Deň, keď muž najviac rozprával (52. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Nádherne rozohraná hra s vlastnou ženou však pokračovala. Prekrásna čistá hra, ktorú si vymysleli ich srdcia, tešili sa z nej a napĺňali sa vďaka nej neopísateľným pocitom blaha. Hrali, že sa nepoznajú. Druhýkrát sa zoznamovali, druhýkrát sa na striedačku pozývali na kávu so sprejovou šľahačkou v dedinskej krčme, druhýkrát si s podivnou farbou očí vracali lichôtky, druhýkrát sa ich úsmevy zamotali ako krky labutí, druhýkrát sa ich duše začali rýmovať. Všetko sa dialo druhýkrát a ani jeden sa tomu nečudoval. Veď to boli po tom dlhom čase odluky úplne iné bytosti a možno vďaka tomu sa opäť narodila šanca, aby sa maličký priestor kozmu stal šťastným a presvieteným láskou.

Žena chodila do dediny a tvárila sa, že neexistuje väčšia náhoda ako tá, že znova nastúpila do toho istého autobusu. Keď sa stretli, oči im výskali od nadšenia. Prechádzali sa horou, pochodili všetky blízke lesy, pretancovali všetky čistinky, skúsili mäkkosť lúk, napočítali cez závidiace kukučky nespočítateľné množstvo rokov do svojho odchodu. Radka chodila bez Matúška, muža vždy sprevádzal Charlie. No nik z nich sa nepýtal, prečo to tak je. Iba bolo. Uvedomili si, že všetky strachy a otázniky len škodia, tak sa ich nechytali.
– Veľa som pil. Nedá sa slovami opísať, kam som sa dostal. Niet v našom jazyku výrazov, ktorými by som sa mohol dotknúť tej špiny slepo hromadenej v mojom vnútri.

– Ja som raz milovala jedného muža. Odišiel odo mňa, nechal ma aj s malým, – priliala do rozhovoru zo svojho životného krčaha pre zmenu žena.
– Opustil takú krásnu ženu? Musel byť blázon… alebo slepý, – povedal muž s úsmevom.
– Bol blázon a aj ním zostal. Je to najkrajší blázon na svete.
– Ja by som si s ním už druhýkrát nezačínal, – vyslovil muž a otočil sa na Charlieho: – Však by sme si s ním už druhýkrát nezačali?

Psík raz zabrechal, akoby chcel dať najavo, že sa mu panička páči, ale zasa odtiaľ potiaľ. „Doteraz sme tu boli dvaja a dobre sa nám žilo. Žiarlim na teba, lebo si dobrý pán. Staráš sa o mňa, aj v chalupe ma necháš spať, vždy sa popri tebe v hore dobre vybehám. Nieže ťa tá panička oblbne a ty na mňa zanevrieš. Sľubujem ti, že ti budem do konca života slúžiť. Veď sám si mi neviem koľkokrát vravel, že zvieratá neklamú a nikdy nezradia,“ prihováral sa úprimne Charlie mužovi živými očami. No mužova duša upierala pohľad inde.

– Ja si s ním druhýkrát nezačínam. On už nie je. Stretla som jemu veľmi podobného muža.
– Tak sa ho držte, – vykal muž žene.
– Ja sa ho držím, ale ešte sa v ňom nevyznám.
– Nerozumiem, – povedal muž.
– Stretávame sa, je nám spolu dobre… Teda aspoň ja mám z toho taký pocit, že aj jemu je so mnou dobre, – vysvetľovala žena. – Veľa sa spolu prechádzame lesom, vysedávame po večeroch na posedoch, mlčíme a pozeráme na mesiacom osvietenú lúku. Občas prídu diviaky, inokedy srna. Raz sme videli aj medveďa. Aj u neho v chalupe som dvakrát bola. No… – odmlčala sa žena.

– Znie to pekne. Kde je problém?
– Nerozpráva nič o budúcnosti, – vyslovila žena a nechala vo vzduchu visieť tajomno.

– Možno si myslí, že o budúcnosti netreba rozprávať. Takisto ako o minulosti. Možno pozoruje ľudí a zistil, že iba rozprávajú a rozprávajú, ale nič nehovoria. Že iba niečo predstierajú, a aby to nebolo vidno, tak tárajú. Produkujú nekonečné množstvá slovného balastu, len aby na nich nikto neukázal prstom a nepovedal: „Nežiješ!“ Chodia, dýchajú, priberajú. Sú nespokojní, radostní, imidžoví, smutní, veselí, úspešní, strhaní, vyšportovaní, chudí, stratení, nájdení, sklamaní, zamilovaní, zradení. Jeden problém riešia otvorením ďalších dvoch, takže klbko viac zamotávajú, ako odmotávajú. Naháňajú majetky, milenky, autá, rekordy, kone, psy, úspechy, vavríny, tituly, prachy, len aby niekto nenaháňal ich, že nič nemajú, nič nedosiahli, nemajú rodinu, nevlastnia pozemky, nedržia za ruky frajerov, nemajú partnerky, nezaradili sa, sú nuly, vzduch, pleseň, NIČ.

A to im berie dych, zdravie, čas, nervy. Tak kričia na deti, ženy, rodičov, susedov, kamarátov, kolegov, nik im nie je svätý. Utekajú pred strachmi, pred sebou samými, vraždia vlastné duše. Aby neboli na smiech, že im to akosi nehrá, začali predstierať spokojnosť, šťastie, harmóniu, pokoru, lásku. Chvália sa, akí sú úspešní, aký kto objavil spôsob osvietenia, uveril a našiel sa v jin a jang, v harmónii, v joge, v milosti, sú vraj kamoši s farárom aj s Bohom. Aby dokázali, že vedia, o čom hovoria, tak ukazujú na druhých, ktorí našli iné drogy, cvičia inú hentú-tamtújogu, stretli iných kazateľov, objavili iné múdre knihy, zaplatili si lepšiu vešticu či numerologičku, majú viackarátového pápeža, vezú sa na staršej limuzíne overenej časom s autoznačkou INRI. A práve tí druhí sú na zlej ceste, zblúdili, sú neveriaci, fanatici, vyšinutí, pohania a pôjdu do pekla, pretože nekráčajú za tou istou zástavou ako človek, ktorý práve hovorí. Ten však, aby sa neutopil v mase, taktiež tára. Snaží sa, chce, aby sa o ňom rozprávalo, aby bol v kurze, in, pekný, mlado vyzerajúci. Preto reční o tom, čomu práve verí, ale o päť rokov poprie sám seba, len aby znova zachytil prúd. Stále si vymýšľame všelijaké dohody, teórie, vysvetlenia, ktoré sa stávajú našimi barličkami, aj keď sú veľakrát mylné.

Možno preto ten vami spomínaný muž nerozpráva, lebo sa snaží aspoň troška žiť. Možno sa učí aspoň desať minút za jeden deň precítiť skutočnú existenciu. A tak pred svetom onemel, pretože namiesto zbytočných slov sa môže pozerať na silné a zdravé stromy, môže počúvať, ako na peci vrie voda, praská oheň, pradie mačka, vrčí Charlie, hučí les, zurčí bystrina. Možno mu je prednejšie precítiť sviežosť potoka, silu vetra, vôňu čečiny, farbu papradí ako híkať nad šušťavým zvukom peňazí. Možno počúva viac prírodu, lebo to je pre neho jedna z prekrásnych podôb Boha, pravý odtieň lásky. V hore je ticho, v kostole sa rozpráva. Aj malé dieťa vycíti, kde je Bohu lepšie, – dokončil muž svoju asi najdlhšiu reč za posledný rok.

Žena len mlčky načúvala. Hriali ju tie vety, žehnal ju pohľad na muža, tešila ju jeho prítomnosť. Prekvapoval ju každým okamihom a ona bola najšťastnejšou dušou v okruhu niekoľkých stoviek svetelných rokov – pochopila totiž, že sa nemýlila. Blahorečila svojej hviezde, sile, ktorá ju viedla k tejto chvíľke, že napriek všetkým okolnostiam kráčala správne. Ďakovala svojmu srdcu, že to nevzdalo, aj keď sa taký dlhý čas plazila žeravou pláňou a jediným nápojom na utíšenie jej bolestí bola viera.

– Ani ma nepobozkal, nemilovali sme sa… – povedala žena koketne a v očiach jej zatancovali ohníky. Duše tých dvoch sa počas tohto bizarného rozhovoru ukradomky smiali, nikde na zemi nebolo šťastnejšieho páru.

Muž vstal, zdvihol ženu ako pierko a jemne ju odniesol do postele, kde ju položil do bielych duchien. Žena sa nebránila, veď kvôli týmto stretnutiam orala celé mesiace vlastné polia smútku a samoty. Touto chvíľou vlievala pokoj do tisícok duší, ktoré nevedeli, prečo zažívajú stavy chaosu a depresií. Prečo občas bez príčiny prichádza smútok, ktorý trhá, kuše, ničí a potom opäť tak ticho mizne, aby sa bez udania času zasa zákerne vrátil. „To nič, to len my dvaja s Radkou sme sa opäť stretli. Niečo sme vyriešili, a keďže toho nebolo málo, tak spadla maličká časť z tej obrovskej kopy, ktorá ľudstvo delí od vyššej frekvencie vnímania, od skutočnej celosvetovej lásky, od toho, aby zmizli vojny, nenávisť, zlo,“ vyslalo mužovo podvedomie najvyššej pravde pár myšlienok na vysvetlenie.

Neriešil, prečo sa stal médiom, prečo to cez neho tečie, prečo týmto veciam rozumie. Proste to tak bolo. Nezaujímalo ho, aká časť tajničky je už vylúštená. Vedel len, že je súčasťou procesu očisťovania, že má pomôcť, že toto je jeho miesto, úloha, cesta, bytie. Že je tu len nakrátko a veľa času premrhal. Nevyčítal si, že sa dotkol vecí aj z druhej strany, veď to bola neodmysliteľná súčasť pochopenia, taká dôležitá skúsenosť. Musel sa naplniť černotou, bez nej by neuveril v neexistenciu diabla. Čakalo ho potykanie si so smrťou, škola prijímania odchodov milovaných. Bez týchto lekcií by nikdy neopravil pokazené mosty a energia by nezačala opäť prúdiť, očisťovať, pomáhať.

– Radka, teraz pred tebou kľačí tvoj muž, – povedal vážne.

Skutočne kľačal pred posteľou, kde ležala jeho kráľovná. Oblečená, obutá, no stále jeho žena. Pozerali si do očí, ich dlane boli spojené, ich vnútra vytvorili pre celé ľudstvo očistný zväzok liečivých lúčov.

– Hovorí k tebe človek, ktorý si ťa vzal za ženu, ten muž, ktorý teba aj Matúška opustil a ktorý zapríčinil všetko to, čo si si musela odžiť. Okolnosti, ktoré k tomu viedli, som pochopil až v tejto chalupe, v týchto lesoch, medzi týmito starými ľuďmi. Som šťastný, že som prežil a že ty si to nevzdala. Vždy si bola silnejšia ako ja, no mne sa ináč nedalo. Nemohol som si na spolucestovanie vybrať lepšiu dušu ako teba. Iný muž by sa teraz možno ospravedlňoval, plakal, prosil o odpustenie. No ja viem, že ty cítiš, prečo sa to dialo. Sme súčasťou niečoho vyššieho. Keď sa človek rozpomenie, kto je, odkiaľ prišiel a čo má byť jeho poslaním, otvorí sa mu všetko ako na dlani a vidí jasnejšie. Je to, ako keď orol vyletí k nebesiam. Chcem povedať len jedno: Ďakujem anjelom, ŽE SI, lebo keby teba nebolo, ani mňa už niet… musel by to dokončiť iný pár, – povedal muž.

Žena nerozumela všetkým jeho vetám, ale i tak ju naplnil čarovný pocit. Opanoval ju cit, ktorý ešte nespoznala do takej hĺbky, stav, ktorý ju pripravil o odpoveď. Zaplavila ju energia, ktorá v nej roztopila všetky posledné súženia nad tým, že svet je nefér, zlý či krutý.

Až potom prišiel bozk, až potom sa konečne pomilovali, až potom spali celú noc jeden vedľa druhého. Ich nahé telá sa potili nielen pod perím, ktorým bola naplnená dedova pol metra hrubá perina, ale aj od vzájomných dotykov.  Zaplietali sa do seba ako dva zaľúbené stromy, konármi si vznešene hladkali koruny. Blčali, že ich telá, duše, srdcia znovu splynuli. Zadúšali sa smiechom od lásky a šťastia, tešiac sa z toho, ako je to tu všetko nádherne zariadené. Vzdychali, plakali, smiali sa na Charliem, ktorý závidel, ale keďže prvýkrát za svoj psí život videl živú a dýchajúcu žeravú guľu, bál sa k nej priblížiť a zasiahnuť.

Muža a ženu zobudilo slnko, ktoré nikdy neplakalo a aj v to ráno sa usmievalo. Možno na nich dvoch, že sa od seba nevedeli odtrhnúť, že sa nevedeli domilovať, dorozprávať, dotúliť, dohladkať…

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
O budúcnosti robotov by mali rozhodnúť tí, ktorí o nej vedia najviac. Čiže my, čitatelia sci-fi! Však? :)… https://t.co/HUSuQIvHDM
28. 3. 2017
Pomôžte Belle s jej upírsko-vlkodlačou dilemou a vyhrajte! :-) https://t.co/Rznn5Ic6us #kniznedilemy #sutaz https://t.co/vXCaCzKoNt
24. 3. 2017
@RuFiK7 Ďakujeme, teší nás, že tešíme :)
23. 3. 2017
Náš CEO @michalmesko má nový blog @buducologia a je to MUST READ! Ale nečítajte to v práci ako my, je to dlhé. Ups... :)
23. 3. 2017
Hamleta sme tu už mali, ale táto dilema mu je veľmi blízka. No veď posúďte sami: https://t.co/r3euBCdQxt #sutaz #kniznedilemy
23. 3. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski