Ľubomír Jančok: Kto vo Francúzsku nepíše, je asociál

To sa však netýka Ľubomíra Jančoka.

Ak sa chystáte do Paríža, naučte sa aspoň tri základné zdvorilosti: bonne journée, merci a au revoir. Pochodíte s nimi lepšie ako s angličtinou. Pochutnajte si na víne a pripravte sa na niekoľkohodinové obedy. Vtedy vás Francúzsko privíta s otvorenou náručou. Na tejto krajine je sympatické, že literatúra tu má popredné postavenie a bežne stretnete ľudí s knihami v rukách. Aj takého zaujímavosti nám prezradil Ľubomír Jančok, ktorého sme privítali na besede v žilinskom Martinuse. Autor, akademik z prestížnej parížskej Sorbonne, prezentoval svoje knihy Glamour Paríža, ale najmä Francúzsky paradox. 

Hovoríte, že vaše knihy sú nielen pre ľudí, ktorí v Paríži boli, ale ho aj plánujú navštíviť. Kým v Glamour Paríža ste sa zamerali na kasty, vo Francúzskom paradoxe ste písali o gastronómii, politike a literatúre. Čo ich spája?

Gastronómia, politika a literatúra majú vo Francúzsku tak tenké prepojenie, až by sme mohli hovoriť o pavučinovej nitke. Spolu tvoria kultúrnu vybavenosť tejto krajiny. Politik vo Francúzsku musí rozumieť gastronómii a písať, lebo inak je považovaný za asociála a nikto ho nezvolí. Kto nepíše, je „pako“. Keď chcete niečo Francúzom ponúknuť, tak sa vás spýtajú: „Kde máte knihu? Nech si prečítam, ako zmýšľate.“

O Francúzoch je známe, že jedia hodiny. Zvládnu päť chodov a nepriberajú. Ako je to možné?

To je jeden z tých paradoxov (úsmev), ale na ten som sa nezameral. Tajomstvo spočíva v tom, že pri dlhom jedení sa im stihne dostať do hlavy signál, že už majú dosť. Keď máte na obed pol hodinu, rýchlo do seba všetko nahádžete a mozog nestihne zaregistrovať, že ste niečo prijali do žalúdka. Od malička nás učili, že pri jedle sa nerozpráva, ale vo Francúzsku je taký človek považovaný za nespoločenského. Francúzi jednoducho majú na všetko čas. Obzvlášť zahraničným študentom sa zdá, že sú spomalení (úsmev). Medzi dvanástou a pol treťou vám v Paríži nikto nezdvihne telefón a keby deti začínali vyučovanie o 7.45 h, tak by asi zatvorili riaditeľa.

Ako je to s vami? Žijete na trati Slovensko – Francúzsko, darí sa vám v domácom prostredí obedovať pomaly? 

Niekedy mi trvá, kým sa nastavením na slovenské tempo v jedení. Všetci už dojedli, je spratané zo stola a ja ešte dojedám druhý chod a cítim, že by som mal končiť. Za dva týždne sa „zlepším“ a potom prežívam šoky vo Francúzsku, kde jeme dlho a v malých množstvách. Isté je, že nedokážem jesť bez vína. Francúzi ma naučili, že cesta do pivnice je cestou do raja. Pri víne sa zlepší nálada a keď máte dobrú náladu, tak konáte dobré skutky. A keď konáte dobré skutky, tak sa dostanete do raja. Teda aspoň tak nás to učili. Vo Francúzsku by dychové skúšky na zistenie alkoholu neobstáli. Je tam povolená taká hranica, že u nás by stála stovky eur.

Ostaňme ešte pri gastronómií. V knihe Francúzsky paradox píšete aj o Michelinových hviezdach, ktoré môžu získať reštaurácie, ak dostanú dobré hodnotenie od agentov. Aké sú hlavné kritériá?

Existuje päť zlatých kritérií pri hodnotení, a to: kvalita potravín, ovládanie varenia, pečenia a práce s vôňami, osobnosť šéfkuchára v jedle a na tanieri, pomer kvalita a cena, pravidelnosť. To znamená mať talent pripraviť to isté, dnes, zajtra, o mesiac. Keď reštaurácia získa Michelinovu hviezdu stúpne jej obrat o 80 percent, ale zároveň je na personál vyvíjaný nenormálny nátlak. Ak totiž o rok stratí reštaurácia ocenenie, tak môže rovno zatvoriť. Byť na výslní má aj svoju odvrátenú stranu.

Francúzi sú gurmáni a dokážu si pochutnať na morských príšerách. Ešte som nečítala knihu, v ktorej by niekto s takým nadšeným a chuťou (ako vy) opisoval pitvanie morského pavúka na tanieri. Existuje niečo čo by ste do úst nikdy nedali? 

Asi ani nie, no trvalo rok, kým som si zvykol na niektoré delikatesy. Napríklad spomínaný morský pavúk sa varí zaživa. Okrem toho, že naozaj nevyzerá lákavo, je jedným z najnáročnejších jedál na spracovanie. Po pol hodine snaženia získate trošku mäska, ale chutí výborne. Zvykol som si aj na kraby a ustrice, za čo vďačím mojej grófke zo zámku (tá mi odhalila tajné zákutia vysokých manierov), ktorá bola výbornou sprievodkyňou do sveta delikates. To, čo ma naučila, odovzdávam ďalej, keď sprevádzam ľudí po Francúzsku.

A naopak. Čo vám urobí najväčšiu radosť na tanieri?

Ustrice, obzvlášť v lete a pri bielom vínku. Aj krabov môžem, ale moje najväčšie špeciality vo Francúzsku sú losos a jahňacina. Ryby tam nie sú drahé, ale za mäso si musíte priplatiť. My môžeme byť na to naše mäsko (divina, jahňacina a pod.) hrdí!

Keď sme už pri gastronómií,  vy ste aký kuchár?

Nerád varím pre seba. Nudím sa. Variť musím pre troch, ideálne i piatich až šiestich ľudí. Grófka na zámku ma učila: čo máte najradšej a viete najlepšie, to ukážte a pripravte druhým. Viem len zopár jedál. Tie stále opakujem, ale menia sa ľudia (úsmev). Rád organizujem v mojom „salon“ obedy či večere pre slovenských priateľov i ľudí čerstvo spoznaných. Mojím cieľom je zosobášiť dobré jedlo, víno a inteligentnú diskusiu. Pomaly a dlho, veľa vína. Z nostalgie za 19. storočím som nastavil i dress code. Po „akcii“ si urobím poznámky z múdrostí, ktoré mi priniesli hostia.  Piecť však neviem.

Vráťme sa k vašej knihe. V ďalšej časti rozoberáte politiku. Čitatelia sa dozvedia zaujímavosti o Nicolasovi Sarkozym, ale aj súčasnom prezidentovi, ktorým je François Hollande. Politické cítenie je v tejto krajine veľmi silné. Odkedy sa vštepuje do ľudí?

Už na strednej škole učiteľky študentov nútia, aby sa politicky angažovali, chvália ich za občiansky prístup, chcú od nich, aby podporovali politické strany a vyjadrili svoj názory. Ak tak neurobia, potom nech nefňukajú, že sa im niečo nepáči.

Vás neláka prezidentský post?

To by som musel byť po prvé naturalizovaný a po druhé to nemám v pláne. Srdce je slovenské, ale mozog je už rozdelený. Viem sa na veci dívať po francúzsky a potom ich znegujem po slovensky (úsmev). Pre mňa je viac ako prezidentské kreslo dôležitejší boj za kultúru a literatúru.

Tvrdíte, že Francúzi veľmi veľa píšu. Prečo je to tak?

Písať u nich znamená vyjadriť svoj postoj. V školách, aj u nás na Sorbonne píšeme práce, v ktorých danú tému rozoberieme do hĺbky. Musíme ju analyzovať a vyjadriť v nej náš názor. Dokonca sa stáva, že hoci profesor nesúhlasí s tým, čo sme napísali, dá nám lepšiu známku, lebo vidí, že máme tému naštudovanú a vieme k nej zaujať postoj. V tomto sa Francúzi líšia od Slovákov. Nepýtajú sa kedy bola druhá svetová vojna, ale prečo. Slováci sú encyklopedicky založení. Výborne sa hodia do hry Milionár, ktorá by naopak vo Francúzsku pohorela, lebo už druhá otázka by bola pre nich náročná. Treba povedať, že francúzsky štát veľmi študentom pomáha. Zdá sa mi, že až prehnane. Niekedy mám pocit, že moji spolužiaci na Sorbonne sú ako malé deti. Nevedia sa postaviť na vlastné nohy. Každú chvíľu dostávam maily na granty, projekty či štipendiá. Potrebuješ peniaze? Ok, žiadny problém. Potom sa stane, že štát takto dotuje študentov do ich do 35 rokov.

Vo vo svojej knihe spomínate aj novinárov, ktorí majú vo Francúzsku  prestíž.

Snom Parížanky je robiť v dobrom periodiku, v móde, dizajne, ale špeciálne novinárčinu. Je to veľmi lukratívny post. Ak ste novinár, dostávate pozvánky na všetky udalosti a máte významné postavenie v spoločnosti. Avšak platí pravidlo, že kto je novinár, nikdy nepôjde do politiky.

Spomínali ste,  že v Paríži môžete „natrafiť“ na  známe osobnosti, ako napríklad Leonarda DiCapria. Vy ste sa s niektorou hviezdou stretli osobne?

Celý svet sa tlačí do Paríža. Televízne celebrity sú na každom rohu, len ich musíte spoznať. Nedávno bola, napríklad, v našej Quartier Latin Scarlet Johansson. „Narazil“som na Salmu Hayek a Banderasa. Roky som študoval veľkých spisovateľov, profesorov, intelektuálov. Prišiel čas ich stretnúť osobne. Po nástupe na Sorbonne. To sú moje celebrity. Filozof Alain Finkielkraut, spisovateľka Claude Habib, guru súčasnej sociológie Michel Maffesoli, profesor Pierre Glaudes či špeciálny spisovateľ Michel Houellebecq alebo svetový diplomat Jacques Faure. S niektorými z nich sa dnes stretávame osobne, pozývajú ma na ich soirées. Tu sa všetko dozviete, všetko naučíte. Štvrtky prichádzajú hrať grófky a markízy bridž, už v dôstojnom veku, stále chrlia múdrosti života. Neraz dodajú: „Nesťažujeme sa už na zdravie, lebo sme tu už nemali byť“.

Odbočíme teraz od knihy. Francúzsko je známe štrajkami, vy ste sa už do nejakého zapojili?

Štrajk je vo Francúzsku národný šport. Nie je považovaný za niečo, kde sa búrite. Je to ako ísť v nedeľu na omšu. S vlajkami, deťmi, kočiarmi, balónmi, kráčajú, aby ukázali svoju súdržnosť. Francúzi štrajkujú aj za štrajk. Keď sa hovorilo, že Taliani štrajkujú viac, tak 10 tisíc Francúzov išlo to ulíc, aby dokázali opak. Nepodarilo sa, nakoniec ich Taliani tak či tak predbehli. Ale spomeniem iný príklad. Až jeden milión ľudí išlo štrajkovať proti homosexuálnym manželstvám (to ani na Stinga toľkí neprišli, hoci spieval zadarmo), ktoré presadzujú asociácie – ako všetci v Paríži vieme – predĺžené politické ruky. Nedávno to bola už tretia manifestácia, opäť státisíce ľudí. My sme bojovali s komunizmom, Francúz práve vstupuje do boja proti liberalizmu. Vzniká generácia, ktorá je ako „brečtan bez múru“. O čo sa oprieť? Kde je rodina? Čo sú naše hodnoty? Veľké veci sa práve dejú vo Francúzsku. Štrajk je pre Francúzov kultúrny jav. Idú a spievajú, síce vždy falošne a berú to tak, že chcú ukázať svoju silu. Obzvlášť študent si vypracovali takú pozíciu, že keby sa začali búriť, tak je koniec.

Osobne som štrajkovali viackrát, z tých veľkých štrajkov spomeniem minulý rok štrajk proti divadelným hrám, ktoré hanobili postavu Krista – na jeho hlavu liate exkrementy, zápachy a pod. Francúz ide rád z extrému do extrému, moderné umenie tak ako i klasika tu majú ornú pôdu. Jedni pripomínajú tradíciu, druhí zas testujú kam až môžu zájsť. Na Slovensku som podporil lepšiu situáciu učiteľov – aspoň druhú knihu som venoval práve im. Podľa mňa sú to  hrdinovia, lebo nikto im nemôže vytknúť, že robia pre peniaze.

Paríž získal titul najlepšie vítajúceho mesta sveta. Avšak je známe, že že tunajší ľudia majú problém, keď na nich hovoríte po anglicky. Dáte nám radu, „ako na nich“?

S angličtinou dopadnete horšie akoby ste vedeli po francúzsky tri slová. Keď poviete hello, dostanete Francúza do obrany, lebo nevie čo má robiť. Je hrozný v jazykoch, aj v geografii. Takže vám nemôže ponúknuť služby. Ak však začnete slovami bonne journée, budete mať väčší úspech. Oni na vašom akcente rozpoznajú, že nie ste domáci, ale usmejú sa a začnú vám ponúkať celý svoj sortiment. Vy im síce nebudete nerozumieť, ale odídete s tričkom či iným suvenírom. Francúzsky štýl je taký, že: „Aj keď to nefunguje usmievajme sa a budeme šťastní.“

Čo je podľa vás vo Francúzsku najdôležitejšie?

Víno a životopis. Ak nemáte radi víno, tak vás vyženú. A v CV-čku pozrú na štvrtý riadok – akú školu ste absolvovali a podľa toho vás zaradia.

Čo by ste z Francúzska preniesli na Slovensko a naopak?  A ešte tri najlepšie a tri najhoršie vlastnosti Francúzov.

Francúzsky koncept „kritika, návrh a riešenie“ je síce náročný, ale pozoruhodný a obohacujúci. Detaily – v tom sú majstri sveta. Diskusie a argumentácie – famózne. Posledných 30 rokov rástli, uvoľnovali sa – finančne i mravne, dnes sa „la société française“ hľadá. Študent sa stál kráľom. Vyzbrojil sa právami a zabudol na povinnosti. Je rozmaznaný, v jeho situácii by sme aj my boli. On je ten Stendhalov Leuwen, ktorý všetko dostal, a dnes hľadá rovnicu ako byť šťastný, čo robiť. My – Slováci  – sme ten Julien Sorel, ktorý dostal oveľa menej, ale je motivovaný získať to, o čo ho prostredie pripravilo. Na druhej strane, žijeme čistý ranný balzacov kapitalizmus, vonkajšie formy prejavov peňazí. Ešte bude kulminovať a potom predpokladám útlm. Sme málo dôslední k sebe i okoliu. Potom nám utekajú projekty i zdroje nie sú tam, kde by mali byť. Švajčiar a Nemec nám nechcú zle. Ubližujeme si my sami. Pílime si integritu. Oni vyrástli v revolte. My zas v poslušnosti. V istých momentoch je to pre nás dokonca výhodou. Menej frfleme, „profáci“ nás v Paríži oceňujú. Tí, ktorí tam prídeme, vieme, že musíme makať. A vieme tiež, že ak chceme dosiahnuť tú istú životnú úroveň mladého Nemca či Francúza, musíme vykonať trojnásobne vyššie úsilie ako oni.

Knihami sme začali a tými aj skončíme. V tej svojej tvrdíte, že vo Francúzsku sa veľa píše. No sú Francúzi skutočne takí sčítaní? 

V parížskom metre majú všetci pri sebe knihy a čítajú. Sem tam do niekoho nechtiac drgnú a „pardonujú.“  Dokonca aj keď vy do niekoho vrazíte, tak sa vám ospravedlní. Minule som to skúšal v Bratislave a nikto mi nič nepovedal (úsmev). Ale by som sa vrátil k otázke. Keď sledujete Parížana v metre, zistíte, že prečítal jednu stránku. Neprekáža. Veď to vyzerá tak inteligentné – chodiť s knižkou ruke. Hoci s tou istou aj rok. Ale treba povedať, že dokážu hodiny a hodiny stráviť v knižnici. Vo Francúzsku je najväčší literárny trh na svete. Čo sa týka spisovateľov, majú podobné podmienky ako naši autori. Nie je jednoduché napísať a vydať knihu, no ak sa to podarí a bude sa predávať, stane sa z autora milionár. Literatúra má vo Francúzsku výsostné postavenie. Je totiž pilierom spoločnosti.

Ľubomír Jančok (Veľké Rovné, 1982) vyštudoval francúzsky jazyk a literatúru na Slovensku a medzinárodnú politiku vo Francúzsku. Tu ho zvolili za prezidenta asociácie študentov strednej a východnej Európy. Je zakladateľ a čestný prezident Pont Francophone na Slovensku. V roku 2009 založil spoločnosť CK Monte Christo zameranú na cestovanie a kultúru. V roku 2011 nastúpil na medzinárodný doktorát na parížskej Sorbonne a UK v Bratislave. Prvotina mu vyšla pod názvom Glamour Paríža. Získal cenu rektora, medzinárodné ocenenie asociácií v meste Remeš a nedávno v Paríži cenu za analýzy spoločnosti. Žije na osi Paríž – Slovensko (zdroj www.marencin.sk).