spraví niečo, čo ho neskôr trápi. Čo mu dokonale preberie svedomie, oživí v ňom slabocha aj zviera. Nedá mu to spať, zaháňajúc ho na kraj priepasti rozhodnutia – či sa priznať, mlčať, vyplakať, vykričať, všetko doterajšie zbúrať, alebo to nejakou okľukou hodiť za hlavu. Sme obyčajní omylní ľudia, čo v preklade znamená, že sme všetci zázrační, originálni, jeden pre druhého takí prepotrební.

Človek sa neustále snaží o dokonalosť, ale tá neexistuje. Iba sa ňou trestá, ničí, škodí si. Robí prešľapy z rôznych dôvodov – môže ho hnať ego, hlad po bohatstve, vážnosti, moci, postavení. Niekto v politike, iný ako kňaz v cirkvi, ďalší v úrade, zväze, klube, práci. Ctižiadostivosť, sláva, nekonečná aktivita – sú milióny ciest ega. A ono keď chce, tak sa rúbe les. Pôjde ako tank, len nech dosiahne svoje. Keď však človek spraví niečo, čím nie je naplnená celá jeho bytosť, príde vlna výčitiek,“ dumal muž, keď kráčal z lesa a v košíku si niesol usmiate snežienky pripravené rozžiariť niečí stôl.

Muž bol so svojím osudom dokonale zžitý. Život mu pred časom drzo zabúchal na vráta mužskej márnomyseľnosti a pýchy, prsty učiteľov presne zatlačili na tie správne orgány napadnuté vírusom. A on namiesto doľava vykročil sebadeštrukčne doprava. Lenže všetko sa stáča do kruhu, takže nakoniec dospel k tomu istému bodu, len išiel dlhšie a s väčšími bolesťami. Jeho duša chcela touto skúšku prejsť dôslednejšie, preto sa kmásal krovím namiesto toho, aby sa vybral poľanou. Nebolo iné vysvetlenie.

„Koľkokrát sa človek vystatuje, aký je už čistý, opravený, vyvedený z omylu. To akoby vyzýval vesmír, aby ho preskúšal. Vtedy si zoberie slovo sám Boh a preverí ho. A skúšaný zrazu dospeje k činu, o ktorom by ešte včera odprisahal, že v živote neurobí. Podvedie milovaného, okradne rodinu, ohovorí kamaráta, vedome uškodí vlastnému telu, zradí seba. Duševne padá na dno, trpí. V jeho vnútri ožije sudca a následne nato aj kat. Dokonca proti nemu bude stáť aj rozum, ktorý pri celej ‚akcii‘ spolupracoval. Tak nás vychovali. Škoda, že vynechali návod, ako z toho von,“ neutíchali mužove myšlienky.

Muž už vedel, že je tu na učení. Podľa tohto scenára sa mu udiali všetky tie „nepekné“ veci, ako by ich ešte pred rokom nazval. „Aj ľuďom, ktorí nastúpili tvrdú cestu očisty, sa občas stane nejaká ‚osobná galiba‘. Takým, ktorí každý deň chodia na omšu a skutočne berú Desatoro či iné náboženské zákony ako pevné životné pravidlá a čestne podľa nich aj žijú. Iní zasa meditujú, sú vegetariáni, čistia si čakry, vkladajú dlane do svojho vnútra, nachádzajú svoj vlastný stred, z harmónie ich nevyvedie len tak hocičo. A znenazdajky si uvedomia, že spravili niečo, čo bolí a trhá im dušu na franforce. Oni. Vlastnými rukami, svojimi činmi. Samozrejme, že sa to udeje. Veď neustále nakladali na jednu stranu váh, ktorá sa nakoniec prevalila a spadla. Duša chce rásť. Po čase ticha si sama pritiahne potrebné stimuly, ktoré vytvoria strastiplnú situáciu – v tej sa potom môže dosýta masochisticky čvachtať. Naše pády sú vyslyšané prosby k nášmu rastu.

Nie, bolestivé veci nemajú nič spoločné s osudom, Bohom, nik za ne nenesie vinu, je zbytočné na niekoho dvíhať päste. Človek sa nemusí vzdávať svojich cirkví, haniť osobných bohov, meniť majstrov, páliť knihy. Všetko sa deje, ako sa má. Dôležité je to prijať, všímať si symboly a šepkania života, aby sme vedeli, čo treba napraviť. Na svete totiž môžete zmeniť len jedného človeka. Seba. To sú dôležité poučenia z našich ‚hriechov‘,“ meditoval muž pri chôdzi.

Je dobré si potykať so svojím vnútrom. Muž zažil, ako to bolí, ale vedel aj, že pravda oslobodzuje. Začal dialóg so sebou samým, oľutoval, dospel k očistnej ceste. Dnes chcel spraviť ďalšie kroky nápravy – priznať sa, ospravedlniť, opraviť, čo sa ešte bude dať. Ale potom si ODPUSTIŤ. Neviniť sa, netrestať, nežialiť. Zobrať si z danej veci ponaučenie a dosť, lebo len hlupák stúpi do toho istého hovna druhýkrát. Keby zo seba robil donekonečna OBEŤ, bolo by to, akoby prosil nebesia o chorobu. Tak či tak, stalo sa, už sa neodstane. Muž sa odmietol hrať s mŕtvou myšou, ktorá sa volala minulosť. Vyhlásil svoj posledný súd tým, že prestal súdiť druhých i seba. Odpustil a chcel poprosiť o odpustenie.

„Ľudia súdia, a preto sa mýlia. Nik z nich však nemôže vedieť, prečo ten či onen konal v danej situácii tak, ako konal. Možno keby oni boli na ich mieste, učinili by ešte väčšie ‚zlo‘. Človek sa snaží byť čistý, ale málokto z nás vie, čo je to vojna, zabiť blížneho, smrť milovaného, zmierenie sa s ťažkou chorobou. Možno keď dôjde na boj o prežitie, každý z nás je schopný v pude sebazáchovy aj zabiť,“ dokončil muž sám pre seba úvahu a začal vykladať kvetiny na pultík pri autobusovej zastávke, kde sa už zbierali ľudia, lebo mal ísť jeden z najviac vyťažených spojov dňa. V duchu ďakoval za dobu, v ktorej žije, a za to, že sa momentálne učí cez vzťahy, choroby a odchody blízkych, ale aj za fakt, že ho okolnosti nikdy nedonútili niekoho zabiť, len aby sa najedol či prežil.

– Po koľko ich máte? – pristúpil k nemu vysoký muž. Spoza jeho ramena bolo vidieť tvár ženy držiacej si od neho odstup. Možno to bola jeho manželka alebo len známa.
– Pýtam jedno euro za kytičku, – odvetil usmiato muž.
– To je akosi málo, nie? – povedal chladne zákazník. – Túto si zoberiem, – vytiahol jeden zväzok kvetiniek a vybral vopred pripravenú mincu, ktorú si muž s poďakovaním obratom vsunul do vrecka.

Zákazník s čiernym klobúkom na hlave sa otočil k žene a niečo jej povedal. Začali sa mierne sporiť. Akoby mu dohovárala a prela sa s ním, ale on na ňu nechcel dať.
– Pane, som z inšpektorátu SOI, – vyslovil tvrdým hlasom zákazník a vybral akýsi preukaz. – Nedali ste mi bloček, čím ste porušili zákon.

Muž mlčal. Za získané peniaze hodlal kúpiť Charliemu nejakú dobrotu, sebe pracie mydlo, a ak by vydalo, tak aj soľ pre lesné zvieratá. Chcel inšpektorovi oponovať, že hora bločky nevydáva, ale namiesto toho sa mu vynorila jedna pravda, ktorú spoznal vďaka meditáciám: „Ber každého človeka takého, aký v danej chvíli je. Nemáš ani najmenšiu silu zmeniť či nebodaj nahradiť jeho osobnosť, vôľu či cestu. Manipulácia, aj keď myslená dobre, vždy ublíži. Prijmi ho.“

– Môžete mi ukázať oprávnenie na predaj?
– Bože, Rudo, nechaj to tak, – zašepkala žena a potiahla dlháňa zboku za kabát. Evidentne sa za neho hanbila.
– Buď ticho! Tu sa porušil zákon.

Ľudia z dediny sa začali zbierať okolo rozhorčeného kontrolóra a muža, ktorého mali nadovšetko radi.
– Tak ukážete mi to povolenie? Kde máte registračnú kasu?
„Nemám žiadne povolenie ani kasu. Pomáhal som cez zimu lesu a jeho zvieratám a príroda mi teraz na jar s radosťou otvorila svoju náruč, nech si beriem. Ona vie, že neškodím. Choďte sa jej spýtať, ak ju začujete. Príroda aj ja sme šťastní, že sme prežili ďalšiu zimu, ktorá bola tento rok vydarene tuhá. Nič od štátu nedostávam, všetka energia tečie iba medzi mnou a prírodou. Nezaujíma ma politika, ale títo dedinčania ako aj ľudia celej planéty,“ vysielal náš muž do prísnych očí, čakajúcich na nejaký papier.
– Poprosím váš občiansky preukaz. Musím vykonať záznam z kontroly v súlade s platnými predpismi.
– Rudo…

Čoraz nahnevanejší muž prerušil ženu jediným pohľadom.
„Prečo majú ľudia inštinktívnu potrebu vytvárať skupiny, tlupy, bandy, hierarchie, zákony, teritóriá, štáty, hranice? Nie je a nebolo nič krvavejšie ako posadnutosť príslušnosťou, nadradenosťou, povýšenosťou. Nie som občanom, nie som pohlavím, nie som farbou pleti. Žiadne zákony som nevytvoril, nikto sa ma nikdy nepýtal na súhlas. Nikoho som nemenoval, aby ma zastupoval, hovoril v mojom mene. Ty si tým, čím si – človekom. Takisto ako ja. Nebojujem, bolo by to hlúpe. Ale ani ty mi nevezmeš právo tieto veci hlboko ignorovať, netýkajú sa ma. Iba tak si môžem zachovať svoju prirodzenú integritu, výnimočnosť a slobodu,“ miešali sa v mužovi myšlienky, ale napriek tomu zostávali jeho ústa nemé.
– Tak bude to?!
– Nič mu nedaj, Lukáško, – ozvala sa starká Irma.

„Môj občiansky preukaz je už od jesene prepadnutý, tetuša. A ani neviem, kde ho mám. Ja ho nepotrebujem. Úžľabiny, lesy a kopce nežiadajú preukaz, netreba mi ho. Ani dúha si od mojich očí nikdy nič nepýta. Rozdáva radosť všetkým bez rozdielu. Nepotrebujem štát, žiada sa mi iba šíriť lásku,“ odvetil muž babke pohľadom.
– Ak sa nepreukážete, budem musieť zavolať políciu.
– Dajte mu pokoj, – ozval sa nejaký starý hlas spomedzi valu dedinčanov.
– Practe sa odtiaľto, – pridal sa niekto.
– Ja len objektívne vykonávam kontrolu… – zneistel inšpektor.

Šofér autobusu akoby cítil narastajúce napätie, naštartoval vozidlo. Bručiaci motor sa zmenil na časomieru, ešte väčšmi vyhrotiac situáciu.
– Vypadnite odtiaľto a nikdy sa tu už neukazujte! Ak uškodíte tomuto mužovi, osobne sa s vami porátam, – zahučal obrovitý Juro, ktorému síce ťahalo na šesťdesiat, ale všetci mu tipovali o desať menej.
– Vy ste kto? Aj vy sa mi preukážte, – nechcel sa chlap zo štátnej správy vzdať bez boja.
– Ja som Ďuro, – povedala pomaly dedinská chlapina. – A už dosť tých táranín!
– Len mu daj, hajzlovi, – zasipela uštipačne v pozadí tetka Žofa. Jej jazyk bol ostrejší ako list píly, chcela o tom presvedčiť aj nevďačného návštevníka dediny.

– Mlč! Už ani slovo, lebo ťa potrhám ako hajzlák! Nikdy, ale už nikdy sa tu neukazuj!!! – uzavrel tvrdo Ďuro.
– Dobre ti radí, radšej už mlč. Nejednému už polámal v šenku sánku, – pritakal niekto zľava, urobiac tak z obyčajnej príhody, keď sa Ďuro opil v krčme, spadol a vybil si zub, obrovského životaschopného strašiaka.
– Tiež sa pridám, ak to nenecháš, – bol zrazu hrdinom aj osemdesiatročný dedo Valík, ktorý slová podčiarkol krúžením stareckou palicou.

Autobus ladnou otočkou zastavil pri hlúčiku diskutérov a otvoril predné dvere.
– Najprv nastúpia domáci, – zavelil Ďuro, pričom zrak nespúšťal z dvojice mešťanov. – A ty pôjdeš posledný, na to si počkám, – ukázal prstom na inšpektora.

Dedinčania pomaličky nastúpili. Bubnovanie na popravu ustalo, ale ich namosúrená vrava nie. Potom vstúpil do dverí Ďuro a popohnal dvoch cudzincov. Pár si bez reptania zakúpil u vodiča lístok a mlčky si sadol na predné sedadlá hneď za šoféra. Kontrolór vystrašene pozeral pred seba, nič nevravel. Dvere sa zavreli, autobus odišiel.

Muž osirel. Vetrík sa chvíľu pohrával s myšlienkou, že mu niekto ukradol sen, ale potom od toho upustil. Panovalo len ticho, ktoré v ňom zanechala vznešená hra vesmíru.

Radka nakoniec neprišla. V ten večer si muž sľúbil, že už nikdy nebude nič očakávať a nadobro skoncuje so všetkými záväzkami. To bola jediná cesta k totálnej láske, aj keď vedel, že všetci citovo hladní ho budú za to chcieť spopolniť. Každý deň sa totiž v snahe o znovuzískanie seba zlomila v jeho živote nejaká zámka… Tak ako iní žal iba to, čo zasial.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
Oslavujete #TowelDay? Uverejnite svoju fotku s uterákom na našom FB a ste v hre o stopárske uteráky! :-) https://t.co/ioRB6kKYIr
25. 5. 2017
Na našom Facebooku a Instagrame súťažíme o podpísané knihy Pauly Hawkins, autorky bestselleru Dievča vo vlaku! Tak šup tam! :-)
18. 5. 2017
@malybirko Ahoj, nech sa páči, je to v ponuke: https://t.co/tFxcGmQSd1
17. 5. 2017
Už LEN DNES môžete hlasovať za svoju Knihu roka a vyhrať poukážku v hodnote 150€! Tak neváhajte. ;-)… https://t.co/kBXB54PyGK
17. 5. 2017
Skvelá novinka Garda Sveena ako e-kniha je už vonku: https://t.co/m9DKdpe3VV O 10 dní skôr ako papierová verzia! :)
15. 5. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski