Vieš, čo sa stane v roku 2012? (54. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Chcel byť s ňou, no chcel byť aj sám. Chcel byť v dedine, s prírodou, no chcel byť aj s Matúškom a Radkou. Túžil pomáhať dedinčanom, ale cítil, že jeho miesto je rovnako pri rodine. Hlad po objavení posledných kúskov do vesmírnej skladačky v ňom rástol neuveriteľnou rýchlosťou a on sa bál, že ak sa začne venovať pozemskej láske, kanál sa uzavrie, svetlo ustane. Lenže počas posledných milovaní s Radkou sa jej pozeral do očí a cez jej zreničky akoby vkročil do celého vesmíru. Stratil telo, vošiel cez bránu jej oka do iného sveta. A nebol tam sám. Držali sa s Radkou za ruky. Boli nádherní, čistí. Tiekla cez nich energia od stredu zeme až k slnku. Bola to tetiva toho najčistejšieho lúča, aký sa nedal ľudským zrakom nikdy uzrieť.

Všetko ho to miatlo, po čase bol znova mimo svojho stredu. Prosil anjelov, aby mu naznačili, ako ísť ďalej, aby mu dali nejaké znamenie, ale mlčali. Otváral náhodne knihy a dúfal, že mu zrak padne na vety, ktoré mu všetko rozjasnia. Chodil lesom s otvorenými očami, pozoroval, počúval, vnímal trikrát viac ako kedykoľvek predtým, ale nič sa nedialo. Všade bolo mĺkvo, zvieratá a stromy mu nezahrali žiadnu scénku, ktorá by mu prezradila viac. Akoby sa s ním srdce hralo, že toto musí vyriešiť bez našepkávania, vraj opisovanie neprinesie žiaden úžitok a nemá v tomto prípade zmysel.

– Lukáš, iný Lukáš sa na vás pýtal, – zastavil sa u muža starosta.
– Veď u nás v dedine žiadneho iného Lukáša niet, – vyslovil muž.
– Ale je. Jeden doktor, má tu letnú chalupu. Na dolnom konci, predposledná po ľavej strane. V zime sem nechodí. Teraz idem od neho. Máte sa staviť, chystajú opekačku, – vysvetlil starosta.

Muž šiel. Slnko sa prehupovalo k horám, tešil sa, že si na ňom ešte chvíľu posedí. Už z cesty videl, že vo dvore sa hrajú dvaja chlapci. Naháňali sa so psom. Snažili sa ho chytiť za chvost, ale pes im s prehľadom unikal do bezpečnej vzdialenosti. Starší mohol mať desať rokov, ten mladší o dva-tri roky menej.

Ako otvoril bráničku a hlasno sa pozdravil, pes i mačka si ho hneď našli. Silnejší z tvorov sa mu dal okamžite do ovoniavania nohavíc a Charlieho pachové žľazy sa mu evidentne protivili. Cica si preťahovala kožuch dva metre od neho, zužovala zelené smaragdy, sondovala ho. Muž sa k nej zohol a taktiež zúžil oči. Mačku to prekvapilo, doteraz žiadna z ľudských bytostí po nej nikdy nič neopakovala. Uverila mu a nastrčila ucho ako odmenu, aby si ju mohol pohladkať či poškrabkať.

– Toto je môj braček Dominik. A ja som Adamko, – vítali ho chlapci.
– Ideš za oteckom? – pridal sa menší Dominik.
– Áno, idem za oteckom.
– Tu je, poď, – odpovedal mu Dominik a chytil ho za ruku. Adamko nemeškal a zobral si do opatery druhú dlaň. Mužovi sa páčilo, akí sú hraví, nehanbia sa a sála z nich bezhraničná radosť. Nádherné bytosti, ktoré dospelým ukazovali cieľ ich druhej polovičky života – stať sa znova deťmi.
– Vitajte u nás, – vítala ho hlava rodiny.
Bol to vysoký, bezvlasý muž s jasnomodrými očami a mužovi sa zazdalo, ako keby sa už niekde stretli, len si nevedel vybaviť kde.
– Ja som Lukáš, – povedal muž a opätoval stisk ruky.
– Už sme sa videli… – odvetil mu hostiteľ, ale koniec vety zavesil na blízku hrušku. Asi chcel, aby príbeh dopovedal muž, ale tomu sa spomienka nie a nie vybaviť.
– Boli ste na mojej prednáške. Rok dozadu? Dva?

Až vtedy mužovi zaplo – kaviareň plná ľudí, všetci mali výrazy mechom udretých, príjemne sa usmievali, tento muž im niečo prednášal. A on medzi nich vpadol ako barbar na rozzúrenom koni. Opitý, užialený, zlomený, nahnevaný – vzorový emocionálny nepodarok súčasnosti. Energie sa stretli, strelka sa v tom magnetickom poli kladného a záporného náboja išla vypariť. Cisár hnusu zoskočil zo sedla, vytiahol meč a so zlobou v očiach čakal, kto začne niečo namietať, aby ho neľútostne prišpendlil o fikus a zoťal mu na výstrahu hlavu. Nakoniec aj tak všetkých pohľadom vyvraždil, vodcovi šplechol do tváre pár urážlivých viet a zmizol do tmy. Žiaden dúhový bojovník, svetelný bežec či vtelený anjel. Iba obyčajná negatívna troska, silne alergická na hocijaký závan pokoja či pozitívnej energie.

A teraz ho stopa minulosti opäť dobehla. Po koľký raz znova vkročil do svojej šľapaje a snažil sa končekmi prstov neporušiť podpis päty? Nešlo to. Keď raz kráčate hore a potom dole, musíte počítať s tým, že to ľudia po čase odhalia a budú sa pýtať, prečo tá zmätenosť. Každý bumerang vám raz opráši čelo, aby zhodnotil pevnosť základov, na ktorých ste vystavali svoje predošlé názory. Ak ste stavali zo sadry, nezostane vám nič iné ako začať stavať znova.

– Bol som vtedy veľmi nešťastný, prepáčte, – povedal muž.
– Nemajte výčitky, ani ja už neviem vybrané slová po vé.
– Nebojte sa, už som si odpustil. Bez toho by nešlo odpúšťať iným.
– Tak, tak… Dáte si s nami víno? Biele alebo červené? Ak nie, tak potom už len vodu s malinovým sirupom…
– … domácim, – dodala hostiteľova žena. Na kolenách jej sedelo tretie dieťa, malá slečinka, snáď ani nie dvojročná. Bacuľaté líčka sa jej končili nabitými peričkami, v ktorých sa zbierali slinky lásky, aby na ňu mamina nebodaj nezabudla. Mladunká dušička sa dívala na neznámeho uja obrovskými okáľmi, ale po piatich sekundách ju prestal zaujímať, lebo jej pozornosť upútala včela pomýlená malinovou vôňou.
– Poprosím červené. Ale ani tou vodou neohrdnem, – odvetil milo muž.

Len tak sedeli a bavili sa o všetkom, čo im prišlo na um. O krásnej prírode v okolí, o ľuďoch z dediny, o nádhernom lete, ktoré zatiaľ vychádzalo na jednotku. Doktor bol psychológ, dokonca občas počas sobôt organizoval skupinové sedenia založené na systéme, ktorý objavil nejaký Bert Hellinger. Vysvetľoval mužovi, že táto metóda pomáha odkryť príčiny problémov, otvoriť oči, navodiť stav pochopenia, odstrániť existujúce blokády, anulovať sebadeštrukčné programy a zabezpečiť opätovný tok energie medzi ochladnutými stranami. Vraj všetci sme súčasťou rôznych systémov – rodín, partnerských a priateľských vzťahov, pracovných kolektívov, spoločnosti. V každom z týchto systémov hráme určitú rolu. Niektoré sa nám môžu páčiť, iné menej. Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa s tým nedá nič robiť. Avšak tieto systémy aj život ako taký potrebujú svoj prirodzený poriadok, ktorý často porušujeme, aj keď si to obvykle neuvedomujeme. To už muž vedel, o čom doktor rozpráva.

Keď ustal náruživý, ale príjemný monológ hostiteľa, zavládlo na chvíľu ticho. Muž sa zapozeral do nádherného divadla, ktoré mu táto prekrásna rodina nevdojak ponúkla. Vo všetkom bola láska. Dvaja huncúti sa hrali v záhrade, malá Tánička spala v rozprávkovom kočiariku. Doktor si nedal ujsť ani jednu príležitosť, aby svoju milovanú nepohladil alebo ju za niečo nepochválil či nejako nerozveselil. Muž uveril, že vzťah medzi partnermi môže byť stály a nemenne krásny. Závisí len od oboch, či spoločný strom nehy a pochopenia budú neustále polievať a šľachtiť do nedozerných výšin, alebo naň zabudnú a nechajú všetko na zotrvačnosť, aby koruna zarástla spustla, odumrela.

V strede stola stál elektrický pekáč, do ktorého mužova žena postupne vkladala syr, huby, mäso, zemiaky, cibuľu a rôznu inú zeleninu. Krátko, ale prudko všetko opiekla a takto upravené kládla na taniere. Keď bolo jedlo pripravené, chytili sa všetci za ruky a hostiteľ určil, že príhovor za všetkých dnes povie Dominik. Chlapec sa pomrvil a potom s veselými očami povedal obyčajnú vetu naplnenú obrovskou láskou:
– Nech je nám stále takto dobre… Nech sa ľubkáme a máme čo papať.

Vnútro muža nevedelo, či sa má rozplakať, alebo ďakovať. Láska sa pri tom stole premenila na pravdu. „Ach, toľko som prosil o pošepnutie, až mi musela táto milujúca rodina predviesť takéhoto nádherného Shakespeara? Nezáleží na ničom inom, len na tom, či človek rozdáva lásku. Môže byť obyčajný smetiar či riaditeľ obrovskej firmy, žobrák či boháč, chorý či zdravý, dôležité je, čo vyžaruje. Je úplne jedno, či človek je, alebo neje mäso. Otázka, či kráčať za osvietením sám, alebo s partnerom, v tomto balete úplne stráca význam. Láska. Nič nie je dôležitejšie ako láska ku všetkému živému. Ostatné filozofické, vedecké, sociologické a neviem aké témy sú iba hračkami na ukazovanie múdrosti, so samotnou láskou nemajú nič spoločné. Môžem čítať knihy, duševne rásť, ale kým nedám lásku na všetky strany, nevráti sa mi v takej miere, aby som mohol ísť vyššie. Nestačí pomáhať dedine a pozerať sa Radke počas milovania do očí. To je bolestne málo, keď dokážem dať omnoho viac aj v iných oblastiach. Učiť sa s Matúškom abecedu, ukazovať mu kríky, hmyz, listy stromov, viesť ho s láskou ako tento muž svoje deti. On mení planétu, nie ja. Jeho činy sedia za týmto stolom a smejú sa. Sú naplnené šťastím a o dvadsať rokov sa takto budú smiať ďalší potomkovia jeho rodokmeňa. Nádhera…

Milujem Radku aj jej Matúška. Osvojíme si ďalšie deti a vytvoríme rovnako nádhernú korunu skutočného bytia. V chalupe, ktorá v žehnaní živých nemá problém s počtom, v prírode, cez ktorú sa dá modliť, meditovať bez strachu, že jej raz človek vybije baterky. Toto je to, po čom túži moje srdce. Odkedy som do jeho opatery zveril svoje kroky, neviedli ma nikam inam ako k tomuto záhradnému stolu plnému očí rozžiarených láskou. Dá sa to. Teraz to vidím a dýcham.“

Hneď ako mužom prestúpilo nové poznanie, zalialo ho teplo. Vnútro sa na znak pritakania rozsvietilo nebeskou zelenou, srdce sa tešilo, že muž započul. „Pochopil som to, srdienko moje milované. Je čas na ďalší krok, čas siať a zberať, premeniť planétu na raj naplnený novými bytosťami. A tie sa už narodia s pravdou, ktorú som ja musel prijať cez bolesti za dlhý a úmorný čas.“

Lenže to ešte nebol koniec toho zvláštneho večera. K mužovi si po večeri prisadol malý Adam. Slnko akurát zachádzalo za kopec a priam ním trhalo, ako chce ešte počuť, čo si to malý na muža prichystal. Žiaľ, vesmírne zákony odbíjajú s božou pravidelnosťou.

– Ujo?
– Čo môj?
– Viete, čo sa stane v roku 2012?
– Nie, neviem. Ale vcelku je to jedno, nie? – odvetil muž.
– Mne sa to snívalo… – pokračoval malý a na tváričke sa mu s poslednými pohladeniami slnka rozsvietili všetky pehy.
– Áno? A čo také?

– Dlhočizný vlak šiel okolo zemegule a zbieral ľudí. Sadali si doň podľa toho, akú farbu vyžarovali. Čierne vagóny boli ako posledné. Svetlejšie boli na začiatku. Potom začal ten vlak zrýchľovať. Vagóny sa začali odtrhávať. Najprv tie čierne. Padali do priepastí, rozbíjali sa. Až zostal jeden jediný. Ten najsvetlejší.
– A potom? – začalo to muža zaujímať.
– Aj ten sa nakoniec odtrhol.
– Všetci sme zahynuli?
– Ty nepoznáš koniec? – zadíval sa Adamko mužovi prekvapene do očí.
– Nie, nepoznám. Ty áno?
– Áno.
– Tak mi ho povedz… – usmial sa muž a dychtivo očakával záver príbehu.
– Spýtaj sa svojich anjelov, – odvetil mu chlapček a huncútsky sa usmial.

Muž kráčal domov za tmy. Prichádzajúca noc hádzala hviezdy na vodu, pokým on si niesol na tvári úsmev bláznov. Do chalupy vstúpilo svetlo silnejšie ako kedykoľvek predtým.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING “Príbeh muža”

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sila zvyku
Charles Duhigg